Osobnostný rozvoj

Vynútená odolnosť?

Britský bežec na dlhé trate Mo Farah (39) získal desiatku zlatých medailí zo svetových súťaží, šesť z majstrovstiev sveta a štyri olympijské víťazstvá v Londýne a Riu. Reprezentoval Veľkú Britániu, hoci sa narodil v Somálsku. Takmer celú jeho športovú kariéru ľudia poznali jeho mediálny obraz.


  • Zdieľajte s okolím

    • Dušan Ondrušek

      Dušan Ondrušek

      20.02.2023 / 9 minút čítania / prečítané 911x

Mohamad Farah 

Príbeh Mohameda Faraha

Britský bežec na dlhé trate Mo Farah (39) získal desiatku zlatých medailí zo svetových súťaží, šesť  z majstrovstiev sveta a štyri olympijské víťazstvá v Londýne a Riu. Reprezentoval Veľkú Britániu, hoci sa narodil v Somálsku. Takmer celú jeho športovú kariéru ľudia poznali jeho mediálny obraz. Získaval športové ocenenia i verejné pocty, ale pravda o  jeho skutočnej identite ostávala skrytá. V roku 2017 mu britská kráľovná Alžbeta II. udelila titul Sir. Keď v roku 2022 prehovoril o svojom skutočnom životnom príbehu, verejnosť bola šokovaná. Mo Farah poskytol interview, v ktorom vysvetlil, že jeho pravé meno nie je Mohamed Farah, ale Hussein Abdi Kahin. Narodil sa do chudobnej rodiny v Somalilande ako jedno z jednovaječných dvojčiat. Keď mal štyri roky, jeho otec zomrel v občianskej vojne v Somálsku. Mo Farah nežil so svojou mamou a ako osem či deväťročného ho poslali za širšou rodinou v susednom Džibutsku. Tam stretol neznámu ženu, ktorá mu povedala, že ho vezme do Európy za rodinou. Na papier mu napísala kontakt na ľudí, s ktorými tam mal žiť. Deväťročný Hussein nikdy neletel lietadlom a nevedel, kam presne poletí, ale tešil sa na cestu. Ujala sa ho neznáma žena, ktorá mu povedala, že sa bude volať Mohamed Farah (čo bolo meno iného dieťaťa zo širšej rodiny) a že na svoje skutočné meno – Hussein - má zabudnúť. Do ruky mu strčila sfalšované doklady a letenku na meno Mohamed Farrah. Husseinovi (alias Mohamedovi) táto neznáma žena oznámila, že poletí do Londýna za rodinou a lepším životom. Na letisku ho oddelili od jeho dvojčaťa - brata, ktorý sa volá Hassan Abdi Kahin. Od toho momentu sa bratia - dvojčatá nestretli počas nasledujúcich takmer 30 rokov. Nemali o sebe žiadne správy. Keď 9-ročný Mo (Mohamed) Farah spolu s neznámou ženou doletel do Londýna, žena roztrhala jeho doklady a namiesto sľúbeného stretnutia s rodinou ho predala „do otroctva,“ do inej rodiny v Londýne. Z Mo Faraha sa stal „otrok”. V novej somálsko-britskej rodine sa - pod hrozbou, že nedostane jedlo - musel starať o deti, umývať riad, upratovať. Doprevádzajúca žena zmizla a nová „rodina“ sa mu vyhrážala, že ak ešte niekedy chce vidieť svoju pôvodnú rodinu, nesmie nikomu nič povedať. 9-ročný Mo Farah sa cítil stratený. Nevedel, na koho sa má obrátiť so žiadosťou o pomoc. Nikoho nepoznal, nebol si istý, kde presne je, nevedel poriadne po anglicky, nemal mobil… Asi tri roky sa v otrockých podmienkach staral o deti z „novej rodiny,“ upratoval a prosil novú rodinu, aby ho pustili do školy. Často sa zamkol v kúpeľni a hodiny tam plakal.

Do školy sa dostal až ako dvanásťročný. V škole pôsobil neudržiavane a celkovo vyzeral byť dosť zanedbaný. Ľudia, ktorí sa predstavili ako jeho rodičia, nechodili na žiadne školské stretnutia pre rodičov. Mo Farah mal chudobnú slovnú zásobu a v škole zaostával. Napriek počiatočným neúspechom v škole si jeho telocvikár Alan Watkinson všimol, že je pohybovo nadaný. Keď sa zúčastnil bežeckej súťaže, s predstihom ju vyhral. Začali ho posielať na súťaže a každé bežecké preteky, do ktorých sa v škole zapojil, vyhral. Učiteľ telocviku sa pre Mohamada stal kľúčovou osobou. Mo si k nemu rýchlo vytvoril dobrý vzťah. Telocvikár ho pozval do bežeckého krúžku, ale Mo bez vysvetlenia nikdy neprišiel. Zo strachu nič nehovoril. Hneď po škole vždy utekal domov. Tam ho čakala „otrocká služba“. Telocvikár si postupne získal dôveru tohto zvláštneho chlapca. A Mo začal rozprávať. Dohnal svoje zaostávanie v učení. Dokonca po čase telocvikárovi prezradil svoju skutočnú identitu a životný príbeh. Učiteľ kontaktoval sociálnych pracovníkov a tí ho preradili do inej somálskej rodiny. Mo toto obdobie opísal slovami: „Všetko to spadlo z mojich pliec. Konečne som sa cítil ako ja. Vtedy sa objavil Mo - ten skutočný Mo.“ Od tohto bodu sa už jeho život Británii zlepšil, hoci mu stále chýbala jeho skutočná rodina.

Dvojičky Hassan a Mo Farah

Telocvikár mu v roku 2000 pomohol vybaviť britské občianstvo na meno Mohamed Farah. Vtedy mal sedemnásť rokov. Mo mal obavy, že keby sa tento príbeh prevalil, prišiel by o britské občianstvo, ktoré (hoci nezámerne) získal podvodom. Právnici sa vyjadrili, že v jeho prípade, keďže ho podviedli ako maloletého, v čase, keď ešte nedokázal posúdiť, čo sa s ním bude diať, žiadne konanie voči nelegálne získanému občianstvu určite nikto nezačne. Pravdu o tom, ako prišiel k občianstvu, spočiatku nevedela ani jeho britská manželka a deti. Po takmer 20 rokoch života v Británii sa Farahovi podarilo nadviazať kontakt so svojou mamou a bratom - dvojčaťom.  Po takmer 30 rokoch sa rozhodol prestať žiť pod falošnou identitou a poskytol otvorenú spoveď o sebe pre médiá. V rozhovore, z ktorého BBC pripravila hodinový dokument, Mo Farah hovorí: „Nechcel som tomu už čeliť. Bolo to náročné. Teraz zverejňujem svoj príbeh, pretože chcem byť normálny...“  

Rozmanitosť metód svojpomocnej zmeny

V minulom blogu z tejto série sme si povedali, že ukazovateľom odolnosti je aj osobnostná zmena, ktorá je cieľavedomá, t.j. nevynútená okolnosťami. Zmena, ktorá nebola spôsobená iba zmenou ekonomických podmienok zvonka. Zmena, ktorá nie je výsledkom rozhodnutia niekoho iného. Bez aktívnej iniciatívy alebo vedomej spoluúčasti človeka, ktorého sa zmena týka. Zmena musí byť výsledkom aktívneho rozhodnutia človeka, ktorý sa mení. Vtedy sa dá hovoriť o pro-aktívnej svojpomocnej zmene na základe rozhodnutia „zvnútra“. Len taká zmena bude udržateľnou a odolnou. Len taká zmena vytrvá aj v ťažkostiach a nezvráti sa pri prvom ohrození naspäť, do podoby pred transformáciou. Takú zmenu môžeme vnímať ako zásadnú. To je zmena, ktorá prispieva k odolnosti - reziliencii.
Ale niekedy sú spúšťačom k takejto zmene stimuly zvonka: životná kríza alebo spoločenská havária, ktorú si sám človek nevybral. Nešťastná súhra okolností – ako nútená emigrácia, strata blízkej osoby, od ktorej bol človek závislý, požiar alebo povodeň, ktorá človeka pripraví o všetok majetok, chronická choroba, ktorá ho nečakane oberie o možnosť pohybu či prácu. V takých prípadoch prišiel prvotný stimul zvonku, ale to dôležité je reakcia - to, ako sa človek k tomu určujúcemu stimulu postaví. Pozorujeme tzv. „vynútenú odolnosť“. Ide o nevyžiadaný test charakteru, neplánovanú schopnosť nevzdať sa a postaviť sa neprajnému osudu. Takúto situáciu nedokážu zvládnuť všetci. Časť ľudí to zlomí. Oddajú sa “porazeneckému mindsetu” (nastaveniu mysle). Odchádzajú zničení, s pocitmi masívnej nespravodlivosti, krivdy a odmietania všetkého naokolo.
Ale nájdu sa aj jednotlivci, ktorí nepodľahnú porazeneckej mentalite. Záťažovú a objektívne nespravodlivú situáciu v mladšom či staršom veku dokážu vnímať ako „skúšku“, ako niečo, čo má nábeh skončiť dosť zle, ale možno aj dosť dobre. Niečo, o čom nerozhodujú len vonkajšie okolnosti.

Keď ti život nadelí len citrón, urob z neho limonádu

Výraz „lemon“ (citrón) v angličtine neoznačuje len žltý citrusový plod, ale je aj metaforou pre niečo zničené, nefunkčné, nestráviteľné... Tovar, ktorý je nekvalitným odpadom – napr. vrak auta, pokazený prístroj, starina... Angličtina má optimistické porekadlo: „Keď ti život nadelí len citrón, urob z neho limonádu.“ Podobné porekadlá existujú vo všetkých jazykoch a ľudia z iniciatívy Kidadl Team (2020) zozbierali 110 porekadiel a citátov podobného typu.
Napríklad:

  • „Veci bývajú ťažké. Keby neboli ťažké, zvládol by ich hocikto. Práve to, že sú ťažké, z nich robí niečo veľké.” (Jimmy Dugan, ‘A League Of Their Own’) 
  • „To, že niekto zakopne a stratí cestu, neznamená, že je stratený navždy.” (Charles Xavier: 'X Men: Days Of Future Past')
  • „Budeš zažívať zlé časy, ale vždy ťa prebudia dobré veci, ktorým si dovtedy nevenoval pozornosť.” (Sean, 'Dobrý Will Hunting')
  • „Keď prichádza rozhodujúci moment tvojho života, môžeš urobiť jednu z dvoch vecí. Ovládni ten moment, alebo ten moment ovládne teba...” (Roy McAvoy, ‘Cínový pohár‘) 
  • „Nemôžeš sa len tak vzdať! Urobil by to dinosaurus?” (Joey Tribbiani, ‘Priatelia‘)

Množstvo týchto seba-motivujúcich citátov a porekadiel o tom, ako sa postaviť k prekážkam, hovorí, že mnohí ľudia sa nevzdávajú a vytvárajú si – niekedy aj veľmi originálne - zdôvodnenia, prečo sa netreba vzdávať.

Nemecký psychológ Rudolf Stross (2011) ponúka prehľad častých metód - ciest, ktorými dochádza k v svojpomocnej udržateľnej zmene. Ide o inšpiratívny a otestovaný zoznam rozmanitých metód. Rozhodne sa nedá povedať, že sú univerzálne pre všetkých, že by mali výlučný charakter (a teda že iné pri zmene nebudú fungovať). Pre časť ľudí je toto zlá správa, pretože očakávajú niečo, čo bude fungovať na 100%, pre každého, vždy a vo všetkom. Pre ozajstnú zmenu je však potrebné vyjsť z predpokladu, že procesom transformácie či osobnostnej zmeny sa darí skôr tam, kde je otvorenosť, nenútenosť a veľkorysosť.

Pozrime sa ešte raz na príbeh Mo Faraha z tejto perspektívy. Čo mu pomohlo stať sa svetovým športovým šampiónom a obdivuhodnou osobnosťou? Jeho brat, dvojča, s ním mal asi z fyzického hľadiska veľa spoločného. Tiež ho v detstve bavilo behať, ale nikdy sa nedostal na športovú dráhu. Dá sa predpokladať, že mal približne rovnakú intelektuálnu kapacitu, ale nezískal nejaké vyššie vzdelanie ako Mo. V Somálsku sa vyučil za predavača a pracuje ako predavač v malom obchodíku aj dnes. Ako to, že v prípade Mohameda to dopadlo nad očakávanie dobre napriek tomu, že v detstve zažíval takmer všemožné znevýhodnenia a prekážky? Tie mu zdanlivo znemožňovali prežiť šťastný a produktívny život. Vyrovnal sa s detstvom bez otca, s chudobou, vlastnou nevzdelanosťou, detstvom, v ktorom v cudzej krajine spočiatku často bezmocne plakal a nevedel nič o svojej skutočnej mame ani bratovi, ktorý mu bol najbližší. Mo Farah mal v sebe ten „drive“, aktívny potenciál pracovať na sebe. Ale mal aj obrovské šťastie na trénera, ktorý sa ho ujal a dokázal vidieť v zanedbanom a negramotnom chlapcovi talent a potenciál silnej vôle. Človeka, ktorého bavilo objavovať jeho skrytý talent a silnú osobnosť. Človeka, ktorý voči nemu nemal predsudky, len empatiu a pozitívnu predstavivosť o budúcnosti. Všetci si zaslúžime takého chápavého dospelého, ktorý nás bude sprevádzať a obetuje sa pre nás v detstve. Všetci si zaslúžime byť pre niekoho takou sprevádzajúcou láskyplnou osobou. Mohamedovi veľmi pomohla aj britská manželka, ktorá mu verila a všemožne mu pomáhala. A mal aj obrovské šťastie, že sa dostal do vyspelej krajiny, ktorá vytvára systémové podmienky pre rozvoj talentov, chráni deti pred zanedbávaním a zneužívaním. A to nie je samozrejmosť. Aj vyspelá spoločnosť sa ku kultúre výchovy a úcty k hodnote každého ľudského života musí prepracovávať desiatky rokov. Tieto systémové podmienky potom vnímame ako obyčajné šťastie, ktoré padne do lona niektorým deťom. Ale ide o veľmi nenáhodné, „vydreté“ a cieľavedomé „šťastie“.  

Kde čerpať silu?

Sila cieleného úsilia k rozvoju odolnosti sa najviac prejavuje v krízových momentoch. Česká dasein analytička (1) a psychoterapeutka Tereza Králíčková (na obr.) sa zaoberá významom reči v zdraví človeka. Hovorí, že produktívny život nemožno prežiť bez útrap. My sa môžeme snažiť predísť útrapám, ale život nás a naše možnosti bude vždy presahovať. „Prijať limity a napriek tomu sa nevzdať znamená nájsť svoje primerané miesto, pravú slobodu a určité zmierenie. Pokiaľ naopak budeme chcieť mať život plne pod vlastnou kontrolou, staneme sa skôr úzkostnými neurotikmi, ale úzkosti sa nezbavíme. Možno bude ešte o to väčšia.“ (2023, s. 54) Krízy v živote prichádzajú počas všetkých úsekov života (chaotické obdobie puberty, kríza stredného veku...), ale môžu prísť aj nečakane. Napríklad ak sa dostaneme na neznáme územie, kam sme nesmerovali. Alebo sa začneme cítiť prázdni a nevieme, čo teraz a ako ďalej. Niekedy sa potrebujeme odvážiť na „reštart“.

Tereza Králíčková opisuje 90-ročnú pani, ktorú stretla v momente, keď tá pani už nezvládala svoju domácnosť a musela odísť do domova dôchodcov. „Keď ju tam prevážali, povedala si: ´Dievča, začína ti nový život.´ Mala ten pohľad v sebe a zrejme s optimizmom žila vždy. Nie každý má takýto dar. Mnohým by v rovnakej situácii bežali v hlave úplne iné vety skôr o konci, než o novom začiatku. Potom je najväčšou výzvou, či prekonáme ten pocit cudzosti, nepatričnosti alebo trápnosti, keď sa pokúšame o iné postoje a pohľady a odvážte si kliesnime novú cestu.“  

Tereza Králičková, DA psychterapeutka (Praha, 2023) 

Nedá sa povedať, že niektorá z ciest k pestovaniu vlastnej odolnosti je menej hodnotná. Plánovanie a vedomý „tréning“ vlastnej odolnosti je rovnako hodnotný, ako opieranie sa o „vynútenú odolnosť“ (životné okolnosti, ktoré nás uvrhli do náročnej alebo dokonca traumatickej skúsenosti).
V takých chvíľach nezatvárajme oči a nefňukajme. Pozerajme na svet otvorenými očami a môžeme sa vyplakať, ale pamätajme, že ani tieto bolestné stavy netrvajú večne.  

Otvorený tréning na tému Ako pestovať osobnú odolnosť so psychológom Dušanom Ondruškom pripravujeme už v druhom termíne  8. júna 2023.

 

(1) Daseinsanalýza je psychoterapeutická škola, ktorá sa venuje analýze ľudskej existencie. Spočíva v analýze "pobytu" človeka na svete, v rozbore životného zmyslu a konečnosti ľudskej existencie.  

Literatúra:


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016