„Ako ma môžeš nenávidieť, keď ma ani nepoznáš?“ Túto otázku si položil Daryl Davis po prvýkrát ako desaťročný, keď ho zranili bieli ľudia počas skautského pochodu a tak pocítil na vlastnej koži rasizmus. Tento dnes svetoznámy hudobník sa pred 30 rokmi rozhodol, že si na túto otázku vypýta odpoveď od tých najpovolanejších – členov organizácie Ku Klux Klan. Vďaka týmto rozhovorom a mnohým nadviazaným priateľstvám sa desiatky až stovky zástancov rasistických myšlienok vzdalo členstva v KKK.
Zdieľajte s okolím
Zuza Fialová
31.05.2018 / 4 minúty čítania / prečítané 1216x
Prvým z nich bol Roger Kelly. Na konferencii Face to Face sa s nami Daryl – tento výnimočný umelec a aktivista porozprával zoči-voči o tom, že s rasizmom sa dá bojovať iba dialógom.
Stretávate sa a diskutujete s ľuďmi, ktorí vás evidentne nemajú radi, či dokonca vás nenávidia. Nikdy ste nepocítili strach?
Nie, nebál som sa ich. Ja sa pozerám na ľudí z hnutí hlásajúcich nadradenosť bielych (white supermacy) ako na inú kultúru. Počas svojho života som sa stretol s mnohými kultúrami na celom svete. Slovensko je 56. krajinou, ktorú som navštívil. Videl som veľa kultúr, tradícií, náboženstiev a filozofií. Je to pre mňa jeden zo spôsobov uvažovania. Veď ak si on sadne so mnou a chce sa rozprávať, čoho sa mám báť?
Títo ľudia sú ale často ozbrojení a obkolesení ochrankou. Je to dobrá atmosféra na rozhovor?
Viete čo? Ja sa bojím polície oveľa viac, než pána Kellyho. Lebo keď vidím pána Kellyho v jeho rúchu a kapucni,... v mnohých ľuďoch to vyvoláva strach. Vo mne nie. Lebo ja viem, odkiaľ prichádza, viem, že ma nemá rád, viem, čo si myslí, a poznám históriu krutostí, ktoré napáchali ľudia ako on na ľuďoch ako som ja. Avšak keď vidíte policajta v uniforme s odznakom a zbraňou, tušíte čo by mal asi reprezentovať, ale nemusí to tak byť. V mojej krajine máme dlhú históriu nepriateľstva medzi čiernymi ľuďmi a políciou. Takže viete, že by mal stáť na strane rovnej spravodlivosti. Ale to nie vždy u nás platí.
V súčasnosti mnohí politici naschvál vyvolávajú v ľuďoch strach, aby sa im ľahšie vládlo. Aké sú dôsledky takejto politiky?
Áno, je to taktika. A videli sme, že zafungovala veľmi efektívne v našich posledných voľbách. A povzbudila rasistov. Ľudia sa teraz pýtajú, či sa naša krajina stáva rasistickejšou. Nie, nestáva. Tí ľudia tu vždy boli. Tá mentalita tu už bola. Ale akonáhle politický boj začal prebiehať na platforme strachu, rasizmu a ksenofóbie, povzbudilo to tých čo sú rasistami, aby sa prejavili. Povedali si: „Áno áno, konečne máme niekoho, kto to chápe. Máme ochrancu, záchrancu, niekoho, kto verí v to, za čo sa zasadzujeme.“ Takže teraz sa všetci prejavujú. Ale vždy tu boli, ibaže boli skrytí. Viem, kde boli, lebo robím túto prácu už 30 rokov, Veľa ľudí sa čuduje, odkiaľ sa to všetko vzalo, vraj to je niečo nové. Nie, vôbec to nie je nové.
Ako môžeme zabrániť tomu, že sa rasistické myšlienky stávajú čoraz populárnejšími?
Musíme spolu komunikovať. Väčšinou ľudia tvoria skupiny s podobnými názormi. Takže ak vy a ja a títo ľudia okolo sme proti rasizmu, povieme si áno, všetci súhlasíme. Urobme skupinu a poďme sa stretávať každú druhú stredu v mesiaci a rozprávať si o tom, aký zlý je rasizmus. Čo dosiahneme? Nič. Predsa vám teraz nerozprávam nič, čo by ste nevedeli. Mali by sme radšej pozvať človeka, čo je rasista, aby k nám prišiel a vysvetlil alebo vysvetlila, prečo to tak cíti. Aby sme rozumeli, čoho sa boja, čomu veria, a čo je možno nepravda. A čo z toho, čo si my myslíme o nich je možno nepravda. Musíme spolu komunikovať. Veľa ľudí, aspoň v mojej krajine, rozpráva jeden ponad druhého, jeden na druhého, alebo jeden pomimo druhého. Ja dávam prednosť tomu, aby sme sa rozprávali jeden s druhým navzájom. Pretože mám takú teóriu: Ak sa dvaja nepriatelia rozprávajú, vtedy nebojujú. Môžu kričať a revať, môžu búchať päsťou do stola, aby si presadili svoje, ale stále sa rozprávajú – nebojujú. Keď sa rozhovor preruší, pripravuje sa pôda pre násilie. Preto v tom rozhovore musíme pokračovať.
Keďže robíte výnimočné veci...
Hovoríte výnimočné? Dúfam, že raz príde deň, keď rozprávanie sa s ľuďmi, ktorí môžu s vami nesúhlasiť, bude normálne, nie výnimočné.
Stretli ste sa niekedy s odsúdením či nesúhlasom vo svojej vlastnej komunite? Ako ste tomu čelili?
Viem, že toto je jediná cesta, ako sa dá vyriešiť problém rasizmu – prostredníctvom komunikácie. Určite je veľa ľudí, ktorí si myslia, že som sa zbláznil. Ale v tom je ten vtip. Keď som začal robiť to, čo robím, veľa ľudí hovorilo, že mi šibe, a bočili odo mňa aj niektorí moji priatelia. Teraz, keď máme vo funkcii Trumpa, a pobehujú okolo neho všelijakí zvláštni ľudia, teraz mi títo priatelia volajú: „Daryl, ty poznáš tých ľudí, o čo ide, o čo ide? Povedz nám.“ Hovorím: „Keby ste ma počúvali pred 30 rokmi, vedeli by ste, o čo ide.“ Ale vážne. Vždy, keď ste priekopníkom, ak ste prvá, čo robí niečo odlišné, vždy máte okolo seba ohováračov, ktorí povedia, že ste bláznivá. Bolo to tak, keď prvý astronóm povedal, že Zem sa točí okolo Slnka. Vtedy si všetci mysleli že to my sme centrom vesmíru a Slnko sa točí okolo nás. Posadili ho do väzenia. Povedali, že je blázon. Krištof Kolumbus povedal, že zem je guľatá a nie plochá, ako si mysleli všetci. Tiež ho označili za blázna. Ak ste medzi prvými, vždy máte ohováračov. Raz im to dôjde.
Ale čo ak ide o blízkeho člena rodiny či priateľa, ktorý s vami nesúhlasí. To môže veľmi pokaziť vzťahy...
No, tak si musíte vybrať, či zostať verná svojej rodine či priateľom, alebo chcete poznať pravdu. A to je rozhodnutie, ktoré musíte urobiť sama za seba. A akékoľvek bude, musíte s ním žiť.
Čo si myslíte o našom slovenskom zvyku nerozprávať sa o politike s rodinou pri stole?
My máme u nás to isté. Nerozprávajme sa o politike, nerozprávajme sa o náboženstve... Ja s tým nesúhlasím, lebo takto žijete v klamstve. Je dôležité mať tieto rozhovory, aby sme vedeli, za čím stojíme jeden aj druhý, ale musia to byť rozhovory zdvorilé. Nemusím súhlasiť s tým, čo hovoríš, lebo neverím tomu, čo hovoríš, ale ctím tvoje právo povedať to.
Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).
Zuza Fialová je medzinárodne renomovaná expertka v oblastiach riešenia konfliktov, ľudských práv, demokratickej transformácie a medzinárodného rozvoja. Svoje skúsenosti získavala prácou pre rôzne medzinárodné organizácie vrátane OBSE a NATO, ako aj pre miestne ľudskoprávne a advokačné organizácie, vzdelávacie inštitúcie a štátne úrady na Slovensku i v zahraničí. Jej profesionálna dráha začala v roku 1992 a zahŕňa pozície výskumníčky, školiteľky a terénnej pracovníčky. Je autorkou viac ako 50 odborných publikácií a jej kniha o monitorovaní ľudských práv bola vydaná v piatich jazykoch, vrátane azerbajdžanského. Jej pracovná pôsobnosť zahŕňa viac ako 20 krajín Európy a Ázie, vrátane dvojročného pôsobenia v Afganistane.
Magisterský titul zo sociológie získala na Univerzite Komenského v Bratislave (1995), doktorandské štúdium absolvovala na Inštitúte politických štúdií Poľskej akadémie vied vo Varšave (1999).
Od roku 1997 sa venuje výučbe a tréningom pre dospelých. Vytvorila špeciálne vzdelávacie programy pre neziskové organizácie, štátne inštitúcie a univerzity v niekoľkých krajinách. Je tiež spoluautorkou rôznych vzdelávacích príručiek zameraných na prácu s konfliktami. Súčasne sa zameriava najmä na spoločenské aspekty klimatickej krízy, vrátane konfliktov súvisiacich so zelenou transformáciou, riadením prírodných zdrojov a hodnotovým prístupom k prírode. Vedie tréningy v oblasti komunikačných techník a dialógu pre zástupcov verejnej správy, vedeckej komunity a neziskového sektora.
