Nenásilie ako superschopnosť: Rozhovor s Nadine Bloch

Foto: Karin Kissova, Empathy

V rozhovore sa dozviete:

• Ako Nadine vníma postoje k zbraniam a násiliu v USA;

• Akú nepeknú vlastnosť majú spoločnú Slováci a Američania;

• Čo je to štrukturálne a kultúrne násilie a prečo je dobré o ňom hovoriť;

• Prečo sú nenásilné metódy občianskeho odporu účinnejšie než násilné revolúcie;

• Prečo má zmysel hovoriť o nenásilí aj počas vojny na Ukrajine;

• Čo si všimla na Slovensku, na čo môžeme byť naozaj hrdí.

Ako je to vlastne s vnímaním násilia v Spojených štátoch?

Mnohí z nás si myslia, že ak  chceme žiť  plnohodnotný  život, mali by sme sa  predovšetkým vyhýbať konfliktom. A to je myslím preto, že práve prvok násilia je v rámci konfliktov veľmi náročný. Aj v Spojených štátoch aj na celom svete čelíme násiliu na mnohých rôznych úrovniach. Tou najzjavnejšou je fyzické násilie. Ale potom tu je emocionálne násilie, verbálne násilie a niektorí by mohli tvrdiť, že aj vizuálne násilie – veci, ktoré vidíme a ktoré sú utláčajúce alebo škodlivé. A tak sa u nás v Spojených štátoch nachádzame v zaujímavom bode, keď počas pandémie došlo k nárastu rôznych druhov násilia, čo je dôsledkom nahromadeného hnevu, obmedzení, alebo aj toho, že sme museli čeliť niečomu, čo sme nemali pod kontrolou. Myslím si, že práve  to  často  vyvoláva  násilie.  Pravdou je, že sme veľmi bojovo orientovaná spoločnosť a máme obrovské množstvo zbraní, ktoré sú veľmi efektívne v skutočnom ubližovaní alebo zabíjaní ľudí...

Na Slovensku si často predstavujeme Ameriku ako krajinu, kde má každý zbraň a kde je takmer každý deň nejaká streľba v škole alebo na inom verejnom mieste. Je to naozaj tak?

Sme krajina, ktorá má v porovnaní s inými vyspelými krajinami obrovské množstvo zbraní – to skutočne platí. Spojené štáty, podobne ako Slovensko, sú zložené z ľudí, ktorí sú emocionálne zdraví, pozitívne založení,  súcitní ľudia,  ktorí  by  chceli  riešiť konflikty  nenásilnou alebo pokojnou cestou bez toho, aby si navzájom ubližovali. Ale sú tu aj ľudia, ktorí nie sú emocionálne alebo psychicky zdraví a ktorí majú prístup k zbraniam, a potom sú schopní realizovať svoje nezdravé a škodlivé plány.

Foto: Róbert Mihály, Antivax

Akceptovanie zbraní je vo vašej kultúre. V ústave máte zakotvené právo, že každý človek v Amerike má právo nosiť zbraň a používať ju na svoju ochranu. Toto sa veľmi líši od nášho európskeho chápania. My máme oveľa väčší rešpekt pred zbraňami ako takými.

To je pravda. Mali sme nedávno ozbrojený lúpežný incident v našej malej komunite v susedstve, kde žijem. Mali sme stretnutie s políciou a samosprávou s bežnými občanmi. A jeden z mojich susedov za mnou potom prišiel a povedal, že sa na tom zhromaždení cítil veľmi neisto, pretože tam bolo veľa ozbrojených policajtov. V skutočnosti mnohí z nás v Spojených štátoch chápu, že viac zbraní prináša skôr nebezpečenstvo než bezpečie. A dokonca ak sa porozprávate s policajtmi, povedia vám, že prítomnosť toľkých zbraní v uliciach spôsobuje, že aj pre nich je menej bezpečné vykonávať svoju prácu. Druhý dodatok americkej ústavy bol od čias, keď bol navrhnutý a zavedený, až po súčasnosť všeobecne nesprávne chápaný. Neznamená, že každý človek v Spojených štátoch môže mať pri sebe automatickú útočnú zbraň. Druhý dodatok hovorí o dobre regulovanej domobrane, a to nie je to isté ako individuálne právo nosiť akýkoľvek druh zbrane. Myslím si, že to skutočne smeruje k pochopeniu, že je potrebné zaoberať sa samotnou kultúrou: čo sú prijateľné alebo neprijateľné spôsoby vyjednávania a uskutočňovania zmien vo svete, ako riešiť konflikty či problémy so svojimi susedmi.

To nás privádza k ďalším formám násilia, Nielen k tomu, ktoré je naozaj viditeľné a ktoré sledujeme vo filmoch, kde po sebe ľudia strieľajú alebo akokoľvek fyzicky ubližujú. Existujú aj formy násilia, ktoré sú menej evidentné na prvý pohľad. Nórsky sociológ Johann Galtung hovoril o štrukturálnom násilí, ktoré je zakorenené v systéme, v zákonoch a v predpisoch, a tiež o kultúrnom násilí, ktoré je v našich zvykoch. A pre mňa je príkladom kultúrneho násilia reklama na motorovú pílu s nahou ženou. To je absolútne šovinistický a zlý obraz ženského tela použitý na reklamu niečoho, čo vôbec nesúvisí s nahou ženou. Napadá ťa nejaký príklad z tvojej praxe?

Foto: Jan Převrátil, Agression

Keď spomíname zbrane, myslím, že jedným z najväčších nositeľov násilia v Spojených štátoch sú v súčasnosti policajné zložky, z ktorých niektoré sa stali teroristickými gangmi. A to je súčasťou štrukturálneho násilia, histórie týchto policajných síl, ktoré boli často pôvodne zriadené na presadzovanie obchodu s otrokmi a na presadzovanie rasového a kapitalistického systému, ktorý bol hnacím motorom obchodu s otrokmi v našej krajine. Historické dôsledky tohto javu sa prejavujú podnes. A štrukturálne násilie systému, ktorý uprednostňuje zisky pred ľuďmi, u nás pokračuje. Preto musíme presadzovať, aby bola zabezpečená starostlivosť o deti najchudobnejších, aby mal každý bývanie, prístup k dobrým školám, aby ľudia mali zdravé jedlo. Viete, nie sme krajina, ktorá je veľmi vysoko na zozname tých, ktoré sa starajú o každého vo svojej spoločnosti. Namiesto toho máme v našom systéme integrované štrukturálne násilie, ktoré musíme odhaliť a zviditeľniť, aby sme ho mohli skutočne zmeniť. A či už ide o sexizmus alebo rasizmus, homofóbiu, ageizmus, všetky tieto veci istým spôsobom obmedzujú náš potenciál ako súcitných a úspešných ľudí. Takže toto je naozaj veľká výzva.

Foto: Roy Kuntal Kumar, Lockdown

Obávam sa, že máme niečo spoločné, my Slováci a Američania, na čo vlastne nie som veľmi hrdá. Je to presvedčenie, že keď sa nemáte dobre, keď ste chudobní alebo ste na okraji spoločnosti, môžete si za to sami. A je to vaša zodpovednosť, aby ste si pomohli. A ak to nie ste schopní urobiť, je to vaša vina a mali by ste byť morálne odsúdení. Každý môže byť úspešný, stačí, keď bude tvrdo pracovať. Ak nie ste úspešní, znamená to, že ste leniví.

Foto: Karin Kissová, Just passing

Niečo z toho pochádza z histórie Spojených štátov a viery, že existovala možnosť stať sa „self-made man“. Naschvál používam slovo „muž“. Vieme, že to nie je pravda a že častokrát karty sú rozdané proti vám. V skutočnosti vás tieto štrukturálne alebo kultúrne násilné prvky v spoločnosti brzdia a umožňujú ľuďom šliapať po iných na ich ceste nahor. Na začiatku globálnej pandémie sme dúfali, že ľudia pochopia, že na ceste k uzdraveniu musíte so sebou vziať všetkých. A niečo z toho sme videli, ale v žiadnom prípade nie dosť na to, aby sme skutočne zohľadnili strašné zdravotné náklady pandémie alebo ekonomické nerovnosti, štrukturálne násilie, ktoré skutočne obmedzilo prístup k zdravotnej starostlivosti a iným službám.

Áno, pretože keď si „čierna“ alebo si sa narodila v chudobnej komunite, je veľmi ťažké dostať sa von. Aj u vás aj u nás si veľa ľudí myslí, že by to mali riešiť charitatívne organizácie a možno je vlastne lepšie týchto ľudí vo všeobecnosti vymazať, pretože sú takí „smradľaví“ a nie sú dosť krásni. Je to problém niekoho iného. To je pre mňa prejav kultúrneho násilia. Ako sa dá s týmto pracovať?

Správnym rámcom pre túto situáciu je solidarita, nie pomoc. Mali by sme pracovať ako spojenci alebo komplici, aby sme priviedli tých, ktorí boli marginalizovaní, do bodu, kde môžu byť nositeľmi svojich vlastných úspešných príbehov. Dokonca, ak sme mimovládna organizácia pracujúca v tejto oblasti, mali by sme si uvedomiť, že niekedy nie sme braní na zodpovednosť. Vstupujeme do medzier, kde štát nenapĺňa potreby ľudí, ale mimovládne organizácie nie sú volené alebo nijako zodpovedné ľuďom a často poskytujú služby, ktoré nemusia byť prijaté komunitami, ktorým by mali slúžiť. A toto je ešte iný druh násilia. Násilie spočívajúce v nepočúvaní tých, s ktorými pracujete. Násilie spočívajúce v tom, že v skutočnosti neberiete do úvahy svet, ktorý chcú vidieť oni, ale iba svet, ktorý chcete vidieť vy. A násilie širšej vízie budúcnosti, ktorá nezahŕňa všetkých v zdravej a fungujúcej komunite. Ak nezahŕňame všetkých, je aj v tejto vízii obsiahnuté násilie.

Foto: Matúš Chovanec, Over the rainbow

Máme veľa príkladov milionárov po celom svete, ktorí pomáhajú alebo si myslia, že pomáhajú ľuďom, krajinám alebo komunitám. Ale je dobrá otázka, akú víziu blahobytu vnucujú tým, ktorým pomáhajú, pretože veľmi často sa nepýtajú, čo títo ľudia skutočne chcú, aký druh šťastia by chceli mať. Čo sa dá s týmto robiť? 

Myslím, že mnohí ľudia prišli na to, že proti štrukturálnemu a kultúrnemu násiliu je riešením to, čo nazývame strategické nenásilné akcie. Pretože chápeme, že štát a jeho inštitúcie alebo tí, ktorí majú moc, majú neobmedzený prístup k násilnej odplate, či už je to štrukturálne, ekonomické, kultúrne alebo skutočné fyzické násilie a zbrane. Na to, aby sa tomu mohli postaviť, sa ľudia musia organizovať a budovať svoju komunitnú silu, aby mohli dosiahnuť svoje ciele bez toho, aby sa uchýlili k násiliu.

Foto: Tess van Deynse, Womens´ Day Hasselt

Hneď vedľa našich hraníc máme veľmi násilný konflikt na Ukrajine. A aj na vašej južnej hranici máte veľa príkladov násilia. Niekedy si ľudia myslia, že celá táto nenásilná ideológia, že je to niečo naivné, čomu niektorí aktivisti len veria, že skutočná zmena sa deje len vtedy, keď máte dostatok zbraní, dostatok moci, dostatok vojakov alebo ozbrojených policajtov. Ako to vnímate vy v Beautiful Trouble?

No, my si to nemyslíme a v skutočnosti máme dáta, ktoré podporujú opak. Je to prelomová štúdia z roku 2011 Why Civil Resistance Works (Prečo občiansky odpor funguje).  Dve výskumníčky, akademičky, Erica Chenoweth and Maria Stephan skúmali veľký počet kampaní, ktoré boli vedené s cieľom uskutočniť veľké zmeny - zvrhnutie vlád a zmeny politických režimov. A zistili, že nenásilné kampane boli dvakrát účinnejšie pri dosahovaní dlhodobej zmeny. Niektorí z nás vyrastali v intuitívnom presvedčení, že ak na dosiahnutie zmeny použijeme prostriedky, ktoré nie sú násilné, potom bude aj výsledok mierumilovnejší. A táto intuícia bola podporená dátami. V skutočnosti ani násilné ani nenásilné kampane  nie sú  úplne  úspešné,  obe  formy majú  obrovskú  mieru  neúspechu,  ale  nenásilné kampane sú úspešné asi v 55% prípadov a násilné len asi v 27 % prípadov. 

Jedným z ďalších zaujímavých zistení bolo aj to, že na uskutočnenie spoločenskej zmeny nebolo potrebných 100 % dokonca ani viac ako 50 % ľudí. Vo väčšine prípadov stačilo aktívne zapojenie približne 3,5 % obyvateľov. Navyše, aj tie nenásilné kampane, ktoré zlyhali, keď  sa  na  ne  pozreli  o  päť  alebo  o desať rokov  neskôr,  mali vyššiu pravdepodobnosť, že budú úspešné, lebo spoločenstvo si precvičilo a naučilo  sa  spôsoby uplatňovania nenásilného  odporu.

Foto: Arseniy Litvinyuk, Kiyv climate march

Nenásilie je inkluzívne a je to oveľa viac o tom, ako ľudí zapojiť. Násilné kampane priťahujú práve ľudí určitého druhu, ľudí, ktorí sa neboja násilia a sú ochotní riskovať svoje životy a svoje rodiny, čo nie je nevyhnutne zlé. Ak sa pozeráme teraz na Ukrajinu, samozrejme, že  je  potrebné,  aby  niektorí  ľudia  boli  ochotní  bojovať  za svoju  slobodu  so zbraňou v ruke. Avšak do nenásilných kampaní, a tých je na Ukrajine tiež dosť, sa môžu zapojiť matky, deti, starí ľudia, učitelia, rôzne osobnosti a profesie.

Nenásilné kampane majú naozaj nízky prah zapojenia, inými slovami, do  nenásilnej  akcie  sa  môže  zapojiť  oveľa  viac  ľudí.  Násilné revolúcie lákajú, ako si povedala, často mladých ľudí, mladých mužov ochotných vziať do rúk zbraň, zatiaľ čo nenásilné aktivistické kampane nazývame bohaté na zdroje a vynaliezavé, pretože všetko môže byť súčasťou takýchto akcií. Násilné kampane sú naopak chudobné na zdroje, lebo vyžadujú iba zbraň. A to je celé.

Foto: Madeleina Kay, Writing on the walls

Ako veľmi ja ako jednotlivec, keď verím v nenásilné spôsoby riešenia konfliktov alebo správania sa v konfliktoch, môžem veci reálne ovplyvniť?

Ak sa vrátime k našej predchádzajúcej téme, keď sme hovorili o štrukturálnom a kultúrnom násilí, je dôležité, aby sme neboli len vyzývaní k tomu, aby sme robili veci v našom každodennom  živote,  či  už  je to úsmev na predavača v obchode, snaha  menej  jazdiť autom, či menej používať fosílne palivá. Treba nám nielen individuálne menej podporovať systém, ktorý podnecuje vojnu, ale aj hovoriť o tom na všetkých úrovniach – v školách, v komunitách, v štátoch, na globálnej úrovni. Hovoriť o tom, aké parametre v spoločnosti poháňajú násilie a živia tieto nezdravé vzťahy. Musíme tiež prispieť k veľkému pochopeniu a zviditeľneniu štrukturálneho násilia a kultúrneho násilia, ktoré jednotlivcom umožňuje nerobiť to, čo je potrebné na zmenu.

Foto: Jakub Hrouda, This street ain´t big enough for both of us

Takže, ako biely človek v Spojených štátoch, ja mám za úlohu hovoriť so svojimi bielymi príbuznými a pomáhať im pochopiť dôsledky násilia. Pomôcť im pochopiť, prečo nie je v poriadku voliť autoritárskeho rasistu, akým je Trump. Je mojou úlohou s nimi hovoriť. Nie je to úloha pre mojich priateľov Afroameričanov či Latinoameričanov, hovoriť s mojimi bratrancami a sesternicami, ktorí volia Trumpa. Je mojou úlohou pokúsiť sa zmeniť ich postoje. A to je osobná vec, ktorú môžem urobiť a ktorá má vplyv aj na moju národnú politiku a možno má dosah aj ďalej. A tak musíme jeden po druhom robiť tieto rozhodnutia.

Je veľmi ťažké diskutovať o vojne bez polarizácie. Sme vo vojne, je to veľmi blízko nás a začína to byť naozaj ťažké vidieť nuansy a tiež hovoriť o nenásilných metódach. Ale videla som veľmi zaujímavé štúdie o nenásilných akciách a rôznych hnutiach na Ukrajine. Hoci je to krajina v krvavej vojne, títo ľudia sú schopní pozdvihnúť svoj hlas a pokúsiť sa robiť rôzne akcie na ochranu ľudských práv, na ochranu dialógu, ochranu prírody, ochranu zvierat. Málokto sa zamýšľa nad tým, že vo vojne sú ohrozené aj zvieratá, divé aj domáce zvieratá, ktoré utiekli z miest, kde už ľudia nežijú. A to sú veľmi krásne príklady súcitu a tiež nenásilného konania, ktoré je možné aj v tragickej situácii. Ako to vnímaš ty z USA?

Foto: Imrich Kútik, Protest

Máš pravdu, je veľmi silné stavať na týchto skúsenostiach. Veľká  časť  tejto  práce  je  o  vytváraní  momentu  pre  alternatívy. A práve teraz, keď zažívame neuveriteľnú polarizáciu okolo vojny na Ukrajine, v Spojených štátoch aj na Slovensku, jednou z našich úloh by mohlo byť práve to, aby sme hovorili nahlas. V tomto momente by sme mohli poukázať na náklady  na  investovanie  do  infraštruktúry  fosílnych  palív  a diskutovať o vložení  týchto miliárd dolárov, ktoré idú na smrť a ničenie, do toho, aby sme sa posunuli smerom k ekonomike s nízkym využívaním fosílnych palív, k udržateľnej energii, čo by možno odstránilo jednu z príčin vojny. Zároveň by to mohlo vytvoriť priestor pre vybudovanie iného spôsobu starostlivosti o ľudí, ktorý by bol adekvátnejší aj z ekologického hľadiska.

Foto: Roy Kuntal Kumar, Pollution 

Vytvorenie priestoru pre tieto ďalšie rozhovory znamená pochopenie, že nikdy neexistuje len dichotómia, nikdy nie je len muž alebo žena, nikdy nie je len čierna a biela, nikdy nie je len vojna a mier. Je tu akoby celé spektrum vecí, o ktorých sa dá hovoriť, a v našej kultúre sa tie sily, ktoré chcú kontrolovať ľudí, často snažia nastaviť to ako situáciu „buď – alebo“. Jeden zo základných princípov nenásilného odporu alebo sily ľudí je, že ste ochotní hovoriť nahlas, aj keď to, čo hovoríte, je nepopulárne. Ste ochotní hovoriť pravdu ľuďom pri moci.

Foto: Madeleina Kain, Writing on the wall

Minulý rok si bola u nás na Slovensku. Pamätám si, mala si takú reflexiu, povedala si, že slovenskí ľudia sú veľmi opatrní pri riskovaní, že sa veľmi snažíme, aby veci išli hladko. A to bol pre mňa veľmi zaujímavý postreh. Mohla by si ho trochu rozviesť?

Naša filozofia v Beautiful Trouble je, že pridávame veľkú dôležitosť miestnemu kontextu. Slovensko je neuveriteľne nová krajina. Je mladšia ako ja, a to o dosť. Určite tu pred tridsiatimi rokmi bolo veľké riziko a aj sa prejavila veľká odvaha. Ste práve v tej fáze upevňovania výdobytkov vlastného štátu a veľmi jasne chápete, že teraz máte spoločnosť, ktorá má veľa výhod, že ste na tom pomerne dobre. Myslím tým v porovnaní s niektorými vašimi susedmi a niektorými inými miestami vo svete, na ktoré sa pozeráme a ktoré majú veľmi nízke príjmy, veľmi nízku úroveň sociálnych služieb. A tak ľudia možno zvažujú, čo by mohli riskovať, keby sa pokúsili o zmenu. To znamená, že sa musíme zamyslieť,   ako   urobiť   zmenu   možno   kreatívnejším   spôsobom.   Možno  to znamená menej   priamej konfrontácie. Možno je to viac kreatívny, inovatívny alebo „naokolo“ spôsob, ako premýšľať o tom, ako budeme robiť budúcu prácu, ktorá bude zavádzať nové spôsoby, ktoré budú menej utláčajúce, menej sexistické, menej rasistické, menej homofóbne. A to nie je výzva len pre Slovensko, je to výzva, ktorej čelíme všetci. Myslím si, že vzdelávanie  je  pravdepodobne  to najsilnejšie, čo môžeme spoločne urobiť, aby sme sa pripravili na túto prácu, aby sme sa navzájom podporovali a robili odvážne kroky.

Foto: Imrich Kútik, Protest

Áno, ale zároveň musíme skúšať veci v praxi, pretože keď trénujeme len v triede, je to len nanečisto. Musíme skúšať, aby sme vedeli, čo funguje a čo nie. Môžem povedať, že som veľmi hrdá na svoju krajinu, ako sme sa zachovali na začiatku vojny na Ukrajine, keď sem prišla masívna vlna utečencov. Naozaj sme pomohli ľuďom aj celým komunitám. Štát nebol vtedy najlepšie organizovaný, ale mimovládne organizácie a mestá a obce a jednotliví ľudia boli naozaj veľmi zmobilizovaní a zapojení do tejto pomoci. A to je niečo, čo bolo pre nás jedinečné. Je to skúsenosť, ktorá nás posúva dopredu. A je tu niečo, čím sa môžeme pochváliť.

Mne sa táto myšlienka nácviku v reálnom živote páči. Keď sa začala vojna, postarali ste sa o ľudí, ktorí boli v núdzi, a to je história, na ktorú môžete byť hrdí a môžete sa na ňu odvolávať v budúcnosti. Je to ako celá tá myšlienka nenásilného konania, ak ho na začiatok praktizujete vo svojom živote, potom ho viete použiť neskôr. Vyskúšajte veci a uvidíte, čo sa stane, a dúfajme, že to urobíte spôsobom, ktorý bude mať dobré výsledky.

Článok je zostručneným a upraveným výberom z podcastu Cena konfliktu. Kliknutím tu si ho môžete vypočuť v angličtine. Viac informácií o Nadine Bloch a jej práci nájdete na stránke jej organizácie Beautiful Trouble.

Ilustračné fotky sú zo súťaže Conflict Through the Lens. Autorom ďakujeme.