Osobnostný rozvoj

Tváre mládežníckej revolty

V románovom debute francúzskej spisovateľky Solange Bied-Charreton s názvom Enjoy (2014) vystupujú dve protikladné postavy, ktoré sú zobrazením dnešnej mládeže: Dvadsaťštyriročný mladík Charles a študentka Sorbony Anne-Laure. Charles má pred sebou sľubnú kariéru vo veľkej konzultačnej firme, ale naozajstný život pre neho začína až na sieti Show You, kde trávi väčšinu času. Účastníci tu musia aspoň raz týždenne zdieľať video zo svojho súkromia, lebo inak im zrušia profil. A kto nie je na sieti - neexistuje. Účastníci klikajú a komentujú statusy iných, pestujú si svoju závislosť. V uzavretej bubline sa stávajú voyermi iných životov. Utopení v záplave nepodstatných informácií majú pocit, že nemajú čas na nič iné. Z pohodlia svojich kresiel a bez dotyku s reálnym životom plávajú vo virtuálnom svete. V zajatí „kliktivizmu“ je pohodlné vidieť svet len cez zúžený obzor monitoru. Mať na všetko názor a pritom sa nezdvihnúť z kresla. Vyhnúť sa konfrontácii s reálnym utrpením, s „prízemnými“ krokmi, ktoré je potrebné pre zmenu sveta urobiť tu a teraz. Študentka Anne-Laure do ktorej sa Charles zaľúbi, je takmer jeho protikladom. Žije mimo virtuálneho sveta, osvojuje si klasické humanitné vzdelanie. Na rozdiel od Charlesa veľa číta, dokonca aj papierové knihy, cíti slová a zamýšľa sa nad nimi. Hrá v hudobnej kapele. Fascinujú ju knihy, ktoré „idú proti dobe“. Nie je na sieti Show You a vôbec ju to netrápi. Tento román o dnešnej mládeži čitateľa zneistí. Tak aká je vlastne tá dnešná mládež? V čom je jedinečná?


  • Zdieľajte s okolím

    • Dušan Ondrušek

      Dušan Ondrušek

      25.12.2020 / 13 minút čítania / prečítané 1509x

Jedinečná či viacnásobná tvár

Solange Bied-Charreton majstrovsky zobrazuje charaktery, ktoré komplikujú odpoveď na tak jednoducho postavenú otázku. Asi by nás uspokojil opis, ktorý by novú generačnú vlnu opisoval nejakou jednou odlišujúcou charakteristikou. Napríklad, že by ju opísal ako buričskú, revoltujúcu voči minulosti, s ambíciou tvorivo sa vyhraniť voči svetu rodičov a všetkým iným generačným vlnám. Ale tak to v tejto próze nefunguje. A – napriek tomu že by sme sa vo svete s jednoznačnými typológiami vedeli lepšie vyznať – to nefunguje ani v tomto románe, ani v reálnom živote. Neplatí binárne zjednodušenie, že súčasná mládež by mala „janusovskú“ tvár – teda dve tváre, ktoré sa vyskytujú súčasne. Niekedy sa taký opis používa. Hovorí sa o mládeži, ktorá je environmentálne citlivejšia a pro-aktívne sa angažuje za „zelené“ idey a na druhej strane sa opisuje jej protiklad – mládež, ktorú charakterizuje povrchnosť, príklon spotrebnej kultúre a záujem len o to, čo sa deje tu a teraz.

Nevieme nájsť jednu kľúčovú črtu, lebo tvár súčasnej mládeže nemá len jednu podobu. Nevieme ani povedať, ktoré z označení a rôznorodých nálepiek, ktoré sa požívajú na označenie tejto generačnej vlny, sú tie najviac vystihujúce. Čo máme na mysli, ak povieme, že súčasná post-mileniálna mládež – a je to jedno, či ju označíme ako generáciu Z, generáciu Alfa alebo generáciu C [1] –  je iná? Je primerané označovať ju ako „zelenú generáciu“ alebo „generáciu Grety“ [2] ? Alebo je presnejšie hovoriť o generácii „snehových vločiek“ (snowflake generation) [3], o generácii „digitátnych domorodcov“ (digital natives) [4], či „prebudenej generácii“ (woke generation) [5]. Pri každom z týchto označení budeme mať pravdu – tak trochu. Ale len tak trochu. Lebo jednoducho nemôžme charakteristicky celej generačnej vlny redukovať na tú časť mládeže, ktorá je mediálne najviac viditeľná. Na tých, ktorých je v určitých kruhoch viac počuť. 

Pre žiadnu generačnú vlnu neplatí jeden typ hodnôt a jeden typ životného štýlu. V hippie generácii 60-tych rokov časť mládeže velebila nenásilie, komúny, sexuálnu revolúciu a rozšírené vedomie prostredníctvom halucinogénov. Ale podobne ako aj v iných generačných vlnách šlo o menšinu, ktorá sa takto búrila proti rodičovským hodnotám. Aj v tom čase, v 60-tych rokoch, veľká časť ostatnej mládeže – napriek tomu, že obľubovali rovnakú hudbu a podobnú módu, šla naďalej cestou tradičného vzdelávania. Hľadali si prácu s dobrým zárobkom a kariérnym ukotvením podobne ako ich rodičia. V Československu v tých časoch veľké skupiny mládeže každý víkend vyrážali trampovať do prírody. Nachádzali si ostrovčeky slobody mimo miest, s gitarou pri táborákoch. Tešili sa z víkendového slobodného priestoru, ktorý nebol kontrolovaný rodičmi, školou a inštitúciami. Sami sebe hovorili „čundráci“. Ale prinajmenšom rovnako početnú skupinu tvorili všetci ostatní, tí ktorí necítili potrebu ísť mimo pravidiel vtedajšej autoritárskej spoločnosti, ktoré boli nalinkované školou a médiami. „Čundráci“ tých ostatných volali „mastňáci“. K tomu dochádzalo vo všetkých generačných vlnách. Napríklad v „generácii X“ nachádzame na jednej strane pankáčov so sloganom „no future“, ale aj „yuppies“ [6]. Podobne je tomu aj v súčasnosti. Radšej než hľadať jedinečnú tvár súčasnej generačnej vlny mladých ľudí, mali by sme hovoriť o viacerých tvárach. O jej viacnásobnej tvári. Prizrime sa bližšie do niektorých z nich. 

„Ako sa opovažujete!” Grétin efekt. 

Šestnásťročná stredoškoláčka Gréta Thunberg sa snažila ovládnuť. Ale kamery vidia jej napätú mimiku, to, ako ňou lomcuje autentický hnev. 13. septembra minulého roku sa týmito slovami obrátila na svetových lídrov na Globálnom klimatickom summite v New Yorku:  “Ukradli ste moje sny a moje detstvo. Hromadíte prázdne slová. Ľudia trpia, ľudia zomierajú, kolabujú celé ekosystémy. Sme v počiatkoch masového vyhynutia a napriek tomu, všetko, čo viete, je iba hovoriť o peniazoch a šíriť rozprávky o nekončiacom sa ekonomickom raste. Ako sa opovažujete...? (How dare you!...) Greta Thunberg sa o otázky klimatickej katastrofy začala zaujímať ako osemročná. V pätnástich sa rozhodla namiesto školy sedávať s transparentom pred švédskym parlamentom. Upozorňovala, že táto planéta je naším „horiacim domom“ a záchranná akcia je nutná hneď teraz. Podarilo sa jej vyprovokovať hnutie „Piatky za budúcnosť“ a ku klimatickým protestným demonštráciám sa, povedľa stredoškolákov, čoskoro začali pridávať aj dospelí. 100 000 ľudí v Miláne, 40 000 v Paríži, 150 000 v Montreale... Gréta netvrdí, že má recept na klimatickú katastrofu. Opakuje, že treba načúvať klimatickým vedcom, brať ich vážne a starať sa aj o individuálne prejavy klimatickej zodpovednosti, sledovať vlastnú uhlíkovú stopu, recyklovať, podporovať vegetariánstvo.  

Je ľahké zosmiešňovať Grétu Thunberg a vyčítať jej naivitu a neporozumenie komplexnosti riešenia globálnych problémov. Ale úlohou príslušníkov týchto hnutí nemôže byť vyriešenie problémov v krátkom čase. Ich poslaním je skôr zafungovať ako varovný prvok, niekto, kto ako prvý upozorní na riziko alebo problém. Fungujú ako budíček, ktorý je potrebný pre momenty znecitlivenia na vynárajúce sa problémy. Vo februári, na začiatku celospoločenských diskusií o predpovediach pandémie Covid-19 sa v médiách objavil aj vystihujúci kreslený vtip. Experti sa tam so znepokojením pozerajú na graf, na ktorom sú tri vlny prognózy šírenia koronavírusu. Celá ich pozornosť sa upiera na tie tri zvlnené krivky. Až tak, že vôbec nevnímajú vlnu na grafe, ktorá sa blíži za tými troma vlnami a je asi desaťnásobne väčšia než tie tri „vlnky“. Volá sa klimatická katastrofa. Pandémie sprevádzalo celosvetové utlmenie medzinárodných letov. Ale aj po upokojení pandémie ostane na stole otázka, čo je nevyhnutný objem lietania a otázka, ako žiť skromnejšie, udržateľnejšie a v duchu hlbších hodnôt.

autor karikatúry: Richard Mc Lellan, 2020

Rickard Gustafson, výkonný riaditeľ najväčšej švédskej leteckej spoločnosti SAS konštatoval, že hnutie „zahanbenia za lietanie“ („flygskam”) mobilizovalo celospoločenskú diskusiu o necitlivých dôsledkoch masívneho lietania a spôsobilo (ešte pred pandémiou) päťpercentný pokles počtu leteckých pasažierov v prvom štvťroku 2019. Dialo sa to hlavne po tom, ako sa k hnutiu pridalo niekoľko viditeľných celebrít, napríklad bývalý olympijský víťaz v biatlone Björn Ferry, ktorý dal verejný záväzok, že prestane lietať. K nim sa pridávajú ďalšie iniciatívy, napríklad britská Flight Free. Hovoria, že v roku 2016 prepravili letecké spoločnosti 3.7 miliardy pasažierov. Pri tomto trende by to bolo viac ako 8 miliárd v roku 2035. Každé zníženie počtu pasažierov má ďalekosiahly vplyv na redukciu emisií a oddialenie klimatickej katastrofy. Ryanair ako najväčšieho prepravcu v Európe a z leteckých spoločností najväčšieho producenta uhlíkových plynov komentovali klimatickí experti konštatovaním „Ryanair je naše nové uhlie“. Rovnako silnými témami, ktoré prináša  aj „Grétin efekt“ sú okrem nutnosti politických krokov v prevencii klimatickej katastrofy, aj cirkulárna ekonomika a vegetariánstvo.

Viac narcizmu, menej empatie? 

Ak by sme brali vážne diskusie na sociálnych sieťach, mohli by sme nadobudnúť pocit, že dnešná mládež je necitlivá, egoistická a izolovaná od ostatných. Alebo že nič neznesie, že je to generácia „snehových vločiek“. V tejto metafore má každá „snehová vločka“ pocit, že je jedinečnou. Očakáva, že jej rodičia a iní dospelí vyčistia cestu, aby sa nemusela boriť s prekážkami. Je hypercitlivá na komentáre zvonka a nevydrží záťaž, "roztopí sa“ sa aj pri neškodnom tlaku. Je to síce rozšírený dojem, ale dlhodobé porovnávacie výskumy dokazujú, že realita nie je tak hrozná.

Sociálne siete pôsobia obojako, vytvárajú bariéry medzi ľuďmi z odlišných „bublín“, ale aj umožňujú prekračovať tradičné ohraničené možnosti pre stretávanie sa a konverzácie. Vedú k tomu, že dochádza k väčšiemu počtu interakcií medzi ľuďmi, ktorí by sa inak nestretli. Celosvetovo rastie hustota sociálnych interakcií. Rastie počet medzirasových, medzikultúrnych a medzikonfesionálnych manželstiev, rozširujú sa komunity globálnych nomádov, kozmopolitov a tzv. „detí tretej kultúry“. Michiganská štúdia pod vedením Sary Konrath spracovala meta-analýzu o úrovni empatie vzájomnej pomoci. Sledovala 72 výskumov empatie z rokov 1979-2000. [7] Keď výskumníci porovnávali zmeny v správaní dvadsaťročných, konštatovali, že v porovnaní s mladými ľuďmi rovnakého veku spred 30 a spred 20 rokov narastá narcizmus a klesá schopnosť empatie. Sledovali emočnú odpoveď na distress iných, teda ako sa mení naša schopnosť vnímať a predstavovať si perspektívu iných. Podobne bohatú diskusiu vyvolala aj porovnávacia štúdia Pew research Center z roku 2007. Podľa nej 81% mladých ľudí vo veku 18-25 rokov považuje za jeden z najdôležitejších cieľov pre život – snahu dobre zarábať. Cieľ pomáhať druhým, tým, ktorí to potrebujú, uviedlo len 30% z nich. Iná dlhodobá rozsiahla štúdia - Monitoring the Future Study [8] nezaznamenáva žiadne dramatické rozdiely medzi generáciami. Hovorí len o poklese vzájomnej dôvery, o menšom záujme o veci verejné a vypichuje nedôveru až cynický postoj k inštitúciám.

 

Je skromnosť dedičná? 

V našom kontexte sa môžeme oprieť o jednu mimoriadne zaujímavú dlhodobú takmer tridsaťročnú štúdiu hodnôt a životného štýlu troch generačných vĺn, ktorý realizovala sociologička Hana Librová najprv sama a neskôr spoločne s jej mladými spolupracovníkmi. V prvej fáze sa snažila pochopiť, ako sa formujú nekonzumné hodnoty časti mládeže, ktoré ju – namiesto štandardnému prispôsobovaniu sa väčšinovým hodnotám - vedú k voľbe menšinového životného štýlu, ktorý vyzdvihuje dobrovoľnú skromnosť („voluntary modesty“). Jej súčasťou býva environmentálnu citlivosť, občas i ťažší život v komunitách mimo veľkých miest, udržateľný život, ktorý je bez konzumného pohodlia, ale je ohľaduplný k prírode. Librová si v roku 1992 vytipovala 47 takýchto jednotlivcov a rodín, ktoré postupne navštevovala a uskutočnila s nimi hĺbkové rozhovory o ich životnom štýle, podmienkach života, rodinnom pozadí, o motivácii a hodnotách, z ktorých vychádzajú a ktorými sa riadia. V prvej fáze identifikovala dve veľké skupiny motivácií a podľa nich si pomenovala respondentov ako „zelení“ a „pestrí“. U „zelených“ bol primárny dôraz ich hľadania a odchodu od pôvodných rodín – prihlásenie k environmentálnym hodnotám, kde je tou najdôležitejšou hnacou energiou snaha ochrániť prírodné bohatstvo a dedičstvo a zodpovednosť v ochrane prírody pre ďalšie generácie. U „pestrej“ skupiny nešlo len o samotné životné prostredie, rovnako dôležité bolo hľadanie hodnôt pre zmysluplný život, nezávislosť, nonkonformita. Veľká časť z nich sa hlásila ku kresťanským alebo všeobecne spirituálnym hodnotám. Pre časť z nich bolo nadovšetko dôležité vymaniť sa zo súkolia odcudzenej práce, peňazí a konzumu. Usporiadať si vlastný svet, ktorý umožňuje neohraničenú slobodu vlastného rozhodovania a konečnú zodpovednosť zaň. To, čo ich spájalo bola akási ukotvenosť v mieste, v sociálnom okruhu, v opakujúcich sa činnostiach, ktorým sa venujú. O desať rokov po prvej sérii rozhovorov (v roku 2012) a potom po ďalších 13 rokoch sa autorka vracia k tej istej skupine ľudí a sleduje ako sa menia ich podmienky života a hodnoty v čase. Na začiatku si kládla otázku, ako dlho im vydrží deklarovaný idealizmus, či dokážu odolávať zvodom vlastnenia vecí a zmien, ktoré by im uľahčili život. Prekvapene konštatuje, že ani po desiatich a ani po 23 rokoch sa ich životné štýly nijak dramaticky nemenia. Väčšina z nich sa nesťahuje a nachádza ich na tých istých adresách, väčšina z nich si uchováva podstatnú časť hodnôt i komplikovanejšej situácii starostlivosti o dospievajúce deti, potom keď si časť z nich dopĺňa vzdelanie, začína podnikať a angažovať sa v samosprávnych či spolkových štruktúrach. V niektorých aspektoch odporu voči vlastneniu vecí, po rokoch rodiny poľavujú, kupujú si autá, chladničky, práčky, ale naďalej ich nezaujíma televízia, zahraničné dovolenky, drahé jedlo a značkové oblečenie. Opisujú svoj život ako šťastný a zmysluplný. V niektorých rodinách dochádza k rozvodom, či odchodu jedného z partnerov, ale napriek tomu prejavujú vcelku nadštandardnú súdržnosť a nemennosť. Po ďalších návštevách pridáva pre zjednodušenie do označení týchto skupín mládeže aj nálepky „vlažní a váhaví“, či „verní a rozumní“. Pri poslednej sérii návštev Librová zmenila výskumnú perspektívu a zaujíma ju generačný prenos takýchto hodnôt. Spoločne so svojimi spolupracovníkmi sa rozhovoroch zameriava na generáciu detí týchto „pestrých“ a zelených“. 

Keď táto skupina, ktorá pred 25 rokmi začala hlásať dobrovoľnú skromnosť, odchádzala od svojich pôvodných rodín, bolo to aj vyjadrením vzbury voči konzumentskému svetu svojich rodičov. V rozhovoroch boli vtedy veľmi kritickí a znechutení konzumnými hodnotami svojich rodičov. Obdivne sa vzťahovali ku svetu svojich starých mám a starých otcov, u ktorých  nachádzali skromnosť, remeselnú zručnosť a jednoduché, ale autentické vzťahovanie sa k prírode a blízkemu sociálnemu okoliu. Výskumníkov zaujímalo, či sa aj tu udeje  podobný mechanizmus „obkročmého“ porozumenia cez tri generácie – teda odmietanie a protest voči svetu rodičov a súčasne obdiv a stotožnenie sa so svetom a hodnotami starých rodičov. Budú sa deti stotožňovať s hodnotami, ktoré u svojich „zelených“ a „pestrých“ rodičov zažívali v detstve alebo sa v puberte a adolescencii začnú proti nim vyhraňovať a časom sa stanú hodnotovým protikladom svojich rodičov?

Podobné javy ostrého protestu voči hodnotám svojich rodičov výskumníci konštatovali na západe u iných skupín mládeže. Ako príklad sa uvádzali časté úteky detí zo zabezpečených bohatých rodín do neistých hippie komunít v 60-tych rokoch. Alebo príbehy mnohých detí  z tradičných kresťanských rodín, ktoré počas strednej školy začali sympatizovať a neskôr sa i stotožnili s radikálnym islamom a niektorí sa v poslednom desaťročí nechali naverbovať ako bojovníci v službách Islamského štátu.

V dlhodobom sledovaní mládeže u Hany Librovej to bola jedna z podstatných otázok. Pôjdu deti z rodín, ktoré začali vyznávať dobrovoľnú skromnosť v stopách rodičov? Priklonia sa v čase ich dospievania k odmietaniu konzumerizmu a budú sa v životnom štýle podobať na svojich rodičov? Alebo bude ich odchod z pôvodnej rodiny znamenať aj odklon od hodnôt vlastných rodičov? Budú „rebelovať“ proti vlastným rodičom, tak ako to robili ich otcovia a  a mamy? Niektorí pozorovatelia jednoznačne očakávali takýto scenár.

Ekologický novinár Tomáš Feřtek v článku z roku 2011 „Je skromnosť dedičná?“ píše: „Za víťazstvo sa dá považovať už len fakt, že deti neobrátia životný štýl svojich rodičov v pravý opak... Časť z nich sa vzbúri už niekedy v trinástich rokoch a tú „dobrovoľnú chudobu“ vytknú rodičom ako neschopnosť alebo pokrytectvo... Alebo ten ľahko alternatívny skromný životný štýl zdanlivo bez protestov vydržia do konca strednej školy , ale potom si čo najrýchlejšie nájdu nejaké zamestnanie, pretože možnosť zarobiť si normálne peniaze je pre nich symbolom slobody a vlastnej životnej cesty... Keď sledujem deti z kresťanských a alternatívnych rodín ako sú v dvadsaťpäťke nadpriemerne ovešané notebookmi a outdoorovým tovarom špičkovej kvality, ťažko si to môžem vyložiť inak ako kompenzáciu. Veľmi často tak ortodoxne skromné rodiny dosahujú u svojich potomkov starostlivou výchovou presný opak, než zamýšľali.“ Takýto scenár ale v rodinách z Librovej výskumu nenastal. „Deti“ z dobrovoľne skromných rodín majú dnes väčšinou 20-40 rokov. Ale v čase, keď opúšťali rodinné hniezdo sa vo väčšine prípadov žiadna veľká rebélia nekonala. Väčšinou odišli za štúdiom, mnohí sa odsťahovali do väčších miest, často aj do zahraničia, uchytili sa, sami majú deti. Žiadny zlomový konflikt sa nerysuje, vo veľkej väčšine prípadov pekne spomínajú na svoje detstvo na rodičovskú výchovu. Relatívna „chudoba“ v porovnaní s inými deťmi im nevadila, život v prírode sa im páči doteraz. Sami majú zmysel pre životný štýl, ktorý rešpektuje ekológiu a skromnosť a chcú k tomu viesť aj svojej deti. Zdá sa, že časť hodnôt bezbolestne prechádza do ďalšej generácie.

K dramatickému popretiu a revolúcii voči hodnotám rodičov dochádza tam, kde boli hodnoty vynucované, kde neexistovala alternatíva ani diskusia o správnosti hodnôt, ktoré vyznávali rodičia. Tam, kde sa výchova opierala o nejakú dogmatickú ideológiu Takúto generačnú vzburu a vzdanie sa všetkého, čomu verili rodičia, vidíme v sektách, kde deti pri prvej príležitosti ujdú z komunity. Vidíme to u detí teroristov, ktorí počas dospievania poprú fundamentalistickú ideológiu ich otcov a idú svojou – väčšinou nenásilnou cestou.

 

Ľudia, ktorí idú s kožou na trh a „komentátori“ 

Trend uzatvárania do spoločenských bublín je trendom nekomunikovania. Nekomunikovanie vedie k predsudkom, väčšiemu nepochopeniu a k polarizácii. Komunikácia prostredníctvom sociálnych sietí posilňuje práve tento neželateľný trend.

„Digitálni domorodci“ (digital natives) je označenie pre mládež, ktorá sa už narodila do sveta sociálnych sietí a vníma ho ako každodennú realitu. Komunikovanie na diaľku spoza obrazovky počítača alebo mobilu je pre nich pohodlnejšie a bezpečnejšie ako komunikácia zoči-voči. Mnohé páry sa rozchádzajú tak, že ten nespokojný v páre oznámi partnerovi/partnerke rozchod SMS-kou. Nemusí  sa mu pritom dívať do očí, ani nič vysvetľovať. Je smutné ak sa takto dištančne neodohráva len partnerský vzťah, ale aj vzťah ku spoločnosti.

Eitan Hersch, profesor politológie na Harvadskej Univerzite hovorí o novom jave, ktorý sa objavuje v posledné roky. Nazval ho „politický hobbyizmus". [9] Mnoho univerzitne vzdelaných mladých ľudí si osvojilo záujem o verejný život a politiku, ktorý realizujú z pozície diváka a komentátora, bez toho, že by museli ísť s kožou na trh a zaangažovali sa do nejakej reálnej činnosti vo verejnom fungovaní. Majú výborné vzdelanie a analytické schopnosti, oveľa lepšie než je priemer ľudí ich veku bez sofistikovaného vzdelania. Na počítači trávia hodiny každý deň. Sledujú politiku z pohodlia svojho kresla. Čítajú a komentujú všetky politické a spoločenské analýzy, pričom väčšinou vystupujú skryte, pod anonymným "nickom". Vedia, čo by sa malo robiť a rozčuľujú sa, že to nik nerobí. S nadradenosťou komentujú tých, ktorí „naivne“ idú presviedčať a dovzdelávať svojich susedov, angažujú sa v politických či filantropických kampaniach, dávajú a zbierajú peniaze pre dobrú vec, pomôžu tomu, kto to potrebuje, aj keď je to len kvapka v mori toho, čo by bolo treba. A potom sa čudujú, že voľby vyhrávajú tí, ktorých bolo vidieť. Tí, ktorí sú oveľa menej inteligentní a vzdelaní ako oni. Ale mali tú odvahu ísť s kožou na trh. Zapájať sa do nepríjemných otravných diskusií, roky robiť tú mravčiu otravnú prácu vo vlastnom susedstve.

Diskusie a deliberatívne výmeny nemožno viesť na diaľku, komentovať dianie na monitore, zaborený v mäkkom kresle. Platí to aj pre nekončiaci nekonečný dialóg skupín mládeže o hodnotách, o tom, kde vidíme svet podobne a kde stojíme proti sebe. Len tak možno nájsť aj myšlienky a hodnoty, ktoré nás viac spájajú ako rozdeľujú.

Každá generácia má „nárok“ a zaslúži si vychutnať si svoju podobu spoločenskej revolty. Je to aj spôsob akým si hodnotovo ujasniť, čo tvorí vlastnú identitu. A je prejavom zrelosti minulých generácií, ak sa im toto vyjadrenie neupiera. Napokon – vo väčšine prípadov – majú pravdu. A je aj prejavom zrelosti mladších generácií, ak sa počas svojho života dopracujú k tomu, že dokážu pochopiť prejavy hodnotovej revolty, ktorými sa za mlada nechávali uniesť ich otcovia.


Tento text vyšiel v časopise Príbehy 20. storočia, 3/2020, s. 36-42 

Odkazy:

[1] Generácia Covid: Ivan Krastev tak hovorí o generácii, ktorej život bude poznačený celosvetovou pandémiou z roku 2020. Dnes hlavne mladí ľudia pocítia jej ekonomické a bezpečnostné dôsledky a bude to mať dôsledok i na kultúru a životné štýly.

[2] Generáciou Gréty (Greta´s generation) niektorí označujú hnutie mobilizujúce k prevencii klimatickej katastrofy, ktoré vyprovokovala Greta Thunberg a jej nasledovníci

[3] Výraz „snowflake“ sa stal po roku 2010 znevažujúcim označením pre precitlivelého mladého človeka, ktorý je nesamostatný, namýšľa si, že je jedinečný, nič nevydrží. Výraz najprv použil Chuck Palahniuk v novele Klub bitkárov a výraz Snowflake generation neskôr spopularizovala Claire Fox v knihe „I find it offensive“(2015).

[4] Ako „digitálni domorodci“ sa označujú ľudia, ktorí sa už narodili do sveta internetu a sociálnych sietí, ľudia, ktorí sa tomuto životu nemusia učiť, lebo iné ako fungovanie v takom svete, nezažili. Na rozdiel od nich sa ľudia, ktorí musia objavovať a porozumieť svetu digitálnych médií a online komunikácie označujú ako „digitálni imigranti“. Pojem priniesol John Perry Barlow v článku "A Declaration of the Independence of Cyberspace" z roku 1996.

[5] Pojmom „Woke“ sa pôvodne označoval niekto, kto je na tepe dňa, má čerstvé informácie, vie presne, čo sa deje. Dnes sa ním častejšie označuje niekto, kto je citlivý na rasizmus, sociálnu nespravodlivosť alebo  diskrimináciu a je pripravený (woke – „prebudený“) okamžite sa ozvať a protestovať v takých situáciách.

[6] „Yuppies“ je skratkou výrazu Young Urban Professionals, teda mladých mestských profesionálov, ktorým veľmi záležalo na uplatnení sa v spoločnosti, na dobrom vzdelaní, na dobre zaplatenej budúcej kariére a na značkových výrobkoch. Výraz sa používal v 80-tych rokoch.

[7] Zaki, Jamil (2011): What, Me Care? Young Are Less Empathetic. Mind. Scientific American, Jan. 1. a Konrath, Sara (2013): Is Declining Empathy Technology’s Fault? The New York Times, Sept. 23.

[8] Monitoring the Future Study. 1975-2019, http://www.monitoringthefuture.org/ 

[9] Eitan Hersh: Politics Is for Power. How to Move Beyond Political Hobbyism, Take Action, and Make Real Change. Scribner, 2020.  

Zdroje:

Ivan Krastev: Európa a pandémia. Ako nás zmení koronavírus. Absynt 2020.


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016