Kritické myslenie a manipulácia

Ignorancia, ktorú nevyperieš

Prečo by sme v hodnotení informácií, ktoré k nám prichádzajú z médií, internetu, či klebetnými kanálmi, nemali podliehať tomu, čo nám diktujú naše „staré“, evolúciou vyvinuté mechanizmy v emočnom hodnotení? Prečo opravy falošných správ zaberú len u tých rozvážnych, u ľudí, ktorí majú až vedecký sklon skúmať veci na vlastnej koži a stavať sa kriticky ku všetkému, čo vidia či počujú? Prečo samotné fakty voči lžiam nestačia? Čo funguje vo veku radikálnej ignorancie?


  • Zdieľajte s okolím

    • Dušan Ondrušek

      Dušan Ondrušek

      27.05.2018 / 11 minút čítania / prečítané 1345x

Deti, ktoré kašlú na Rembrandta

Pred troma rokmi prebehla médiami zaujímavá fotografia z Rijsmuseum (Národného múzea histórie a umenia v Amsterdame). V jednej z 80 sál múzea visí štvormetrový Rembrandtov obraz Nočná hliadka z roku 1642. Na fotografii je tento obraz a na lavičke pod ním sedí tucet 10-12 ročných detí, zvlášť chlapci a dievčatá. Zjavne ide o školskú triedu, ktorá navštívila múzeum, aby na vlastnej oči videla dielo zo svetového kultúrneho dedičstva. Ale všetci majú oči uprené na svoje mobily. Ani jeden pohľad nesmeruje na slávny obraz, vyzerá, že deti sú hlboko ponorené v inom svete. Pod fotkou sa na sociálnych sieťach okamžite rozpútala divoká diskusia. Ako to, že deti čumia do mobilov a neobdivujú obrazy, pre ktoré im škola umožnila návštevu? Určite zas nezmyselne klebetia alebo hrajú hry. Zabíjajú čas namiesto toho, aby sa niečo naučili, keď sa im umenie predkladá na tácni priamo v múzeu? Na mieste, na ktoré sa čakajú hodinové rady a kde si niektorí turisti takú návštevu ani nemôžu dovoliť. Prečo to učitelia dovolia? Nenávistná diskusia si veľmi rýchlo našla hromozvod v podobe letargických učiteľov, nedôsledných rodičov, nefunkčného školstva, smerovala na nezodpovedné zľavy v kultúrnej politike, nadávanie na novú generáciu, ktorá je tak diametrálne odlišná od toho, akí v ich veku sme boli my. Väčšina čitateľov tú fotku detí pod Rembrandtovým obrazom „čítali“ prvoplánovo, tak aby potvrdzovala ich stereotypy a pridusenú frustráciu.

K takým reakciám máme sklon. Hovoríme okamžite. Bez toho, aby sme poodstúpili a snažili sa pochopiť komplikovanú realitu okolo. Často si vyberáme tú najviac simplexnú interpretáciu, zamindrákovanú, zatrpknutú, neprajnú. Takú, ktorá príde na jazyk ako prvá. Priamy smeč z amygdaly bez toho, aby bol „tečovaný“ predným mozgovým lalokom. Ako prvé nás napadajú primitívne zautomatizované emočné reakcie, pochádzajúce z časti mozgu ktorá nepozná strach ani zodpovednosť. Deje sa to hlavne v situáciách, o ktorých vieme málo. Tam máme sklon označiť nezrozumiteľné alebo ťažšie čitateľné javy mínusovým znamienkom a prstom ukázať na pôvodcu. Tým je určite niekto iný, nie my sami.

Podobne ako v iných „pavlačových diskusiách“ na sociálnych sieťach, ukázalo, že všetko bolo celkom inak. Rijsmuseum testovalo nový kultúrno-vzdelávací program. V ňom si môžu návštevníci cez mobily dohľadať bližšie historické a umelecké informácie o obrazoch, pri ktorých stoja. Špeciálna appka, ktorú vyvinuli múzejní pedagógovia zohľadňuje to, čo diváka najviac zaujíma a informácie štrukturuje podľa jeho doterajších vedomostí. Niekedy sú deti motivované špeciálnymi testami, ktoré ich vedú k tomu, aby si na obrazoch všímali aj to, čo si na prvý pohľad možno nevšimnú.

Descartes či Spinoza

Kladieme si otázku, prečo nesmieme veriť všetkému, čo čítame. Ale, ak poznáme ako funguje ľudské vnímanie, možno by sme mali klásť opačnú otázku: Čím to je, že nás náš mozog dostatočne nechráni, že nás pokojne nechá uveriť čomukoľvek? Prečo uveríme aj fantazmagóriám, konšpiratívnym báchorkám? Prečo sa necháme oblafnúť blbosťami v kvalite 3D, ktorých nelogickosť kričí už z diaľky? Čím je to, že čokoľvek, čo čítame, je tak lepkavé, že niečo z toho na nás ostane, ako keď miesime cesto – aj nezmysly, aj zjavné nepravdy...

Odborníci sa dlhodobo preli, či má v opise procesu ľudského vnímania pravdu skôr francúzsky osvietenecký filozof a matematik René Descartes, alebo jeho holandský súpútnik Baruch Spinoza. Podľa Déscarta naša myseľ funguje tak, že racionálne porozumenie nejakej skutočnosti a uverenie (vnútorné stotožnenie sa s tým, čo je pravdivým vystihnutím skutočnosti), sú dva – na sebe nezávislé – procesy. Že ak človek sleduje skutočnosť okolo seba a snaží sa jej porozumieť, prvým krokom je zrozumiteľné vysvetlenie toho, čo vidí a počuje. A keď začne rozumieť informácii, ktorú vníma, v ďalšom kroku sa rozhodne, či je táto informácia pravdivá alebo nepravdivá. Či zobrazuje alebo nezobrazuje skutočnosť. A teda, či tej informácii uverí alebo nie. To je lákavé vysvetlenie. Všetci túžime po jednoduchých vysvetleniach. Radi by sme videli človeka ako racionálnu stabilnú a nezávisle mysliacu bytosť, ktorá objektívne dokáže posúdiť svet okolo seba a nenechá sa manipulovať primitívnymi či sofistikovanými pokusmi oblafnúť ho.

Spinoza ale zastával úplne opačný názor. V momente keď začíname vnímať informáciu, začíname jej aj veriť. Žiadne racionálne posudzovanie a analyzovanie v tom čase nenastáva. Áno, možno to presvedčenie, či je vnímaná informácia pravdivá alebo nie, neskôr zmeníme, ale v čase keď ju vnímame, tak presvedčenie o pravdivosti splýva s procesom vnímania tej informácie. Na prvé prečítanie to znie absurdne. Radi by sme človeka videli ako systematicky postupujúceho robota, ktorý si procesy pekne rozloží. V prvom kroku informáciu len vníma a zatiaľ nehodnotí. V ďalšom kroku ukončí proces vnímania, informáciu si skompletizuje, položí na stôl, priloží meracie nástroje a pekne, kvalifikovane uplatní kritéria na jej posúdenie. Výsledkom bude kvalifikované rozvážne rozhodnutie sviežeho mozgu. Mozog vyhodnotí a správne rozhodne, či sa stretol s pravdou alebo nepravdou. Lebo si ju v predchádzajúcich krokoch pokojne a dobre rozanalyzoval. Dobre sa to číta. Takto metodicky a uvážlivo, krok po kroku, by sme to určite odporúčali každému, ale... Ale, žiaľ, v skutočnosti proces posudzovania pravdivosti vnímaného takto neprebieha. Zdá sa, že v názorovom spore Déscarta a Spinozu mal pravdu skôr Spinoza.

Daniel Gilbert a jeho kolegovia sa pokúsili tieto dve interpretácie podrobiť empirickému overeniu. Vo svojom experimente (Gilbert, Tafarodi, 1993) nechali 71 pokusných osôb prečítať príbeh o dvoch lúpežiach a potom ľudí vyzvali, aby sa rozhodli, aký trest by uložili zlodejovi, o ktorom práve čítali. Čítané historky sa trochu odlišovali. V jednom prípade mal lúpežník pištoľ, v inom prípade sa žiadna zbraň nespomína, ale zdôraznilo sa, že páchateľa k tomuto činu vyprovokovala mimoriadne ťažká situácia, keď ho doma čakajú jeho hladujúce deti a on je hnaný pocitom, že nemá peniaze, aby im mohol kúpiť jedlo. Ale experimentátori do úlohy zabudovali ešte jednu kľučku. Účastníkom vysvetlili, že nie všetky tvrdenia v texte sú v poriadku. Len asi polovica textu je pravdivá, druhá polovica nezodpovedá pravde. A časti textu aj viditeľne označili. To čo bolo pravdivé, bolo napísané zelenou, lož bola napísaná červenou. Keď účastníci porozumeli inštrukcii, začali text čítať. Ale experimentátori pridali ešte jednu „habaďúru“. V čase keď pokusné osoby čítali nepravdivé časti textu, zvonka sa ozývali rušivé zvuky, takže sústrediť sa na to, o čom čítajú, bolo náročnejšie.

Ak by mal Spinoza pravdu, tak tí, ktorých vyrušili keď čítali nepravdy vyznačené červeno, nebudú mať dosť času, aby si v rušiacom hluku uvedomili a „sprocesovali“ dodatočnú informáciu, že to čo čítajú sú nepravdy a keďže prehliadnu nepravdivú informáciu, budú mať „ako sudcovia“ tendenciu udeľovať výrazne odlišné dĺžky trestu.

Ak by mal pravdu Déscartes, tak proces dvojstupňového vnímania by znamenal, že hluk a rušenie nebude hrať žiadnu rolu. Pokusné osoby správne odlíšia texty písané zelenou aj červenou farbou, nenechajú sa ovplyvniť v tom, ako budú čítať opisy lúpeže a ich „sudcovské“ rozhodnutia o dĺžke trestov sa nebudú líšiť pri rušivej či nerušivej verzii pokusu.

Takže, čo ukázal experiment? V „rušivej“ verzii experimentu udeľovali pokusné osoby takmer dvojnásobné tresty (v priemere 6 rokov a 11 rokov) – v tých pokusných skupinách, keď bola falošná (červene písaná) informácia o lúpeži taká, že bola priťažujúcou podmienkou pre páchateľa. Tam, kde „sudcovia“ neboli rušení hlukom, rozdiely v trestaní neboli, účastníci dokázali odlišovať pravdivé a nepravdivé informácie. Zdá sa, že Spinoza má pravdu. Informácie spravidla až tak analyticky neposudzujeme. Robíme to, ak čítaniu a počúvaniu venujeme špeciálne kritické úsilie, ak spomalíme proces posudzovania toho, čo nás informačne bombarduje. Naša slabá odolnosť v spracovávaní informácií, ktoré prichádzajú rýchlo a v hojnom počte je výborný poznatok pre všetkých manipulátorov a znepokojujúci poznatok pre náš všetkých. Chcelo by to kurzy pomalého čítania a hlbokých mnohosmerných diskusií pre náš všetkých.

Dementovanie falošnej správy zaberie len u sofistikovaných

Väčšina programov kritického čítania a a obrany voči mediálnej manipulácii sa spolieha na rozum. Ak budú deti dostatočne podkuté v tom ako rozlišovať hoaxy, ak bude dostatočný počet programov, ktoré odhaľujú demagógiu v rečiach politikov a mienkotvorných ľudí, posilníme politickú gramotnosť a imunitu voči ideológiám a pseudoideológiám. Mládež bude čítať s porozumením, ale kriticky. Podozrivé tvrdenia si bude overovať z viacerých zdrojov a manipulátori prídu o zisky. Radi by sme uverili a presvedčili sa, že vyšší počet hodín histórie na školách, viac kvalifikovaných diskusií o konštitucionalizme, volebných systémoch a práci s faktami v médiách a osvetových inštitúciách, napokon vyústi do menšieho počtu konšpiračných webov a do väčšieho počtu rodičov, ktorí viac veria lekárom, než zariekavačom a „zázračným lekárom“ bez vzdelania. Ach! Keby to bolo tak jednoduché. Podliehanie manipuláciám a hlad po ľahko stráviteľných pravdách nie je len vecou rozumu. Cez programy, ktoré sú postavené na kognitívnych filtroch, sa mentálna imunita mierne zvýši, ale konšpiračné epidémie úplne nevykoreníme. V časoch spoločenských kríz a neistoty sa budú v rôznych prevlekoch opätovne vracať. A podobne ako pri biologických epidémiách, vo väčšej miere ohrozujú tých slabších.

Lož je ako horiaci napalm

Ľudia, ktorí majú dlhoročné skúsenosti s propagandou sú mimoriadne skeptickí voči predstave, že voči lži postavíme fakty a lži tak budú porazené. Novinárka Alexandra Alvarová, ktorá na tému fake news napísala skvelú knižku „Průmysl lži“ (2017) pomenovala jednu z kapitol zvolaním: „Fakty proti lžím? Proboha proč?“ O.i. píše: Keď sa tak dívam na horúčku „fakt-checking“, ktorá zachvátila seriózne žurnalistické servery a a vzdelanejšie či ušľachtilejšie novinárske duše, je mi ako starému cynickému propagandistovi mdlo. Tak sa to predsa nedá robiť!... Lož je ako horiaci napalm. Ak použijete vodu (v podobe faktov), zapálite ešte aj všetko naokolo, efektne blafne a vyrobí smrtiaci ohňostroj. Problémom lži je, že dokiaľ má prístup vzduchu (diváckej pozornosti a predpojatosti) vytrvalé zalievanie vodou (faktami) jej robí len dobre. Ľudí nepresvedčíte predkladaním faktov, vysvetlení skutočnosti. Jediná správna stratégia je hodiť na horiaci napalm hlinu. Zamedziť prístup vzduchu.” (s.148)

Holandskí psychológovia Jonas De Keersmaecker a Arne Roets z Univerzity v Ghent sledovali nakoľko ľudia skorigujú nesprávnu informáciu z falošnej správy po tom, ako sa presvedčia, že šlo o klam, nepresnosť, správu, ktorej fakty boli dodatočne vyvrátené. Vo výskume 390 ľuďom najprv poskytli článok o zdravotnej sestričke Nathalie. Podľa článku bola Nathalie vcelku sympatická mladá žena. Ale u polovice pokusných osôb bola v texte aj zmienka, že v okolí Nathalie sa objavilo obvinenie, že kradla lieky na svojom pracovisku v nemocnici a predávala ich na čiernom trhu, aby si pre seba mohla nakúpiť módne kúsky ošatenia. Pokusné osoby po tom ohodnotili, ako vnímajú osobu Nathalie. Neprekvapujúco tá polovica ľudí, ktorí v opise mali aj zmienku o krádeži liekov, jej správanie jednoznačne odsudzovala a kriticky sa vyjadrovala k jej morálke. Potom pokusné osoby dostali vysvetlenie, že ohľadom Nathalie šlo o povrchnú nepresnú informáciu a pri objektívnom zisťovaní toho, čo sa naozaj stalo, sa obvinenia z krádeže ukázali ako vymyslené, nepravdivé a fakticky vyvrátené. Pokusné osoby dostali pôvodný text s opisom Nathalie, ale riadky, ktoré opisovali jej krádež liekov, boli preškrtnuté. Pokusným osobám sa vysvetlilo, že preškrtnuté informácie neplatia, že podrobné zodpovedné skúmanie vyvrátilo obvinenia a dokázalo, že šlo len o neodôvodnenú ubližujúcu klebetu. Pokusné osoby opätovne dostali dotazníky, aby ohodnotili osobu a správanie Nathalie. Veľká časť pokusných osôb korigovala svoje hodnotenie – akceptovali, že došlo k omylu a opravili svoje hodnotenie Nathalie na pozitívne. Ale u časti pokusných osôb k takejto korekcii nedošlo. Aj keď sa obvinenie z krádeže objavilo len na pár desiatok sekúnd, aj keď bolo takmer okamžite opravené, v ich hlave ostal červík podozrenia. Čo ak na tej „klebete“ niečo bude. Už si ani presne nepamätám, z čoho ju vlastne podozrievali a áno, všetko sa to vyvrátilo, ale čo ak...? Aj po opakovanom korigovaní informácie, časť pokusných osôb, nekorigovala svoje podozrenie, ktoré sa v nich podarilo vzbudiť jediným krátkym a nedokladovaným klamstvom. Psychológov špeciálne zaujímalo, kto sú tí ľudia , ktorí tak ľahko naletia a potom už nie sú ochotní opraviť svoj omyl, aj keď sa im vyvracia zo všetkých strán. Zistili, že tá neschopnosť zmeniť názor potom, keď mi nasledujúce dôkazy ukazujú, že som sa mýlil, je prítomná u ľudí so „slabšou mentálnou schopnosťou“. Nejde o „intelektuálnu slabosť, nejde o klasickú hlúposť. Pod „slabšou mentálnou schopnosťou“ majú Keersmaecker a Roets na mysli osobnostné typy, ktorých charakterizuje tendencia rýchlo si vypracovať a uzatvoriť nejaký názor, vystihuje ich nízka miera ambiguity (schopnosti akceptovať rôznorodosť pohľadov), autoritarizmus, silný príklon k autoritám, ktorý nevyžaduje mať vlastný autentický a samostatne vytvorený názor. Súvisí to aj menšou schopnosťou kritického myslenia, ale nejde predovšetkým o kritické myslenie. Manipulátori a konšpirátori, ktorí na sociálnych sieťach púšťajú výroky typu: „neviem, či je to naozaj pravda, ale pre istotu to zdieľam, aby ste o tom vedeli...“, na väčšinu ľudí nezaberajú. Ale táto podskupina – „ľudia so slabšou mentálnou schopnosťou“ je pre takéto výroky tým absolútnym adresátom. Voči nim tie konšpiratívne náznaky zaberajú úplne perfektne. A keď je už nejaká špina vypustená, rýchlo „sa zažerie“, ťažko je „vyprať ju“ z vedomia konšpirátora. Racionálnymi argumentami to nejde. Lebo – podľa nich – keď niekto musí tak veľa argumentovať proti, tak určite na tom niečo bude.

V húštinách agnotológie

V časoch našich dedov bola frontálna ideologická aj komerčná propaganda na východe aj na západe masívna. Počítala s tým, že jej adresát nemá šancu na obranu. Informačný monopol jej útok veľmi uľahčoval. Bolo veľmi ťažké dostať s k iným než oficiálnym informáciám. Informačné vojny pripomínali bojovú taktiku z prvej svetovej. Jasne definované zákopové línie, jasne definované, kto je „náš“ a kto nepriateľ, teda človek, ktorý sa v jasne odlíšiteľnej uniforme a pod nepriateľskou zástavou schováva v zákope, ktorého miesto možno jednoznačne identifikovať. Ale ako sa brániť dnes, v časoch keď nepriateľské informácie prichádzajú zo všetkých strán a prichádzajú od ľudí v nejasne označených uniformách. V uniformách, ktorých farby sa počas bojov priebežne menia. Dnešná taktika šíriteľov propagandy spočíva v kombinácii zámerného posilňovania ignorancie a otupovania nepríjemných faktov. Realizuje sa tak, že fakty sa zastrú húštinou ťažko overiteľných poloprávd. Takáto taktika sa označuje ako „agnotológia“. Pojem priniesol David Proctor, historik vedy zo Stanfordskej univerzity. Ten analyzoval ako sa vyvíjala komunikácia s verejnosťou zo strany veľkých tabakových firiem v 70-tych rokoch. Korporácie vtedy zmenili taktiku. Prišli na to, že najúčinnejšou taktikou obrany voči vedeckým zisteniam o škodlivostí fajčenia, je nevyvracať jednotlivé fakty, ale obaliť ich neoveriteľnou masou opačných “názorov”, ktoré tieto vedecké zistenia relativizujú. To isté sa potom zopakovalo v celospoločenských diskusiách o klimatickej zmene a iných citlivých témach. Nie je to najúčinnejšia taktika vždy a všade, ale dobre sa jej darí v pologramotnom prostredí, kde ľudia nerozlišujú medzi odbornými faktami zo solídnych zdrojov a balastom, ktorý chrlí bulvár a sociálne siete. Výraz „agnotológia“ je zostavený z gréckych pojmov „agnózis“ a „ontológia“.

Ústav na obranu voči ignorancii

Proctor (podľa Kenyon, G. 2016) hovorí, že žijeme vo veku radikálnej ignorancie. Strácame schopnosť vytvárať si vlastný názor. Ale ešte viac by nás malo znepokojovať, že si vlastný názor vytvárame až príliš ľahko. Bez opory faktov a bez oponentúry ostatných, ktorí by – v ideálnom prípade – mohli odfiltrovať tie najväčšie demagógie.

Dnes je výskum ignorancie potrebnejší, viac než kedykoľvek predtým. Ignorancia je hlboko zažratá, tak ľahko ju nevyperieš. Máme ústavy epidemiológie, úrady pre kybernetickú bezpečnosť, výskumné programy pre potravinovú bezpečnosť... Zišiel by sa aspoň taký malý ústavček pre obranu voči ignorancii.

Pokiaľ radšej počúvate, než čítate, tak si môže tento blog vypočuť ako podcast, v dvoch častiach: časť 1: Ignorancia , ktorú nevyperieš https://pdcs13.podbean.com/?p=9546727&token=5d6b90f9cb3f099bdf89e903a53ddf9e

časť 2: O mentálnej imunite https://pdcs13.podbean.com/?p=9546733&token=f06fc95c5af0e560a68bced75764905f

Literatúra:

  1. Alexandra Alvarová: Průmysl lži. Triton Praha, 2017.
  2. Gilbert DT1, Tafarodi RW, Malone PSJ: You can't not believe everything you read Pers Soc Psychol. 1993 Aug;65(2):221-33.
  3. Why You Can’t Help Believing Everything You Read, PSYBLOG, Spring 2009, https://www.spring.org.uk/09/why-you-cant-help-believing-everything-you-read.php
  4. Soroush Vosoughi, Deb Roy, Sinan Aral: The spread of true and false news online. Science 09 Mar 2018:Vol. 359, Issue 6380, pp. 1146-1151. http://science.sciencemag.org/content/359/6380/1146.full
  5. Jonas De Keersmaecker and Arne Roets: ‘Fake news’: Incorrect, but hard to correct. The role of cognitive ability on the impact of false information on social impressions. Intelligence Volume 65, November 2017, Pages 107-110, https://lnk.sk/nptF
  6. Georgina Kenyon: The man who studies the spread of ignorance. BBC Future , 6 January 2016. http://www.bbc.com/future/story/20160105-the-man-who-studies-the-spread-of-ignorance
  7. Alex Fradera: Fake news leaves lasting impression on the less smart. The British Psychological society Researdh Digest, Dec. 11, 2017. https://digest.bps.org.uk/2017/12/11/fake-news-leaves-a-particularly-lasting-impression-on-the-less-smart/

    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016