Osobnostný rozvoj

„Cudzinec vidí iba to, čo pozná.“ Africké príslovie

„Keď sa ide riešiť nejaký problém, tak očakávajú, že im niekto povie, čo majú robiť. Nerobia veľmi ani nič z vlastnej vôle, hoci ten problém sami veľmi dobre poznajú a vedia, o čo ide. Ale zase sú takí a takí.” (Clemens z Nemecka)


  • Zdieľajte s okolím

    • Miroslava Molnár Ľachká

      Miroslava Molnár Ľachká

      06.02.2024 / 4 minúty čítania / prečítané 1053x

„Všade naokolo mi ľudia hovoria, čo nebude fungovať. Prekvapuje ma, že nikto nepríde s tým, čo môže fungovať.“ (Jules z Kanady)

 „Ako sa majú deti naučiť chodiť načas, keď ich rodičia sa presných časov nikdy nedržali. A my to musíme dodržiavať.“ (Melanie z Nemecka).

„... všetko musí byť... dohodnuté vopred, zapísané v kalendárikoch, ani návštevu neviete prijať v nezvyčajných časoch a náhle už vôbec nie. “ (Adewale z Nigérie).

(Z publikácie “In_akosti slovenské” z produkcie CVEK, ktorá sa pokúsila kvalitatívne popísať pohľad cudzincov na Slovákov.)

Pripomínajú vám tieto komentáre niečo? Zažili ste už podobnú situáciu? Alebo sa vám nebodaj vynára vaše vlastné správanie….?

Určite cítite istú trpkosť v týchto slovách vyslovených cudzincami, ktorí tu už dlhšiu dobu pôsobia a majú možnosť nás, Slovákov, pozorovať.

(Na našu obranu treba pripomenúť, že kultúra je veľmi relatívna záležitosť. Ladenie všetkých týchto výrokov súvisí s tým, odkiaľ pozorovateľ prichádza. Teda hoci pani z Nemecka môže byť šokovaná našou nepresnosťou, návštevník z Blízkeho východu sa na hodinky do polhodiny meškania pravdepodobne ani nepozrie.)

Na druhej strane, možno si vybavujete vaše rozpaky, keď vás po prvý raz inokrajní nadriadení vyzvali, aby ste si tykali a oslovovali sme sa menami: „U nás je predsa iný obyčaj, tykanie je výsadou blízkych vzťahov. Čo odo mňa teda tento človek vlastne chce?“

Posuňme sa teraz v čase o niekoľko rokov neskôr. Nepýtali ste sa náhodou sám seba, či vám nová kolegyňa z Ukrajiny vôbec rozumie, keď sa pri prijímaní inštrukcií na novú pozíciu na nič nedopytuje?: “Drží sa stranou, občas kývne hlavou: tuší ona vôbec, o čom je reč?“

Kultúra, okrem toho, že je relatívna (teda, že ju vnímame podľa toho, čo je nám vlastné, resp. čo je nám známe), je aj dynamická. Migrácia a strety s ľuďmi z rôznych regiónov spôsobujú, že sa učíme novým zvyklostiam. A tak na Slovensku je v dnešnej dobe už bežné tykať si s nadriadenými a takisto aj odídenci z Ukrajiny postupne naberajú pracovnú etiketu bežnú u nás.

Nenechajme sa ale pomýliť. Univerzalizmus, teda viera, že sme všetci vlastne rovnakí, môže vyvolať rôzne nedorozumenia. Hoci napríklad všetci pracujeme v jednej firme, zdieľame spoločnú kanceláriu a sedíme na spoločných poradách, bolo by chybou myslieť si, že zadaniam automaticky rozumieme rovnakým spôsobom, alebo že máme viac-menej rovnaké pracovné zvyky.

Napriek tomu, že človek dokáže pomerne ľahko prispôsobiť svoje správanie miestnym zvyklostiam, môžeme pozorovať, že čím hlbšie pátrame vo vrstvách, ktoré tvoria našu identitu, tým pomalšie sa menia. Hlboko pod povrchom si nosíme svoje korene, hodnoty a presvedčenia, ktorým sme sa naučili v detstve, často si ich ani neuvedomujeme, ale ovplyvňujú naše myslenie a správanie ako autopilot lietadla.

Je ľahšie naučiť sa tykať nadriadenému ako začať mu pozerať priamo do očí, a teda prestať ho vnímať ako niekoho na nedozernom vrchole pyramídy vo vedení firmy.

Kultúra nie je žiadne pozlátko: nedá sa podľa potreby premaľovať, či expresne gleichšaltovať (hoci o tom vedenie sníva napríklad pri zlučovaní dvoch firiem z rôznych krajín).

V pracovnom živote sa kultúrne rozdiely prejavujú napríklad takto:

  • Spôsob komunikácie: Idem v rozhovore priamo na vec? Alebo chodím okolo horúcej kaše a moje požiadavky, či kritiku predostieram len v opatrných náznakoch? Som naučený čítať „vzduch medzi riadkami“, reč tela a subtílne pauzy, alebo si potrpím na otvorené slová a priamy pohľad do očí?
  • Spätná väzba: v niektorých krajinách býva podporovaná, zamestnanci sú vyzývaní a zvyknutí, aby ju predostierali priamo a pred ostatnými. Inde je kritika dávaná diskrétne a zabalená medzi komplimentami. (viac v blogu „Pozor na spätnú väzbu“)
  • Argumentačné stratégie: Pri prezentácii svojho projektu je užitočné vedieť, či máme dočinenia s kultúrou „Prečo“ alebo kultúrou „Ako“, teda na aký typ argumentácie sú v danej krajine zvyknutí. Ak chceme niekoho presvedčiť, je dôležité najprv vysvetliť teórie, princípy a dôvody? Alebo lepšie zafunguje, ak predostrieme komisii rovno praktickú situáciu a riešenia a teóriu si necháme na časť „otázky a odpovede“?
  • Ľudia preferujú rôznych lídrov: hierarchických aj egalitáristických. Boli tomu učení od útleho detstva, výchovou, v školách, v chrámoch a inštitúciách a svoje návyky si samozrejme nosia so sebou aj do práce. Súvisí to s pohľadom na iniciatívnosť, a aj so spôsobom rozhodovania vo firmách. To môže byť konsenzuálne alebo zhora nadol. Človek zbehlý v medzikultúrnej komunikácii vie jednoduchšie vyčítať, ako fungujú procesy v danej firme, resp. s kým sa rozprávať, keď chceme získať nejaké stanovisko, alebo pohnúť projekt dopredu.
  • Dôvera je univerzálna hodnota cenená na celom svete, no to, ako si ju vieme získať, závisí od miestnej kultúry. Ak si chceš ako nový pracovník získať u kolegov dôveru, kde začať? Môžeš sa pustiť do práce a zamerať sa na dodanie vynikajúcich výsledkov. Na naštartovanie úspešnej spolupráce je v iných krajinách extrémne dôležité vybudovať si osobný vzťah a ukázať svoje ľudské kvality.
  • Zažili ste francúzskych turistov v MHD? Našinec by sa zháčil: „Huriavk, vrava, živá gestikulácia...“ V skutočnosti ide o bežnú formu komunikácie, kde nesúhlas môže byť otvorený až konfrontačný, a pritom sa nik neuráža. Pochopiť to môže byť ťažké pre človeka, ktorý pochádza z kultúry, kde sa otvorenému nesúhlasu vyhýbame alebo nie sme zvyknutí zaberať si verejný priestor.
  • Osobitnou kapitolou a príčinou nezdaru v mnohých medzinárodných projektoch bývajú termíny uzávierok. Môžu byť pevne stanovené a tak aj vnímané, alebo flexibilné. A aby to nebolo príliš jednoduché, je dôležité, koľko krát sa dohoda potvrdí. V niektorých krajinách stačí jedno slovo na dohodnutie deadlinu. Inde kolegovia očakávajú „follow-up“, potvrdenie objednávky, t.j. ďalšiu komunikáciu.

Je dôležité uvedomiť si, že neexistuje jediné správne riešenie a každý prístup má svoje výhody aj nevýhody- a hlavne, praktické dôvody. V tom je krása rozmanitosti kultúr.

V kultúrne nejasnej situácii, pomôže ďalšie africké príslovie (tentokrát z Etiópie):

“Blázon rozpráva, múdry človek počúva.”

Netreba presne kopírovať, čo robia druhí, ale pozorovanie pomôže pochopiť, aké správanie druhá strana očakáva. Ak sa napríklad na poradu nosí bežné oblečenie a my dorazíme v obleku, môžeme sa my aj ostatní cítiť zvláštne.

Dobrou správou je, že takýmto, aj zložitejším situáciám sa dá predchádzať. Natrénujme si kultúrnu citlivosť a učme sa princípom medzikultúrnej komunikácie. Tak, aby sme sa necítili iba ako neškolení cudzinci, ktorí nevidíme dôležité veci, lebo ich jednoducho nepoznáme.

Môžete to urobiť na kurzeCudzinci a práca s nimi“ vedenom autorkou článku, lektorkou Miroslavou Molnár Ľachkou.


Zdroje:

“In_akosti slovenské: z rozprávaní cudzincov. ”, Centrum pre výskum etnicity a kultúry 2016

Erin Meyer: The Culture Map, Public Affairs 2016

Robert Gibson: Bridge the Culture Gaps, Nicholas Brealey Publishing 2021


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Miroslava Molnár Ľachká

    Miroslava Molnár Ľachká

    Trénerka medzikultúrnej komunikácie a konzultantka... Zobraziť viac >

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016