Osobnostný rozvoj

Odolnosť na životnej ceste

Ako vyzerá životná cesta odolných ľudí? Môžu meniace sa podmienky posilňovať človeka? Alebo naopak – ako sa zhoršuje kvalita života ľudí, ktorí v meniacich sa podmienkach nedokážu čeliť zmenám?


  • Zdieľajte s okolím

    • Dušan Ondrušek

      Dušan Ondrušek

      31.01.2023 / 19 minút čítania / prečítané 576x

Dosť podstatnou charakteristikou životnej odolnosti je schopnosť prijať koncept, že zmena je život. Jednotlivé fázy života vyžadujú od človeka iné fungovanie, iné konanie, neustálu zmenu. Prijať myšlienku, že v priebehu času bude mať človek inú mieru zdravia, inú fyzickú, psychickú a intelektuálnu silu. Nemusí ísť o väčšinovú štandardnú stratégiu. Ak sa chceme postaviť k meniacemu sa svetu, tak aby bol človek dlhodobo šťastný, možno - namiesto adaptovania sa na podmienky a kopírovanie tradičných životných trajektórií životnej cesty – aj odmietnuť tradičné predstavy a vytvoriť si vlastný ohraničený svet. V ňom človek neopakuje bežné postupy a scenáre, ale bez ohľadu na prijímajúcu alebo odmietavú reakciu väčšinovej spoločnosti si stvorí a zariadi vlastný svet. A je mu jedno, čo na takýto životný štýl hovorí jeho kmeňová rodina a ostatní. 

Robinsoni a donkichoti

V knižke „Robinsoni a donkichoti“(Prostor, 2022) Aleš Palán nehodnotiaco spovedá sedem takýchto ľudí. Ľudí, ktorí žijú podľa svojich nárokov a pravidiel. Na ich osudoch v strednom a staršom veku ukazuje, že kvalita života týchto ľudí nemusí utrpieť. Aj keď sú ich životné štýly mimo všetkých bežných štandardov a predstáv o správnom živote. Ich životné stratégie a hodnoty pomáhajú ich odolnosti. Odolávajú životným ťažkostiam práve preto, že si zvolili jedinečný, netypický prístup. A sú mu verní celé desaťročia, aj keď ich okolie krúti hlavou.
Ich stratégie nemôžu slúžiť ako univerzálna inšpirácia. Sedia len niektorým typom ľudí a často sú „vykúpené“ alebo idú na úkor iných dimenzií života. V rozhovoroch sú opísané príklady takýchto stratégií na individuálnej životnej ceste. Tri z nich sú veľmi zaujímavé, aj z hľadiska osobnej odolnosti- je to príbeh Šimona, Petra a Lenky. Pozrime sa na tieto tri príklady podrobnejšie:


Na obr. Pouličný básnik Šimon

  1. Prvým príkladom je večne pouličný básnik Šimon.
    Šimon pozná iba svoju biologickú mamu, otca nie. Vyrastal v kojeneckom ústave, neskôr v detskom domove a v pestúnskej rodine a napokon v Domove na pol ceste. Jeho mama žila s babičkou alebo v psychiatrickej liečebni. Na kojenecký ústav si veľmi nespomína, až do troch rokov vôbec nerozprával. Spomína si, že v detstve aj v mladosti ho okolie vnímalo ako exotický jav. Mal dlhé vlasy a výzorovo pôsobil ázijsky. V dospievaní pocítil, že potrebuje mať vlastnú identitu. Potuloval sa po uliciach a začal nosiť svojský kostým, ktorý obsahoval tykadlá a anjelské krídla, až malo jeho okolie obavu, či u neho nenastupuje hebefrénia. Hrával závodne šachy a po základke nastúpil na učňovku. To najdôležitejšie pre neho bola nezávislosť a samostatnosť. V dvadsiatich rokoch si v Brne našiel byt a začal študovať žurnalistiku. Keď ukončil bakalára, prisnilo sa mu, že hovorí vo veršoch. Po zobudení to skúsil a zistil, že skladanie básní mu ide s ľahkosťou a mimoriadne ho to priťahuje. Všetci mu povedali, že sa básnením neuživí, tak u neho nastala nejaká malá osobná vzbura. Začal chodiť po uliciach a potom ako s niekým nadviazal rozhovor, ponúkol mu alebo jej, že im na mieste a z fleku zloží báseň na tému, ktorú si zažiadajú. Začal po meste chodiť s ceduľou „Báseň na počkanie“ a potom deklamoval básne len tak, bez zosilňovača niekedy aj bez poslucháča. Len tak – s ceduľou. V lete i v zime. A Brno rozšíril aj na iné mestá a štáty. Prechádzal sa a básnil v Londýne, Paríži, vo viacerých európskych štátoch. Chvíľami ho náhodní poslucháči niekam pozvú, dajú mu jedlo či možnosť prespať, ale sú aj dni, keď hladuje a namiesto honorára sa mu niekto vyhráža bitkou... Občas sa zoznámi a nejaký čas žije s nejakým dievčaťom, ale dlhodobo sa zakoreniť (na jednom mieste a v jednom vzťahu) sa mu nepodarilo. Oficiálne sa volá Dalibor, ale vymyslel si, že potrebuje umelecký pseudonym. Keď sa ho nejaká poslucháčka spýtala ako sa volá, odvetil jej otázkou, ako by ho pomenovala ona. A ona, že „Šimon“. Tak mu to už prischlo a tak sa aj predstavuje. Dostal aj ponuku, že by niekto mohol vydať jeho básne knižne, ale nikdy k tomu zatiaľ nedošlo. Šimon sa blíži do stredného veku, ale k usadeniu sa nejako nedochádza. Vyhovuje mu, že nemá stabilné miesto, rodinu, prácu. So svojimi dlhými vlasmi a anjelskými krídlami na pleciach naďalej pobehuje v rôznych mestách, deklamuje básne v rôznych jazykoch a hovorí, že sa tak cíti spokojný a šťastný. Z hľadiska štandardných očakávaní sa môže zdať, že zamrzol vo vývojovej fáze medzi adolescenciou a stredným vekom, že sa nikam neposúva, ale vyzerá, že mu to vyhovuje. Pre ľudí zvonka je to ťažké posudzovať. Je to vysoko neštandardné, ale nikto by nemal odvahu povedať, ako to skončí. Či upadne do zabudnutia a z jeho života nič neostane, alebo ho v budúcnosti budú ľudia oslavovať ako svojrázneho nadaného básnika, ktorý priniesol tisícom ľudí príležitosť kontaktu s umením a užitočne obohatil ich život. 
  2. Druhým príkladom je meteorológ Petr.
    Petr sa po nedokončenom štúdiu geológie a záhradnej architektúry rozhodol pre pozíciu meteorológa. Na Novom Hrádku na Znojemsku ho uspokojuje, že môže väčšinu dní venovať pozorovaniu počasia. Malá predpovedateľnosť, pravidelnosť a opakujúce sa prírodné procesy, nad ktorými nemá plnú kontrolu, mu prinášajú vnútorný pokoj. Povedľa toho alebo v prepojení s tým. Stále viac ho oslovuje kresťanská spiritualita, dlhodobé pútnické výpravy (napríklad pešia púť do Jeruzalema) a ponor do nových a nových zážitkov vo sfére duchovného sveta. Po troch skúsenostiach nešťastného hlbokého zamilovania sa, ktoré nekončilo partnerstvom, sa rozhodol žiť sám, v dobrovoľnom celibáte. Po niekoľkých silných spirituálnych zážitkoch spojených s jeho túžbou po partnerskom vzťahu (pocit, že z neho ide vnútorné žiarenie, nasledovanie svetielka alebo hviezdy počas nočnej búrky v lese, pocity večnej lásky a odpustenia). Svoju energiu čerpá z toho, že sa opakovane oddal hľadaniu odpovedí v duchovnej sfére, že po rokoch končí tam, kde pred desiatkami rokov začínal, že nepotrebuje objaviť niečo zvláštne a odlíšiť sa za každú cenu, ale že opakuje tie isté kroky a postupy, na ktoré prišli už mnohí.
  3. A napokon vyberáme z knižky príklad pastierky kráv a musherky Lenky.
    Lenka, je veľmi svojrázna žena stredného veku, ktorá neustále mení miesta pobytu, zamestnania, spoločenstvá ľudí v jej okolí. Jediným určujúcim kritériom toho, kde sa bude pohybovať, je možnosť byť v prítomnosti a oddane sa starať o nejaké zvieratá- kone, psy, pracovala v rôznych krajinách aj ako pastierka kráv a musherka (chovateľka psov pre psie záprahy na Aljaške). Celý svoj život prispôsobuje ich blahu. Kvôli tomu, aby si mohla obstarať sedlo, je schopná predať všetko čo má a získané peniaze vraziť do sedla, hoci nie je jasné, čo bude za tejto situácie najbližšie mesiace jesť, kde bude bývať, pokojne si nájde miesto na prespatie aj v stajni. Mala obrovské sny, ale približuje sa k nim absolútne neplánovane, kvôli silnému snu zabudne na všetko okolo. Psom a koňom rozumie úplne dokonale, vie doceniť vzácne vyšľachtené psy či kone, aj iné, nielen domáce zvieratá. Pozná ich povahu a vie sa vcítiť, kedy sa môžu mazliť, kedy ju naopak uhryznú a kedy na nich musí vyceriť zuby ona. Muži sa v jej živote vyskytnú akoby náhodou, k dcére prišla už ako veľmi mladá a ani jej nevenuje nejakú špeciálnu pozornosť, všetko – jej práce, miesta pre život, ľudia, ktorých stretáva – sa deje bez akéhokoľvek úsilia, zámeru a plánu, akoby náhodne. Ale ožíva a dokáže sa úplne vcítiť len do zvierat, tam ukazuje empatiu, skutočný záujem a oddanosť. Všetky jej zážitky a osudové križovatky sa dejú akoby náhodne, tak, že ju popri venčení psov, sedlaní koní, ošetrovaní zvierat niečo postretne a životné kapitoly sú lemované tisícimi drobných zážitkov spojenými s kŕmením, zapriahaním, česaním, hladením a hryzením divokých aj poslušných zvierat rôznej veľkosti a nátury.
    Nech sa v jej živote deje čokoľvek, Lenka si vždy nájde prácu, bývanie alebo dočasný pobyt v zahraničí tak, aby mala možnosť byť v blízkosti domácich alebo divokých zvierat ako chovateľka zvierat v cirkuse, pastierka kráv, musherka. V starostlivosti o zvieratá zabúda na seba aj všetkých ľudí naokolo, to jej prináša rovnováhu, stabilitu, energiu do ďalšieho života... Vyzerá to trochu zvláštne, ale v jej prípade je to podstatný a v zásade jediný faktor rozvíjania jej životnej odolnosti.

Aleš Palán s jeho knižkami

Trajektória úspešného života a životné fázy

Trajektória života je u väčšiny ľudí tvorená životnými fázami, kvalitatívne odlišnými obdobiami, ktoré prinášajú nové a nové výzvy v podobách, akými sa rozvíja život. Úspešný prechod týmito kvalitatívne odlišnými etapami je znakom zrelej osobnosti. Podľa tohto chápania je prejavom odolnosti práve schopnosť porozumieť týmto nevyhnutným etapám v živote a dokázať sa správať v každej etape inak. Reagovať na nové výzvy a byť pružný v hodnotení nových požiadaviek aj v zmene vlastného správania, keď sa človek dokáže zmieriť s tým, že musí prehodnotiť seba a novú situáciu a opustiť vlastné reakcie na zmeny, ktoré boli tak účinné v minulosti. Niekedy je ťažké pochopiť, že pružnosť a odolnosť znamená aj odvahu vzdať sa v konfrontácii s novými ťažkosťami tých starých „osvedčených“ postupov, ktoré sa tak veľmi oplatili v predchádzajúcich etapách, keď boli životné výzvy iné.

Zmena každých sedem až desať rokov

Životné fázy alebo etapy sa striedajú. U väčšiny ľudí po období ostrých zmien, nastupuje relatívne stabilné obdobie, a po ňom nastupujú ďalšie zmeny. Podľa vedeckých štúdií prežívame životnú zmenu každých 7 až 10 rokov. Všetci – bez nejakého zvláštneho hĺbania - počítame s tým, že to, ako počas svojho života žijeme, ako sa vysporiadame s výzvami, ktoré zodpovedajú každej zo životným etáp, človeku napĺňa alebo narušuje životnú stabilitu. Pod životnými výzvami sa skrýva napríklad to, ako človek dokáže v mladšom veku sformovať svoju osobnosť v rodine, škole a v komunitnom kontexte, tak aby bol vzdelaný a pripravený pre samostatný život, aby nadobudol schopnosť odpútať sa od svojej jadrovej rodiny k samostatnému životu, aby si dokázal nájsť stabilnejšiu prácu a bývanie, aby bol pripravený vytvoriť a rozvíjať relatívne stabilný partnerský vzťah alebo vzťahy. A tiež, aby sa v určitej fáze života stal rodičom a poskytol bezpečné a podnetné prostredie svojim potomkom, aby sa dopracoval k (pre neho) zmysluplnej práci a našiel si aj miesto v komunite a verejnom fungovaní medzi priateľmi, susedmi a v širšom spoločenstve. A napokon, aby dokázať dôstojne zostarnúť a zanechať po sebe myšlienkový odkaz pre svojich nasledovníkov. Všetky tieto etapy, aj keď vyzerajú štandardne, sa môžu napĺňať jedinečným spôsobom, v jedinečnom poradí, s osobnostne odlišnou intenzitou a rôznym úspechom.

Julia Samuelová (2022) je uznávaná britská psychoterapeutka, ktorá sa zaoberá životnými zmenami a problémami rodiny. Podľa nej žijeme v kultúre neobmedzeného výberu a život je teraz zložitejší ako kedykoľvek predtým Hovorí, že zmeny, ktorými prechádzame, môžu byť reflektované, že životnými zmenami môžeme prechádzať zámerne a kontrolovane. Každá nová životná zmena, ktorou prechádzame nesie v sebe aj skúsenosť a poznanie, nahromadené pri podobných situáciách zmien v minulosti. Ak sme dobre zvládli minulé životné zmeny posilňujeme vlastnú schopnosť postaviť sa k novým životným zmenám. A dokonca, aj keď sme predchádzajúcu životnú zmenu dokonale nezvládli, môžeme sa lepšie pripraviť na nasledujúcu zmenu, pokiaľ sme schopní kriticky reflektovať, na čo si v budúcnosti musíme dať pozor a ako sa postaviť k ďalšej výzve pre životnú zmenu, ktorej skoro určite budeme čeliť. Čím viac sa v reakcii na životné zmeny učíme a rozširujeme svoje vedomosti a učenie sa zážitkom, tým väčšia je pravdepodobnosť, že pri ďalšej životnej zmene sa nám bude dariť.

Julia Samuelová vychádza z koncepcie Carla Rogersa, ktorý hovorí, že čím viac dokážeme prijať jednotlivé aspekty zmeny, ktorú možno ako celok považujeme za neprijateľnú, tým väčšia je pravdepodobnosť, že k tejto zmene napokon aj dôjde. Keď teda proti zmene prestaneme bojovať zvýši sa aj pravdepodobnosť, že sa s ňou stotožníme.

Osem štádií psychosociálneho vývoja v chápaní Erika Eriksona

Na obr. Erik Erikson 

Zo známych vývinových teórií životných štádií sa trochu vydeľuje teória americko-dánskeho psychológa a psychoanalytika Erika Homburgera Eriksona (1902-1994). Ten hovorí z psycho-dynamického pohľadu o životných štádiách, cez ktoré prechádza každý človek. V každom životnom štádiu sa podľa neho konfrontujeme tak, aby sme boli lepšie pripravení na kvalitný život v ďalších etapách. Ak sa to nepodarí, človek ako keby ustrnie na životnej ceste. Na situácie s podobnou výzvou v tom prípade reaguje nezrelo. Ako keby mu  v jeho vývinovej histórii chýbali osobnostné mechanizmy, ktoré si mal osvojiť v minulosti, v príslušnej vývinovej fáze. Väčšina koncepcií vývinu na životnej ceste sa kľúčovo zamerali na detstvo a prvú polovicu života. Akoby sa človek sformoval v detstve a v mladosti a potom už len čerpal z toho, čo sa naučil za prvú polovicu života. Erikson na to išiel inak. Snažil sa pochopiť ako sa človek rozvíja a aké nové výzvy rieši na životnej ceste rovnako v jeho piatich, štyridsiatich rokoch ako aj po osemdesiatke. Vidí človeka ako bytosť, ktorá je schopná adaptovať sa, rozvíjať svoju psychickú aj hodnotovú štruktúru až do smrti. 

Erik Erikson vo svojej teórii spomína osem vývojových štádií. Považuje ich za základné míľniky na životnej ceste, ktorá vedie k stále plnšiemu, zrelšiemu a duševne i duchovne bohatšiemu životu. Erikson každé štádium nazval dichotomickým vyjadrením hlavnej výzvy, ktorá môže mať iné (protichodné) vyústenie podľa toho, či sa ju jednotlivcovi podarí alebo nepodarí zvládnuť. 

Teória ôsmich štádií psychosociálneho vývoja, ktoré sú sprevádzané ôsmimi základnými hodnotovými križovatkami, ktorým každý človek čelí, sa v psychoterapeutickej obci stala veľmi populárnou v druhej polovici 20. storočia a pre jej myšlienkový náboj sa k nej praktici v práci s ľuďmi vzťahujú aj dnes.  

(Manželka Erika Eriksona, kanadská učiteľka tanca Joan Erksonová, sa po smrti Erika Eriksona pokúšala rozšíriť tento koncept ešte aj o deviate štádium. V tomto duchu publikovala články a dodatky ku klasickej koncepcii Erika Eriksona. Prax nepotvrdila užitočnosť takejto úpravy a teória ostala známa pod pôvodným názvom – životný cyklus ôsmich štádií psychosociálneho vývoja.)

Názvy jednotlivých štádií podľa dichotomicky formulovaných výziev v každom životnom štádiu sú:  

1. štádium: „Bazálna dôvera vs. nedôvera“

2. štádium: „Autonómia vs. hanba a pochybnosti“

3. štádium: „Iniciatíva vs. vina“

4. štádium: „Kompetencia vs. menejcennosť“  

5. štádium: „Identita vs. zmätenie rolí a rozostrenie identity“

6. štádium: „Intimita vs. izolácia“ 

7. štádium: „Generativita (tvorivosť) vs. stagnácia“ 

8. štádium: „Integrita vs. zúfalstvo“

V každej z výziev, pred ktorými človek stojí v jednotlivých štádiách života, vidíme nielen psychosociálne výzvy pre osobnostný rast alebo stagnáciu, ale aj faktory, ktoré prispievajú alebo sťažujú schopnosť odolnosti pre fungovanie v ďalších fázach života. Stručne ich opíšeme a v každom z týchto štádií podčiarkneme jednu výzvu na životnej ceste, ktorá je dôležitá z hľadiska vlastnej odolnosti a osobnostného potenciálu pre ďalší rast. To, že človek na životnej ceste premešká nejakú výzvu a nevyužije jej potenciál, neznamená, že je stratený. Môže to ale znamenať, že sa k tej výzve bude musieť vrátiť v neskorších rokoch, podobne ako keď v počítačovej hre zastaneme a točíme sa na nižšom leveli, kým nezreflektujeme situáciu stagnácie a po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch nenapravíme chýbajúci vývojový deficit. Až vtedy sa posúvame do iného životného levelu.  

Výzvy 1. štádia „Bazálna dôvera vs. nedôvera“ 

Toto štádium spravidla trvá do konca prvého roka dieťaťa. Malé dieťa, ktoré je schopné z množstva komplikovaných podnetov spracovávať len zväčšujúci sa výsek, sa dokáže orientovať na základe vzťahu s najbližšou osobou, s ktorou je najčastejšie, v situáciách, ktoré sa opakujú a bezmocnému dieťaťu poskytujú záchytné body – najčastejšie ide o mamu a pravidelné situácie dojčenia, dotykov, nerušeného spánku, pokojného opakujúceho sa hlasu. Dieťa v tomto veku je veľmi ovplyvnené tým, či ho obklopuje svet plný nepredvídateľných udalostí, neistôt, strachu alebo zážitok, že svet je bezpečné miesto na život. Ak je matkina starostlivosť konzistentná v čase, spoľahlivá, predvídateľná, dieťa si vyvinie zmysel pre dôveru vo vzťahoch s inými ľuďmi. U dieťaťa sa rozvíja dôležitá charakteristika, schopnosť prežívať a opierať sa o nádej. V akejkoľvek dočasnej neistote sa dieťa naučí pociťovať a očakávať. Rozvíja v sebe základnú životnú skúsenosť, že tento svet je dobré miesto aj napriek občasnému utrpeniu. Množstvo dôvery závisí viac než od poskytovania stravy alebo tepla od kvality vzťahu matka a dieťa a od prejavovanej a vnímanej lásky. Deti, ktoré v tomto kľúčovom období nepocítia vo svojom živote istotu a nádej, sú mimoriadne ohrozené. 

Švédi od roku 1990 zažili množstvo žiadateľov o azyl. Z krajín rozpadajúcej sa Juhoslávie a Sovietskeho Zväzu prichádzali do Švédska desaťtisíce malých detí s rodičmi alebo bez nich. Väčšinou sa ocitali v azylových táboroch, kde dlhé mesiace zotrvávali v neistote, či im krajina udelí azyl alebo nie. Napriek tomu, že dostávali stravu, netrpeli zimou, tá neistota, čo s nimi bude, sa odrazila na správaní detí. Niekedy ostávali úplne pasívne, prestali jesť, odmietali opustiť svoju postieľku alebo izbu v ubytovni alebo šli do pseudo-komatických stavov a nebolo možné zaujať ich, aby sa dostali do normálneho stavu, celé týždne alebo aj mesiace. Stav sa zlepšil až keď ich rodičia získali azyl a upokojili sa. Švédi tento fenomén označovali ako „Uppgivenhetssyndrom“. Podobný zážitok koncentrovanej neistoty absencie nádeje môže spôsobiť zníženú odolnosť dieťaťa celoživotne. Ak je kontakt s jednou dospelou osobou nestály, nespoľahlivý a nezrozumiteľný, u detí sa vyvinie základný pocit nedôvery, strachu a neschopnosti opierať sa o niečo, čo je isté a čo by mal mať plne garantované každý. Deti, ktorým chýba tento zážitok v útlom detstve, nemajú základ pre sebavedomie a neveria vo vlastnú schopnosť ovplyvniť udalosti okolo seba. Časť ľudí sa v tomto veku nenaučí otvorenosti pre bazálnu dôveru a doháňa tento vývinový „deficit“ v náročnom procese učenia sa dôvere niekedy aj počas desiatok rokov v dospelosti.  

Ilustr. obr: Rezignačný syndróm pozorovaný v detenčnom zariadení pre utečencov v líbyjskom meste Zawiyah (AFP. 2017).

Výzvy 2. štádia: „Autonómia vs. hanba a pochybnosti“
Deti vo veku 18 mesiacov až 3 roky prechádzajú rýchlym telesným vývinom a stávajú sa mobilnejšie. Zväčšujú akčný rádius priestoru, v ktorom sa pohybujú, zvykajú si na to, že môžu zväčšovať fyzickú a psychologickú vzdialenosť od rodičov. Všetky samostatné pokusy preskúmavať priestor, voliť si podľa seba, čo sa im v jedle, oblečení, obsahu činností páči a nepáči, sú veľmi dôležité. Posilňujú ich samostatnosť a sebavedomie. Rodičia by sa mali tešiť z ich pokusov samostatne preskúmavať prostredie a nielen fungovať ako ich kontrolóri a zábezpeka, aby si neublížili a nič sa im nestalo. Zážitok pádu, pri ktorom si neublížia, je rovnako dôležitý ako pohyb vo všestranne kontrolovanom prostredí. Všetky tieto samostatné pokusy demonštrujú rozvíjajúcu sa slobodu a nezávislosť. Erikson zdôrazňuje, že v tomto štádiu je kriticky dôležité, aby rodičia dovolili svojim deťom preskúmať svoje hranice a schopnosti. Rodičia by mali vytvárať prostredie, ktoré je tolerantné, podporujúce a neodsudzujúce. Samostatnosť dieťaťa má byť podporovaná a oceňovaná – rovnako u chlapcov ako u dievčat. Chýbajúci zážitok sebadôvery vo vlastné rozhodnutia, zážitok zvládať zväčšujúcu sa samostatnosť sťažuje vlastný vývoj. Napríklad tak, že sa rozvinie zlé svedomie a posadnutosť vlastniť niečo alebo niekoho. Samostatnosť je kľúčovou podmienkou, keď sa dieťa bude stretávať s prekážkami. Od malička sa učí, že prekážky sú bežnou súčasťou akéhokoľvek úsilia, že ich možno vlastnou iniciatívou prekonávať, a že môže mať dobrý pocit zo samostatnosti a nezávislosti, ktorej sa na základe vlastných skúseností, učí. Cieľom druhého Eriksonovho štádia je nadobudnúť sebakontrolu bez straty sebaúcty.

Výzvy 3. štádia :„Iniciatíva vs. vina“
Medzi 3. až 5. rokom života sa stávajú deti čoraz viac iniciatívnejšie a ľahko zabúdajú na zlyhania. V ich správaní sa začína objavovať pro-aktivita, plánovanie, vlastná iniciatíva, riskovanie. Rovesnícke vzťahy sú omnoho dôležitejšie ako v minulosti. Pre budúcu odolnosť a kultiváciu sociálnych zručností deti potrebujú byť v kolektíve detí rovnakého veku. Mimoriadne dôležité je to pre jedináčikov, ktorí pri bežnom usporiadaní komunikačných výziev nemusia mať toľko príležitostí pre každodennú školu prostredníctvom hier a simulovaných situácií rovnocennej horizontálnej komunikácie a rozvoj sociálnych zručností a empatie. Počas tohto štádia sú deti často v kontakte s rovesníkmi. Hlavnou aktivitou je hra, ktorá im umožňuje cvičiť si sociálne zručnosti. Ak je ich iniciatíva potláčaná, či už kontrolou alebo kritikou okolia, u dieťaťa sa vyvinie pocit viny. Cítia sa byť otravné pre ostatných, a preto sa ich iniciatíva mení na poslušnosť príkazov. Rodičia musia odpovedať na nekonečné zvedavé otázky detí. Žiadne prežívanie (radosti, starosti, emócie) nie sú pre dieťa menej dôležité ako emócie dospelých a dieťa má pocítiť, že má vlastnú hodnotu a že je brané vážne. V tomto veku sa začína rozvíjať aj porozumenie pre pocit viny a mierny pocit viny je pre rozvinutie sebakontroly nevyhnutný. Priveľa pocitu viny ale brzdí kreativitu a túžbu komunikovať s inými. Rovnováha medzi pocitmi viny a iniciatívou vedie ku korektnosti a väčšej osobnostnej sile dieťaťa.

Výzvy 4. štádia: „Kompetencia vs. menejcennosť“
Jedná sa o obdobie od 5 do 12 rokov. Deti sa stretávajú so systematickými podobami predškolského a školského vzdelávania ako aj osvojovania si pravidiel fungovania v uzavretom kolektíve. Postupne sa adaptujú na pravidelné štruktúrované činnosti v rámci školského systému. Učia sa písať, čítať, počítať, vyrábať veci, rozumieť základom vzájomných vzťahov v úzkom kruhu aj v spoločnosti, vo väčšej miere navštevujú kultúrne, športové, sociálne a komunitné podujatia. Život v škole prináša bohatú každodennú skúsenosť interakcie s rovesníkmi, ktorí sú hlavným zdrojom sebavedomia. Skúsenosť lockdownu a obmedzenia pravidelného kontaktu v čase pandémie ukázala, že výpadok tejto skúsenosti možno bude nutné doháňať aj niekoľko rokov. Ak dieťa prechádza týmto štádiom s pocitom sebaúcty, sebapresadenia a s pocitmi úspechu v dosahovaní vytýčených cieľov, rozvíja svoj dôležitý pocit kompetencie alebo výkonnosti. Prežíva takéto situácie s vedomím – „som šikovný, v niečom výnimočný, niečo dokážem a som na to hrdý.“ V opačnom prípade, ak deti nie sú podporované v dosahovaní cieľov, dochádza k pocitom neschopnosti, neužitočnosti. V tomto období sa niektoré deti sťahujú do úzadia a začínajú pochybovať o svojich schopnostiach, životných perspektívach a nakoniec aj o svojom statuse a podporných sieťach, o ktoré by sa mohli oprieť. Tu sa vytvára riziko pre pocity menejcennosti, ktoré povedú k tomu, že deti nenaplnia svoj potenciál. Mimoriadne dôležitý je zážitok vzájomnosti a možnosti vyniknúť vo vrstovníckej skupine (napr. športový oddiel, skautská skupina, záujmový krúžok), ktorý dieťaťu umožňuje v niečom vyniknúť a buduje jeho sebavedomie. Pre rozvoj odolnosti, by dieťa malo mať možnosť skúsiť viaceré podobné aktivity, jedna z nich ukáže na čo má dieťa „bunky“, kde má šancu v niečom vyniknúť.

Výzvy 5. štádia: „Identita vs. zmätenie rolí“
Identita začína byť dôležitou otázkou v období neskorej puberty a rannej adolescencie vo veku od 12 do 19 rokov. Identitu vystihuje odpoveď na otázku: „Kto som, odkiaľ pochádzam a kam smerujem?“ Adolescent prežíva moratórium - stav medzi detstvom a dospelosťou. Dospievanie znamená skúšanie rôznych rolí, životného štýlu a hľadanie zmyslu života. Ide o „kozmologické“ obdobie, keď mladého človeka výrazne oslovujú veľké, celosvetové a existenciálne idey o tom, ako zmeniť svet. Pre ľudí v tomto období je kľúčovo dôležité niekam patriť, byť akceptovaný vo svojej jedinečnosti a zapadnúť do spoločnosti. Ľudia majú v tomto veku určité rebelovanie, stavanie sa voči súboru rodičovských hodnôt, výraznú otvorenosť pre inakosť, tvorivé nápady, experimentovanie s vlastnou identitou. Nebezpečenstvom je zmätenie rolí a tekutá identita, rozpor medzi tým, ako sa javíme samým sebe a svojmu okoliu. Ľudia v tomto období mávajú strach hovoriť o svojich citoch, potreba javiť sa je rovnako silná ako potreba byť.

Úspešné zvládnutie tohto štádia prináša schopnosť prijať seba aj ostatných takých, akými sú, aj napriek rozdielom.

Výzvy 6. štádia: „Intimita vs. izolácia“
Toto štádium sa odohráva od obdobia ranej dospelosti – zhruba od 20. do 45. roku. Ľudia začínajú nadväzovať hlboké - aj intímne – vzťahy, otvárajú sa prežívaniu vzťahov aj voči cudzím ľuďom, hľadajú si aj partnera na spolužitie. Úspešný vzťah môže nastať len vtedy, ak má človek odvahu vystaviť sa riziku zranenia a utrpenia. Ľudia majú prvé dôležité skúsenosti so zlyhaním vzťahov a náročnosťou zladiť svoje fungovanie s ľuďmi z „iného sveta“. Úspešné zvládnutie šiesteho štádia prináša cnosť lásky. Vedie k vytvoreniu zmyslu pre záväzok, bezpečnosť a starostlivosť o druhého, schopnosť prijímať i dávať. Vyhýbanie sa intimite a strach zo záväzku môže viesť k izolácii, osamelosti i k depresii. Následky nezvládnutého a nespracovaného vzťahu sa netýkajú iba partnerského vzťahu, ale súvisia aj so schopnosťou prejaviť svoje emócie, dôverovať iným a s pocitmi nenaplnenia a prázdnoty.

Výzvy 7. štádia: „Generativita vs. stagnácia“
V období strednej dospelosti (spravidla vo veku 46-64 rokov) ide do popredia potreba zakladať rodiny, niečo vytvoriť a zanechať po sebe výsledky nejakej práce, usadiť sa v trvalých vzťahoch a zanechať po sebe deti. Máme potrebu pomáhať druhým, poskytovať starostlivosť v svojej úzkej i širšej rodine, prinášať hodnoty a tvoriť niečo užitočné v rodine, najbližšom spoločenstve, referenčnej skupine a susedstvách, na ktorých človeku záleží. Siedme štádium sa týka generativity (tvorbe rodín) a kreativity. Ľudia odvodzujú svoj zmysel na základe služby iným. Cítia sa naplnení niečím, čo ich presahuje – pracujú na hodnote pomoci a starostlivosti o iných. Ak nezachytia túto výzvu, nie sú otvorení službe celku, môžu premrhať tento rozvojový kapitál. Začnú sa naháňať po dočasných povrchných pseudo-hodnotách, zabudnú si klásť otázku o zmysle. Hrozí, že sa nechajú pohltiť sami sebou, hromadením vecí alebo nepotrebných pseudoideí. Ponoria sa do zaplavovania svojho sveta dezinformáciami a ak zanedbajú svoje kritické myslenie, môžu strácať odstup od reality aj starostlivosti o samého seba. Bez prežívania zmysluplnosti sa stávajú menej imúnni voči strate potreby vlastného rozvoja, menej imúnni voči závislostiam všetkého druhu, menej pripravení a odvážni experimentovať vo svojom živote a nachádzať nové a nové polia vlastnej sebarealizácie. Prestanú myslieť na druhých a zoberajú sa len samým sebou a svetom povrchných krátkodobých radostí alebo jednotlivosťami, na ktorých sa stávajú závislými. Ak sa prestanú starať o svoj duševný aj spirituálny rozvoj, strácajú schopnosť reflexie a náhľadu na svoje osobnostné stagnovanie. Neuvedomia si, že po prvotnej stagnácii, prešľapovaní na mieste môže nasledovať aj ich úpadok. Niekedy sa v takom prípade vracajú späť k predošlým vývinovým štádiám.

V prípade, ak dokážu reagovať i na túto výzvu, prežívajú nové výzvy po generativite ako zmysluplné napĺňanie vlastnej dospelosti. Ukážkovým príkladom odvážnej schopnosti reagovať na výzvy po generativite je napríklad jazzový skladateľ Miles Davis. Vždy bol prvým a keď dosiahol úspech a keď bol na vrchole, nepokračoval ďalej, ale prelomil ďalšiu paradigmu. V štyridsiatych rokoch 20. storočia bol jedným zo zakladateľov hard bopu, v päťdesiatych rokoch cool jazzu a na konci šesťdesiatych rokov stál pri počiatkoch jazz-rocku. Vďaka tomu, že počas svojej jazzovej dráhy vystriedal (a zásadne ovplyvnil alebo založil) niekoľko jazzových prúdov, býva niekedy označovaný ako „jazzový chameleón“ alebo tiež „princ temnôt“.

Foto: Jazzový trubkár a skladateľ Miles Davis dokázal byť celý život prvolezcom, ktorý v umení prinášal nové a nové smery a určoval hudobné a umelecké trendy. 

Výzvy 8. štádia: „Integrita vs. zúfalstvo“

Pokročilý vek (spravidla od veku 65 rokov vyššie) je typický zdanlivým spomalením alebo transformáciou aktivít, ktorým sa senior venuje. V ideálnom prípade sa životná skúsenosť pretaví do múdrosti, väčšej trpezlivosti a komplexnejšiemu hodnoteniu seba a vzťahov s rodinou aj komunitou. Cieľom osobnostného vývinu v tomto štádiu je dospieť k istote a zmysluplnosti toho, ako človek svoj život prežil, ako sa vysporiadal s doterajšími výzvami. K pozitívnemu hodnoteniu vlastného života, ktoré sa môže spájať s hrdosťou na svoje pracovné fungovanie i zakorenenosti vlastnej rodiny a nádeje voči pokračovaniu snáh a ideí, ktorým človek venoval svoj doterajší život. K pocitu osobnej integrity prispieva i „pozitívna životná bilancia“. Dobrý pocit z užitočne a zmysluplne prežitého života, po ktorom niečo ostáva, nech už ten život bol akokoľvek náročný a ťažký. A tiež schopnosť akceptovať vlastné chyby, ku ktorým došlo počas života a schopnosť zmieriť sa s neželanými javmi, ktorým sa človek nevyhol. K tomu môže dospieť len taký človek, ktorý bol strojcom svojho správania a myšlienok, staral sa o svojich blízkych, prijímal životné prehry i výhry. Naopak - nedostatok integrity sa prejavuje strachom z konca, dezilúziou, pesimizmom a nekončiacim sklamaním a zúfalstvom, ktoré sa môže prejavovať i psychosomatickými prejavmi, každodennou vzťahovou konfrontáciou s blízkymi aj s ľuďmi, ktorí sa o seniora starajú. 

Tento blog ukazuje, že výzvy nepatria len k jedinému obdobiu života. Prichádzajú celoživotne. Život je celoživotným vyrovnávaním sa s týmito výzvami. Odolnosť nie je vec momentu. Je to niečo, čo sa vyvíja na celej životnej ceste. Nie je to niečo, čo sa raz naučíme a potom to už zabudujeme do svojej výbavy. Odolnosť neznamená jednorázové očkovanie proti ohrozeniam, ktoré vydržia. Je to zápas s nepriazňou osudu znova a znova a znova. Celoživotne. Keď na tento zápas rezignujeme, znamená to skutočný koniec života. 

Pripravili sme pre vás otvorený tréning na tému Ako pestovať osobnú odolnosť so psychológom Dušanom Ondruškom.

Literatúra: 

  • Samuelová Julia: Všetko sa raz pominie. Premedia 2022
  • Erikson, Erik H.: Životní cyklus rozšířený a dokončený . Devět věků člověka. Portál, 2015
  • Aleš Palán: „Robinsoni a donkichoti“. Prostor, 2022 




    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016