Osobnostný rozvoj

LOVE 2.0

Psychologička Barbara Fredrickson v najnovšej knihe s atraktívnym názvom „Love 2.0: How Our Supreme Emotion Affects Everything We Feel, Think, Do, and Become“ (Penguin Group, 2013) ponúka radikálne odlišný pohľad na to, čo je láska. Inak než sme zvyknutí píše o tom, čo lásku udržuje a rozvíja a ako ju môžeme vlastnými silami kultivovať. Zaujíma ju, ako láska emočne prifarbuje všetko, čo robíme. Prečo pozitívne ovplyvňuje naše fyzické a duševné zdravie a stabilitu, prečo vo svojom výsledku predlžuje život.


  • Zdieľajte s okolím

    • Dušan Ondrušek

      Dušan Ondrušek

      24.04.2016 / 4 minúty čítania / prečítané 44x

Čo ak to, čo zobrazujú romantické komédie a poetické veľdiela v podobe emočných výbuchov nie je láska? Čo ak ňou nie sú izolované prejavy zamilovanosti, ktoré za týkajú len samotného zamilovaného jedinca? Čo ak máme mylné očakávania? Čo ak je láska viac výsledkom našich schopností než niečo, čo príde len tak zvonku? Čo ak sa láska vyhýba tým, ktorí nedokážu byť dosť otvorení alebo nevedia kultivovať vlastnú pozitivitu?

Barbara Fredrickson je dlhoročnou výskumníčkou pozitívnych emócií na University of North Carolina v Chapel Hill. Vo svojej práci sleduje kvalitatívne ukazovatele prežívania. Necháva ľudí spoločne asociovať, meditovať, dotýkať sa a sleduje zápisy ich neurónovej aktivity pomocou FMRI. Ponecháva si pritom chápavý odstup, nenechá sa ovplyvniť predsudkami, poverami , či zdanlivo samozrejmými očakávaniami.

Po mnohoročných výskumoch konštatuje, že láska nie je to, čo si pod týmto výrazom spravidla predstavujeme. Láska nie je nejaký monštrózny jav („behemoth“), ktorý bez našej vôle prichádza zvonka ako príval, aby nás zaplavil masívnou vlnou emócií. Nie je to nezvládateľné poblúznenie. Neplatí romantická predstava o láske ako o niečom, čo sa objaví ako trvalý celoživotný osud, viazaný len na jedinú - osudovo určenú - špecifickú osobu...Podobne ako Fredericson aj iný výborný psychológ Jonathan Haidt v knihe Hypotéza šťastia upozorňuje na rozšírený jav, ktorý označil ako „mýtus o láske“. Mýtus o láske vychádza z dojmu, že skutočnou láskou je len nekonečná vášeň, ktorá je večná, nikdy slabne; a ak ste našli svoju pravú lásku, bude vašou celoživotnou. Podľa tohto mýtu - ak by ste túto „lásku“ po čase už tak necítili, mali by ste odísť, pretože to nebola tá skutočná láska, lebo skutočná láska trvá navždy. Tomuto mýtu neveria všetci, hlavne ak sú majú viac než 30, ale u mnohých mladých sa vďaka médiám a pseudokultúrnym konštruktom, zakorenil ako ich východisková filozofia. Neotrasie ním ani poznanie, že z biologického hľadiska je pravá láska, ktorá by sa prejavovala ako večná vášeň – biologicky nemožná.

Oveľa presnejšie je v súvislosti s láskou hovoriť o „mikro-momentoch pozitívnej rezonancie“. Láska je spojenie vyznačujúce sa záplavou pozitívnych emócií, ktoré zdieľame s inou osobou. Môžu to byť mikro- okamihy, ktoré prežívame so svojou romantickou partnerkou/partnerom, s dieťaťom, blízkym priateľom... V odcudzenom emočne vyprázdnenom svete sú ľudia hladní po láske a v priaznivých podmienkach sú schopní prežívať tieto mikro- okamihy aj s cudzincami, o ktorých veľa nevedia, s neočakávanými partnermi z iného kultúrneho okruhu. Rastúce štatistiky o pocitoch osamelosti a vzostupe depresie spôsobenej chýbajúcimi vzťahmi často sprevádza upnutie sa na romantickú predstavu o možnosti milovať jediného osudovo určeného partnera. Očakávať, že nositeľom šťastia je jediný vyvolený a budovať si presvedčenie, že je nutné celoživotne čakať práve na túto osobu. Podľa autorky to poukazuje na „celosvetový kolaps predstavivosti“. Ľudia sa utápajú v snoch a predstavách a prestávajú byť citliví na vzťahové príležitosti vo svojom okolí. Podľa experta na otázky osamelosti je sa v súčasnom USA asi 20% dospelých (to vyše 60 miliónov ľudí) cíti izolovaným a neschopnosť nájsť si vzťah vnímajú ako hlavný zdroj nešťastia v svojom živote. U starších ľudí sa táto proporcia blíži k 35%. V roku 1985 sa v celoštátnom prieskume Social Survey pýtali Američanov, koľkým ľuďom vo svojom okolí môžu plne dôverovať a najčastejšia odpoveď bola – trom. V roku 2004 sa tento prieskum zopakoval a najčastejšia odpoveď bola – nula (nikomu). "Moje poňatie lásky," hovorí Barbara Fredrickson, „ je iné“ než hovorí mýtus o láske. Nádej na lásku majú rovnako príťažlivé osoby, ktoré ľahko nadväzujú vzťahy a sú vnímané ako sympatické, ako aj ľudia, ktorí sú dlhodobo single, rozvedení, ovdovení. Láska závisí skôr od ich schopnosti zažiť s inou osobou - mikro-moment rezonancie. Láska nie je osud, ale ovplyvniteľná súhra dispozícií, ktorú zabezpečujú naše zrkadlové neuróny, signály vo vagusovom nervovom spojení a vyplavovanie oxytocínu.

Oxytocín, takzvaný hormón lásky a maznania je hormónom, ktorý sa vyplavuje počas dojčenia alebo v okamihoch zdieľanej intimity. U cicavcov sprevádza emočné naladenie na systém „pokoj a spojenie“ (na rozdiel od emočného naladenia "boj alebo útek", ktorý prežívame v strese a ktorý nás uzatvára voči ostatným). Oxytocín spôsobuje, že ľudia cítia viac dôvery a otvorenosti. Vo chvíľach keď sa rodič láska s dieťaťom, vymieňa si pohľady z očí do očí, usmieva sa , objíma ,hladiny oxytocínu sa dvíhajú synchrónne u detí aj rodičov.

Ďlaším hráčom je nerv vagus, ktorá spája mozog a srdce. Vagus stimuluje drobné svaly tváre, ktoré lepšie umožnia nadviazať očný kontakt a synchronizovať výrazy tváre s inou osobou. Potenciál vagusu pre lásku možno skutočne merať skúmaním tepu srdca a jeho súladu s rýchlosťou dýchania. Ľudia s vysokou tonalitou vagusového nervu častejšie referujú dni, v ktorých prežívajú lásku, než tí ostatní.

Podľa Barbary Frederickson, láska nie je niečo, čo nekontrolovane prichádza a odchádza. Láske sa môžeme naučiť, lásku možno vedome posilňovať. V štúdii z roku 2010 náhodne rozdelila účastníkov experimentu na dve polovice. Prvá polovica počas niekoľkých mesiacov venovala hodinu svojho času starobylej budhistickej praktike – láskavej meditácii. Počas nej sedíte v tichu a počas meditácie v sebe pociťujeme teplo a kultivujete vlastné pocity nehy a súcitu s inými. Meditujúci sa zameriava na lásku, mier, silu a všeobecné blaho, ktoré úprimne želá ostatným. V tejto praxi sa človek snaží poodstúpiť od seba a byť si viac vedomý iných ľudí, ich potrieb a túžob. (Je to ťažká a neobvyklá prax v dobe hyperindividualistickej kultúry). Druhá –kontrolná skupiny žila svoj život bežne, tak ako doteraz. Frederikson merala tonalitu vagusu pred a po sérii meditácii. Výsledky boli tak jednoznačné, že v roku 2010 ju pozvali, aby o nich porozprávala aj dalajlámovi. Vďaka meditácii milujúcou láskavosťou sa zmenila nie len tonalita vagusu, ale aj schopnosť vnímať mikro-okamihy lásky. Okrem zvýšenej schopnosť milovať došlo aj k zlepšeniu zdravotného stavu, zníženiu rizika zápalov, rizika kardiovaskulárnych chorôb, cukrovky a mozgových príhod.

Barbara Frederikson upozorňuje, že napriek tomu, že o láske sa hovorí veľa, sú jej plné knižky s romantickými príbehmi ,filmy a verejný tlak kultúry valentínskych sviatkov, skutočnej každodennej láske venujeme malú pozornosť. Margaret Atwood hovorí, že ak Eskimáci poznajú 52 mien na poznačenie snehu, je to preto, že sneh je pre nich dôležitý. My by sme mali mať aspoň toľko označení pre pochopenie pojmu láska. Nemali by sme čakať na jednu osudovú osobu, ktorá prinesie tú veľkú lásku , ale naučiť sa praktizovať každodenné momenty pozitívnej rezonancie so všetkými ľuďmi v blízkom aj vzdialenom okolí.


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Office manažérka

    Monika Straková

    Office manažérka


    / +421 2 5292 5016