Konflikty

Nikto nechce riskovať koniec sveta: Nádej kolaboratívneho prístupu k environmentálnym konfliktom

V odľahlej dedine vo východnom Fínsku je jazero, kde vodná elektráreň začala regulovať hladinu vody. Na brehu boli tri staré stromy a legenda hovorí, že ak odumrú, bude koniec sveta. Od čias, keď ekonomický rozvoj začal konkurovať tradičnému spôsobu života dedinčanov, sa tam objavilo množstvo konfliktov. Ľudia prišli o domovy, rybolov začal byť komplikovanejší kvôli výrobe elektriny. V 20. storočí nikto nepochyboval o tom, že moderné musí nahradiť tradičné. Nové tisícročie však prinieslo výzvy spojené s klimatickou zmenou a nové otázky o úlohe prírody v živote človeka. Keď zostal posledný z troch stromov, elektráreň pomohla obci zrekonštruovať breh jazera, aby strom zostal nažive. Môžeme mať rôzne záujmy vo vzťahu k jazeru, vode, elektrine, aj rôzne vízie do budúcnosti. Nikto však nechce riskovať koniec sveta.


  • Zdieľajte s okolím

    • Zuza Fialová

      Zuza Fialová

      03.11.2022 / 6 minút čítania / prečítané 191x

Jazero Koitere, Severná Karélia - Fínsko

Environmentálna spolupráca – nový štýl spravovania v meniacom sa svete

Existuje veľa pochybností o tom, ako môžu tradičné demokratické mechanizmy fungovať v novom globalizovanom svete, kde sú mocenské vzťahy a vzťahy so zainteresovanými stranami také komplexné a zložité. Volení zástupcovia už nemajú plnú kontrolu nad blahobytom svojich voličov (otázkou zostáva, či ju niekedy mali). Život ľudí niekedy viac formujú nadnárodné spoločnosti než štát či miestna samospráva. Národné zákony alebo zákony EÚ nie vždy zodpovedajú miestnym zvykom a vzťahom. Toto leto som mala skvelú príležitosť zúčastniť sa medzinárodnej letnej školy Environmental Collaboration and Conflict Resolution (environmentálna spolupráca a riešenie konfliktov), ktorú organizovala University of Eastern Finland v Severnej Karélii, regióne s pohnutou históriou a hranicou s Ruskou Federáciou. Tu sú niektoré z mojich úvah o témach, ktoré sme tam diskutovali.

Environmentálne konflikty o prírodu alebo prírodné zdroje sa často objavujú v súvislosti s rôznymi (zdanlivo) nezlučiteľnými víziami, ako by sa s týmito prírodnými zdrojmi malo nakladať. Môže to byť už spomínané jazero alebo riečna priehrada, môže to byť les so všetkými jeho rôznorodými funkciami a možnosťami, skládka odpadu, bývalá alebo súčasná baňa, morské pobrežie alebo akýkoľvek iný ekosystém.

Špecifikom týchto typov konfliktov je vysoký počet zainteresovaných strán a komplikované mocenské vzťahy. V konkrétnom prípade jazera Koitere, o ktorom je v úvode spomínaná legenda, máme tieto zainteresované strany: fínska vláda zastúpená regionálnou štátnou agentúrou, elektrárenská spoločnosť Vattenfall so švédskou vládou ako hlavným vlastníkom, samosprávy okolitých dedín a rôzne združenia na miestnej (napr. rybári) alebo celonárodnej úrovni (napr. ornitológovia). Títo ľudia a skupiny majú v rukách rôznu moc, rôznu zodpovednosť a zastupujú rôzne záujmy. Hlavným zdrojom konfliktu bola hladina jazera, ktorá sa stala nestabilnou kvôli elektrárni. Tá potrebuje pre svoje fungovanie rovnaké množstvo vody bez ohľadu na sezónu. Prítoky jazera ale nie sú celoročne rovnako výdatné, takže hladina kolíše, to spôsobuje problémy rôznym živočíchom a tiež ľuďom žijúcim pri jazere.

Konflikt mal však aj bolestivú históriu, keď ľudia museli opustiť svoje domovy kvôli vtedy plánovanej priehrade, históriu štátu a biznisu necitlivého k živobytiu ľudí, či dokonca k ich citom k miestu, kde žili a ku komunite, ktorú zdieľali. Toto mi pripomenulo podobné prípady zo Slovenska pred rokom 1989, kde boli ľudia komunistickou mocou donútení opustiť všetko, čo mali radi, len kvôli „pokroku“.

Späť do Fínska: Je tu jedna – pre mňa najdôležitejšia lekcia z príbehu riešenia takéhoto komplikovaného konfliktu. Videla som veľa fantastických projektov, kde sa nejaký čas úspešne viedli vyjednávania alebo facilitačný proces. Najťažšie je však udržať pokračujúcu spoluprácu a dialóg, keď sa projekt skončí, alebo keď sa vymenia ľudia v príslušných inštitúciách/organizáciách/komunitách. Z toho, čo som pochopila z daného príkladu si myslím, že to nemôže fungovať bez podpory miestnych orgánov, t. j. samosprávy alebo miestnej štátnej správy, ktoré majú politiky a ľudí, ktorí sú oddaní dialógu a spolupráci. V týchto inštitúciách (ako napr. firma - vlastník elektrárne, orgány verejnej správy, štátne agentúry atď.) zrejme musí existovať aj zodpovedajúca politická kultúra – to znamená dôvera a záväzok k úprimnému a férovému dialógu.


Responsibilizácia: Uvaľovanie zodpovednosti späť na komunitu

Veľmi dôležitá je tu otázka moci a jej rôznych foriem. Pri diskusii o participatívnej demokracii si mocní často len chcú „urobiť domácu úlohu“, lebo veď to vyzerá pekne, keď s občanmi diskutujú o riešeniach. Falošná participácia je však podľa mňa horšia ako žiadna participácia, pretože prináša sklamanie a pocit u niektorých strán, že boli podvedení. Ako bolo spomenuté počas letnej školy, prístup DAD – decide-announce-defend (rozhodnite-oznámte-obhajujte) pri takzvanom zapojení zainteresovaných strán je pre niektorých tvorcov rozhodnutí stále veľmi príťažlivý. Často je tiež výsledné rozhodnutie založené na vysokej odbornosti zúčastnených špecialistov. A v časoch pretrvávajúceho obdivu k racionalite je pre niektorých veľmi ťažké pochopiť, že odborné znalosti nie sú jediným parametrom kvality riešenia, plánu alebo politiky. Majú pocit, že alternatívny prístup EDD – engage-deliberate-decide (zapojte-zvažujte-rozhodnite) stojí viac času, energie, trpezlivosti a v neposlednom rade aj peňazí. V skutočnosti je však opak pravdou.

Môže to znieť naivne, ale spolupráca je z dlhodobého hľadiska menej nákladná ako súperenie a prístup založený na sile. Vojna, či už v malom rozsahu susedských sporov, alebo vo veľkom rozsahu, ako vidíme blízko našich hraníc na Ukrajine, je mimoriadne nákladný podnik a nikto naozaj nevyhráva. Existuje mnoho príkladov dokonalých politík, ktoré boli zničené protestmi, pretože zainteresované strany mali pocit, že boli vytvorené „o nich bez nich“.

Pojem „responsibilizácia“ je veľmi nový a zaujímavý. Ak by som to mala presne preložiť do slovenčiny, použila by som slovné spojenie „uvaľovanie zodpovednosti“. Pre osoby s rozhodovacou právomocou a pre súkromné spoločnosti je často veľmi jednoduché povedať: „Áno, prosím ľudia, zoberte zodpovednosť späť do svojich rúk!“ Môže to znieť krásne, ale otázkou zostáva, či miestni majú dostatok síl a zdrojov na to, aby niesli zodpovednosť. Ak existuje bývalá baňa, v ktorej sa skončila ťažba, alebo stará skládka odpadu s vážnymi škodlivými vplyvmi na prírodu a ľudí, ako môžu miestne komunity riešiť tento druh problémov? Zodpovednosť subjektov, ktoré katastrofy zapríčinili (štát) a zobrali z nich všetok zisk (firmy a ich akcionári) nie je bez príslušných kompenzácií a podpory prenositeľná na miestne komunity.


Prevencia proti extrémizmu

Rozoberali sme aj jeden zaujímavý americký príklad z Oregonu – Malheur Natural Refuge, kde sa naši americkí lektori zúčastnili ako sprostredkovatelia miestneho konfliktu medzi farmármi a ľuďmi zaoberajúcimi sa ochranou prírody. Dohodli sa, ako spravovať prírodu tak, aby prírodná rezervácia chránila ohrozené druhy a zároveň aby farmári využívali vodu pre svoje zvieratá. Hodnotový konflikt sa tu netýkal len toho, ako a či vôbec chrániť prírodu a za akým účelom, ale zdalo sa, že v miestnom kontexte išlo aj o to, kto by mal vlastniť pozemok pod prírodným parkom a prečo. Môže štát vlastniť pôdu? A za akých podmienok? V USA tieto otázky veľmi silno polarizujú verejnú mienku a dohoda o tom, že štát môže prevziať pozemky pod prírodnou rezerváciou, nebola vôbec jednoduchá.

Zaujímavý bol najmä nečakaný výsledok kolaboratívneho procesu – „očkovanie“ proti extrémizmu. Keď ľudia prešli procesom dialógu a spolupráce, boli imúnni voči extrémnym násilným provokáciám prichádzajúcim do ich komunity zvonku. Keď ozbrojené militantné skupiny prišli vyprovokovať komunitu a vyvolať občianske nepokoje pod extrémistickými heslami, komunita nielenže odmietla nasledovať, ale prinútila týchto ozbrojených ľudí, aby miesto opustili.

Výstava Subterranean v galérii Amos Rex, Helsinki

Keď zainteresovaná strana opustí ihrisko

Ďalší silný príklad pochádza z Ruska – ochrana neporušeného lesa Dvinsky Forest. Ruskí podnikatelia súhlasili s kompromisom a ponechali časť prírodného dedičstva chránenú na základe nariadení od svojich európskych partnerov (certifikácia dreva prichádzajúceho na trhy EÚ). Štát len schválil obchodnú dohodu (vytvorenú veľkým úsilím environmentálnych mimovládnych organizácií) a zákonom vytvoril prírodnú rezerváciu.

Tu však vidíme, ako môže zmena medzinárodných vzťahov (vojna na Ukrajine a sankcie proti Rusku) ohroziť krehkú dohodu. Dnes je ťažba dreva nemožná, pretože trhy EÚ sú pre Rusko uzavreté. Zároveň ale zmizol vonkajší tlak na ochranu prírody. Prírodná rezervácia je ťažko zrušiteľná, na druhej strane výkon práva v krajine je veľmi slabý ak ide o záujmy prírody.

Prírodné zdroje a príroda ako taká budú v budúcnosti čoraz častejšie zdrojom konfliktov. Meniace sa prostredie, ale aj ekonomické a sociálne vzťahy v Európe a vo svete budú prinášať čoraz viac etických a hodnotových otázok spojených s exploatáciou prírody a ľudí, či už u nás alebo na druhej strane planéty.

Koniec sveta

To, čo bolo fascinujúce na príbehu, ktorým som začala, nebola ani samotná legenda, ani spolupráca medzi domácimi a zahraničnou firmou. Bol to práve hodnotový posun, ktorý je tu veľmi viditeľný. Až donedávna bol dominantným kultúrnym príbehom našej západnej civilizácie príbeh racionality a exaktnej vedy. Realita je to, čo môžeme merať a logicky pochopiť.

S postupujúcou klimatickou zmenou – najkomplexnejšou a najkomplikovanejšou výzvou, ktorej ľudstvo kedy čelilo, si začíname pripúšťať, že racionalita nie je jediným (a možno ani najlepším) prístupom k životu. Pri diskusiách o environmentálnych politikách sú pocity a presvedčenia čoraz relevantnejšie. Cenu domu možno nebude možné vypočítať v žiadnej mene. Spomienky, príbehy, či vzťahy sa nedajú kompenzovať počtom gigawattov. Niekedy nám presvedčenia a pocity môžu poskytnúť lepšie odpovede na naše existenčné otázky, keď máme pocit, že konzum nerobí naše životy hodnými žitia. Strom nie je len masa celulózy. Nie je to ani množstvo kilogramov absorbovaného uhlíka. Ani prvok biodiverzity. Môže to byť náš strážca, ktorý nám zabráni zapríčiniť koniec sveta.


August 2022, Joenssu, Fínsko


Foto: Zuza Fialová


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016