Nad šálkou čaju: O futbale aj náboženstve

Adrian Cristea hovoril na konferencii Face to Face aj o tom, prečo je stále dôležité rozprávať sa zoči-voči.

V Írsku sú predsa všetci katolíci, aký má teda zmysel medzináboženský dialóg?

Írsko zažilo veľmi náhly skok do mora multikulturalizmu. V priebehu posledných 25 rokov sme sa posunuli od katolíckej monokultúrnej spoločnosti – bielej, k spoločnosti veľmi rozmanitej. A toto je niečo, čo potrebujeme vstrebať. Všímame si rôzne miesta v Európe, ktoré sa stretávajú s týmto javom oveľa dlhšie ako my, ako sa vyrovnávali s diverzitou. Sú s tým spojené viaceré otázky, napr. imigrácia, integrácia alebo asimilácia, rôzne právne systémy v Európe majú rôzne stratégie. Niektoré im fungovali, niektoré nie. A teraz môžeme vidieť výsledky tých rozhodnutí, ktoré boli urobené pred istým časom. Máme preto dobrú pozíciu, máme toto malé okienko príležitosti, kde sa môžeme pozrieť vôkol a povedať aha, táto politika tamto nefungovala alebo tamtá fungovala. Je tam niečo, čo si vieme vziať ako príklad a uplatniť to v našom kontexte tak, aby to pre nás fungovalo?

Ako v praxi vyzerá taký medzináboženský dialóg?

Pracujem pre organizáciu, ktorá sa volá Dublin City Interfaith Forum (Medzináboženské fórum mesta Dublin). Je to vlastne sieť predstaviteľov a lídrov rôznych náboženských skupín, ktoré sú dnes súčasťou života nášho mesta. Máme širokú a rozmanitú sieť. Máme predstaviteľov bahájskej komunity, budhistov (vlastne idem v abecednom poradí), kresťanských komunít. Kresťanské komunity sú veľmi rôznorodé s viacerými denomináciami. Katolíci sú len jednou z nich. Protestanti: Tu máme Cirkev Írska, čo sú anglikáni, luteránov, máme metodistov, presbyteriánov, pravoslávnych východných ale aj orientálnych, máme tu predstaviteľov z Indie, Eritrei alebo Etiópie, máme predstaviteľov komunity sikhov, hinduistov, židov, znovu v podobe rôznych skupín, progresívnejších či konzervatívnejších, moslimov, máme predstaviteľov štyroch hlavných mešít v meste. Je nás okolo 25 až 30 ľudí, keď sa všetci zhromaždíme okolo stola. A stretávame sa za stolom pravidelne. Čo robíme v praxi? Pracujeme so školami. Ideme do stredných škôl a snažíme sa zapojiť žiakov do diskusií o tom, čo sa im zdá dôležité v rôznych duchovných tradíciách. Odpovedáme na ich súčasné otázky, rozprávame sa o ISIS, ako ten problém na nich vplýva. Rozprávame sa o ich problémoch. Jedna časť je práca so školami, druhá je práca s mestom. Sme v kontakte s miestnou samosprávou, akékoľvek podujatia sa organizujú v meste, sme ich súčasťou. Naša platforma je potrebná pre samosprávu, lebo máme dosah na komunity, ktoré by boli inak pre samosprávu ťažšie dosiahnuteľné. Sprostredkujeme prepojenie medzi mestom a náboženskými skupinami. Pre ne je to dôležité, lebo majú platformu, kde môžu vysloviť svoje potreby či problémy.

Aký má samospráva záujem na podpore medzináboženského dialógu?

Po prvé chcú, aby si tie komunity medzi sebou vychádzali. A tiež aby sa služby dostali ku všetkým. Akékoľvek politiky či predpisy sú prijaté, všetci ich dodržujú a chápu. A v meste, kde ľudia spolu vychádzajú, kde je verejný priestor rovnocenne zdieľaný a využívaný, tam máte obyvateľstvo, ktoré je relatívne v pohode a šťastné. A to predchádza konfliktom, ale aj strachu a nervozite v komunite.

Žijeme v digitálnom veku. Je stále potrebné rozprávať sa zoči-voči?

Táto sieť by neexistovala, ak by sme sa navzájom nerozprávali. Rozprávame sa na stretnutiach, alebo ideme a navštevujeme sa navzájom vo svojich motlitebniach. Pravidelne chodíme do mešít, chodíme do kostolov, chrámov, gurdvár, ideme tam a ľudia nám o sebe rozprávajú veľmi neformálne. Rozprávajú nám o svojich tradíciách, rozprávajú nám o čomkoľvek, čo je pre nich dôležité. Rozprávame sa pri šálke čaju, lebo my teda pijeme čaj. Rozprávame sa o sebe a svojich rodinách. Za tie roky sme sa stali priateľmi. Ja by som nikdy nepodceňoval dôležitosť toho, že si spolu sadneme a rozprávame sa. Či už o futbalovom zápase, alebo o nejakej veľmi vážnej veci. Rozprávanie zoči-voči je základ.