Konflikty

Eldorádo slobody slova? Dezinformácie, hoaxy a nenávisť na internete

Zvykli sme si už, že technológie sa rozvíjajú oveľa rýchlejšie ako spoločenské pravidlá ich používania. Nemám na mysli iba zákony, ale aj zvyčajné „dobré mravy“. S masovým používaním internetu a najmä sociálnych sietí sa objavili otázky, čo sa smie a čo už nie, čo je slušné a čo neslušné, a čo dokonca nezákonné.


  • Zdieľajte s okolím

    • Zuza Fialová

      Zuza Fialová

      15.05.2024 / 9 minút čítania / prečítané 504x

Mnohí (a často sú to práve zástancovia nedemokratických myšlienok a ideológií) argumentujú slobodou slova a právom voľne šíriť svoje myšlienky – aj keď publikujú nepravdy, dezinformácie, či nabádajú na nenávisť. Keďže sme chvalabohu ešte stále v Európe, ktorá nám, okrem iného, priniesla tradíciu právneho štátu (ľudovo povedané: pravidlá platia pre všetkých), máme sa o čo oprieť. Slobodu slova chráni Ústava SR, a tiež Európsky dohovor o ľudských právach. To, čo je v nich napísané, veľmi podrobne rozvíja a vysvetľuje judikatúra súdov, ktoré sa na tieto a ešte iné zákonné normy odvolávajú a vysvetľujú, ako pri svojom rozhodovaní uvažovali. To je spôsob, ako v právnom štáte vieme zistiť, kde (a či) sú hranice slobody slova aj na internete.*


Čo je sloboda slova a prečo ju chránime? 

Sloboda slova je jedným zo základných ľudských a občianskych práv. Ľudským preto, lebo súvisí s ľudskou dôstojnosťou (ťažko je človeku dôstojne žiť, keď sa nemôže prejaviť slovom, obrazom, tvorbou, výzorom apod.) Občianskym preto, lebo dáva možnosť ovplyvňovať spoločnosť okolo seba -  dáva možnosť šíriť , ale aj dostávať informácie a zdieľať názory. Preto aj súdy v demokratických krajinách pristupujú k tomuto právu a jeho obmedzovaniu s veľkým rešpektom. Bez slobody slova a práva na informácie totiž niet demokracie. Dá sa predstaviť si demokraciu, ktorá nedodržiava právo na život, či právo na súkromie (príkladom môžu byť demokracie v aktívnom vojnovom konflikte na svojom území - Ukrajina či Izrael), ale neexistuje demokracia bez slobody slova a práva na informácie. 

Aké obmedzenia môže mať sloboda slova v demokratickej spoločnosti? 

Treba si však uvedomiť, že (takmer) žiadne z ľudských či občianskych práv nie sú neobmedzené. Obmedzenia sú väčšinou napísané priamo v danom odstavci Ústavy či Dohovoru. Spravidla platí, že akékoľvek obmedzenie musí byť vykonané zákonom. Teda nie nariadením, vyhláškou či rozhodnutím úradníčky, ale dokumentom, ktorý schvaľuje parlament. Potom nasleduje zoznam hodnôt, kvôli ktorým je možné dané ľudské právo obmedziť. Aké iné demokratické hodnoty môžu prísť do konfliktu so slobodou slova? Podľa našej Ústavy a Dohovoru sú to tieto:  

  • Záujem národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti (napr. nemôžem slobodne napísať email do školy, že sa tam nachádza bomba); 
  • Predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti (napr. nemôžem na sociálnej sieti nabádať k násiliu voči svojim spoluobčanom); 
  • Ochrana zdravia alebo morálky, verejného poriadku (napr. nemôžem voľne šíriť pornografiu ani recepty na výrobu novej drogy); 
  • Ochrana povesti alebo práv iných (napr. nemôžem zverejniť fotky zo súkromia mojej susedy bez jej súhlasu); 
  • Zabránenie úniku dôverných informácií (napr. nemôžem zavesiť na web fotografie strategických objektov ministerstva obrany); 
  • Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci (napr. nemôžem svojimi akciami či publikáciami vyvíjať snahy o ovplyvňovanie súdneho konania). 


Všetky tieto hodnoty, ktorých ochrana umožňuje v niektorých situáciách obmedziť slobodu vyjadrovania a prístup k informáciám, majú svoje „ale“. Poznáme prípady, kedy zverejnenie súkromných informácií či záberov istých osôb bolo v poriadku, inokedy zas nie. Prípad Juliana Assangea je zas krásnym príkladom dilemy okolo toho, či sa za istých okolností smú zverejňovať materiály tajných služieb. Kľúčom je, a v tom je zaujímavé rozhodovanie súdov, ktorá hodnota je v danom prípade na miske váh dôležitejšia. Záujem verejnosti dozvedieť sa pravdu, alebo bezpečnosť informátorov tajných služieb? Súkromie danej osoby, či záujem verejnosti dozvedieť sa o korupčných machináciách na jej bankovom účte? 

Ďalšou dôležitou zásadou je, že akékoľvek obmedzenie práv a slobôd môže byť len v miere, ktorá je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti. Zdá sa to ako formalita, ale v praxi nielen Európsky súd pre ľudské práva, ale aj mnohé slovenské súdy vo svojom rozhodovaní podrobne rozoberajú tento aspekt. Je nevyhnutné potrestať niekoho za komentár alebo stačí, aby bol ten komentár vymazaný? Stačí sa ospravedlniť, ak niekoho urazím, alebo musím aj zaplatiť pokutu? Je adekvátne žiadať zákaz novín či webového portálu, ktorý sa dopustil porušení? To sú vážne otázky a skúmajú sa podrobne všetky súvislosti daného prípadu, aby sa dospelo k spravodlivému záveru. 

Pravdou však zostáva, že sloboda slova nie je neobmedzená a to platí aj pre priestor internetu.  


Prečo treba regulovať vyjadrenia na internete? 

Súdy, ktoré sa zaoberali porušeniami slobody slova na internete, zdôvodňujú zvláštnu pozornosť venovanú internetovým médiám (spravodajské portály, hry, sociálne siete, diskusné fóra a iné formy online aktivít) najmä z týchto dôvodov: 

  • Závratné šírenie informácií: Internetové zdroje sa líšia od papierových denníkov tým, že zverejnené informácie či názory majú schopnosť šíriť sa veľmi rýchlo k prakticky neobmedzenému množstvu adresátov. Noviny či televízie majú len obmedzený dosah v čase i priestore, čo pre internet neplatí. Ubližujúca či nebezpečná informácia sa teda môže rozšíriť raketovou rýchlosťou. 

  • Uchovávanie informácií: Kým udalosť v klasických novinách mohla ublížiť či ohroziť nejakú vyššie uvedenú hodnotu zopár dní, kým trvala aktuálnosť tlačeného periodika alebo pokým si ľudia pamätali odvysielanú reláciu, internetové informácie sa uchovávajú veľmi dlho a dajú sa dohľadať aj po zdanlivom zmazaní na webstránkach. Potenciálne spôsobená škoda je teda trvalejšia, ako v prípade klasických médií. 

  • Chýbajúci kontext: V prípade osobne odovzdávaných informácií alebo relácií v štandardných médiách sa pri pochybnostiach o obmedzeniach slobody slova skúma kontext – v akej situácii bola daná informácia uverejnená, s akým cieľom autor vytvoril dané dielo, kde bolo prezentované, v akom vysielacom čase, na akom podujatí, čo sa vtedy práve dialo v danej krajine... Internetové informácie sú veľmi ľahko šíriteľné bez kontextu a navyše s pomocou umelej inteligencie meniteľné. Nebezpečenstvo manipulácie je teda oveľa väčšie. 

 

Aké sú pravidlá demokratickej slobodnej online diskusie? 

Ak si pozorne prečítame rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj slovenských súdov, nájdeme tam niekoľko princípov, ktoré nám pomôžu pochopiť, ako vlastne funguje sloboda slova na internete. Samozrejme, aj judikatúra sa vyvíja spolu s tým, ako pokračuje nielen vývin nových technológií, ale aj spoločenskej diskusie. V 50. rokoch 20. storočia, keď vznikol Európsky súd pre ľudské práva, sa sudcovia len ťažko mohli zaoberať napr. streamovacími službami alebo čo i len emailovou komunikáciou a ich nutnými obmedzeniami v demokratickej spoločnosti. Napriek tomu je vidieť, že niektoré staršie rozhodnutia (judikáty) sú aj v dnešnom kontexte stále relevantné a môžu byť nápomocné pri uvažovaní. Čo teda platí v súčasnosti? Tu je niekoľko vybraných zásad, ktoré pomôžu zorientovať sa: 

Zodpovednosť za internetové diskusie nesie hostiteľ 

Publikácia Via Iuris obsahuje niekoľko súdnych rozhodnutí, kde sa diskutuje o tom, kto má zodpovednosť za nenávistné komentáre v diskusii. Samozrejme, každý človek je sám zodpovedný za svoje výroky a ak tieto napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu, napríklad aktívne nabádanie k násiliu voči konkrétnym ľuďom či skupinám, môže byť ich autor vyšetrovacími orgánmi vypátraný a následne aj súdne trestaný. Avšak čo s tým, ak niekto spravuje portál alebo zverejní článok, kde iní užívatelia kohosi urážajú, poškodzujú niekoho dobré meno, či zverejňujú informácie, ktoré môžu byť nebezpečné? Je to naozaj tak, že nezodpovedám za to, čo si moji čitatelia píšu pod mojím blogom alebo na mojej webstránke? Odpoveď znie – nie. Hostiteľ je zodpovedný za to, ako sa správajú jeho hostia. Viaceré judikáty potvrdili, že právnická či fyzická osoba môže byť potrestaná za to, ak sa v jej internetovom priestore vyskytujú výroky nezlučiteľné s demokratickými hodnotami. Znamená to povinnosť moderovať diskusie alebo mazať a nahlasovať príspevky, ktoré sú nebezpečné. Hostiteľom je pritom ten, kto zodpovedá za obsah. Niekedy prevádzkovateľ webu, niekedy autor statusu, veľmi to záleží od prostredia a toho, kto nesie konečnú zodpovednosť za obsah.  


Verejná osoba musí zniesť kritiku 

Toto je jedna z najstarších línií európskej judikatúry, ktorá na seba nadväzuje. V polovici minulého storočia to znamenalo, že politik či vysoký ústavný činiteľ má menšiu ochranu súkromia, než bežný občan. Verejnosť má právo vedieť aj súkromné informácie o ľuďoch, ktorí kandidujú do verejných funkcií, ak im to pomôže posúdiť schopnosť danej osoby zastávať svoj úrad. A teda osoba, ktorá sa uchádza o verejnú funkciu, musí rátať s tým, že sa verejnosť bude zaujímať o jej súkromie. Samozrejme, aj tu sa zvažuje „miera nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti“. Preto napríklad nie je možné zverejňovať ľubovoľné informácie o maloletých deťoch politikov. 

V ďalších rokoch sa však táto línia rozvinula a súdy uznali, že nielen ústavní činitelia, ale aj policajti vo výkone služby či úradníčky vo výkone funkcie musia zniesť vyššiu mieru kritiky než bežný občan alebo občianka. Tento princíp sa postupne rozšíril aj na iných verejných činiteľov, predstaviteľov a predstaviteľky cirkví, ale napríklad aj na celebrity. Ak som na výslní, mám veľký vplyv na verejnú mienku a musím rátať s tým, že ma budú kritizovať aj spôsobmi, ktoré sa mi nebudú páčiť (napr. irónia, satira, vulgárny humor). Takže presný opak starodávnej úcty k mocným. V Európe má mocný predovšetkým zodpovednosť, až potom úctu. 


Populárna osoba má väčšiu zodpovednosť 

Tento princíp nadväzuje na prvý a týka sa už priamo internetu. Logika vychádza z toho, že ľudia alebo účty s veľkým dosahom na internete majú väčšiu zodpovednosť voči spoločnosti, a teda to, čo povedia a ako veci povedia je pod väčším drobnohľadom. Ak by veci na Slovensku fungovali tak, ako by mali, za nabádanie na násilie voči očkujúcim lekárom by bol najprísnejšie potrestaný populárny politik (predstaviteľ štátnej moci s veľkým vplyvom), trochu menej prísne slávna influencerka (súkromná osoba s veľkým vplyvom) a najmenej prísne bežná občianka so súkromným instagramovým účtom s 300 sledovateľmi.  

 

Nevyhnutné v demokratickej spoločnosti 

Tento princíp som už spomínala vyššie. Pri zvažovaní stretu hodnôt a miery obmedzenia slobody sa vždy hľadá miera „nevyhnutná v demokratickej spoločnosti“. Zvažujú sa rôzne verejné záujmy (napr. ochrana mládeže pred pornografiou vs. sloboda podnikania online) a miera, v ktorej niečo zakazujeme alebo niekoho za výroky potrestáme, by mala byť primeraná. Niekoľko judikátov najmä voči Rusku a krajinám východnej Európy sa zaoberalo tým, či pokuta uložená internetovému či inému médiu za urážku na cti môže byť taká vysoká, že toto médium existenčne ohrozí a teda môže až zaniknúť. Nuž, nemôže. Nástroj na zničenie slobodných médií cez súdne procesy, ktorý tak ochotne využívali aj slovenskí politici, tak Európsky súd pre ľudské práva neodobril. 

 

Ochrana názorov, ktoré sú provokačné a vzbudzujú nepokoj 

Jeden z krásnych a nie vždy príjemných princípov slobody slova sa opakuje v rozhodnutiach Európskeho súdu už od roku 1976: Sloboda prejavu nechráni len príjemné, priaznivé či neutrálne vyjadrenia a informácie. Chráni aj prejavy, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú, a to tak jednotlivcov, skupiny ako aj štát. ... Takýto prístup vyplýva z požiadavky plurality, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť. ** Dáva to krásny priestor na diskusiu o tolerancii a demokratických hodnotách. Nemá zmysel ústavou či medzinárodným dohovorom ochraňovať myšlienky, ktoré sa väčšine páčia a takmer všetci s nimi súhlasia. Demokracia ako ju poznáme v Európe, je síce vládou väčšiny, ale s rešpektom k právam a názorom menšín. 

Avšak opäť môžu nastať situácie, ktoré sú nejednoznačné. Ak napríklad známy lekár, ktorý je výživový poradca, spochybňuje očkovanie v situácii pandémie, záťaže zdravotníckeho systému a vyhláseného výnimočného stavu v krajine, je legitímne zakázať mu šíriť tieto myšlienky? Čo je vyššia hodnota v demokracii? Právo na pochybnosť, aj keď nie je podložená odbornosťou, alebo ochrana zdravia obyvateľov spôsobom ponúkaným štátom, ktorý zároveň nesie zodpovednosť za záchranu životov nakazených? Čo je vyšším verejným záujmom v danej situácii? 

 

Ráta sa úmysel autora a spoločenský kontext 

Veľmi dôležitá zásada pri posudzovaní hraníc slobody slova a šírenia informácií a názorov na internete. Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Pri každom rozhodnutí súdy skúmajú, kde a za akých okolností bol daný výrok, film alebo obrázok zverejnený a čo ním autorka sledovala. Niekedy je ťažké poznať pravdu o zámeroch či úmysloch, zisťuje sa však, aký cieľ mala osoba, ktorá výrok zverejnila. Ak je teda vo večernej intelektuálnej televíznej relácii spomenutý neonacizmus a dostanú tam priestor predstavitelia týchto hnutí a ich vyjadrenia, kde je z kontextu jasné, že redaktor s nimi nesúhlasí, nejde o propagáciu nacizmu, ako to skonštatoval aj Európsky súd.*** Ak by však táto relácia bez kontextu blúdila sociálnymi sieťami, mohlo by jej vyznenie a vyjadrenia v nej spomenuté slúžiť úplne inému cieľu, vrátane propagácie neonacistických ideológií. 

Je teda rozdiel, ak súkromná osoba zo strachu šíri medzi svojimi kamarátmi hoax o odvodových komisiách, ktoré idú slovenských mužov povolávať do vojny proti Rusku a situáciou, kedy je táto informácia pripravená dezinformačným portálom. Ak je tam zreteľný cieľ podkopať dôveru v nejakého politika či celkovo v štátne inštitúcie a tento portál je navyše financovaný z krajiny, ktorá je agresorom vo vojnovom konflikte, ide o inú mieru spoločenskej nebezpečnosti daného činu. 

  

Internet a dostupné nástroje umelej inteligencie dávajú prakticky hocikomu do rúk nekonečne mocné nástroje na vytváranie a šírenie obsahu, ktorý je upravovaný či pretváraný na rôzne ciele. Ak tápeme v tom, či by mal byť internet „eldorádom slobody slova“, treba sa vrátiť ku zmyslu ľudských a občianskych práv a slobôd v demokratickej spoločnosti. Sloboda slova a právo na informácie sú základným pilierom demokracie, nemali by však byť zneužívané na jej ničenie. 


Autorka je sociologička, pracovala 10 rokov v oblasti medzinárodnej ochrany ľudských práv.


*  Tento článok obsahuje viaceré zjednodušenia, ktoré boli potrebné pre zrozumiteľnosť textu. Odbornú publikáciu na túto tému z dielne Via Iuris môžete nájsť tu. Pracuje s presnými formuláciami aj odkazmi na judikatúru. Tento článok z nej do veľkej miery vychádza.  

**  Citované podľa Hranice slobody prejavu na internete 2022, s. 18. 

***  Rozhodnutie ESĽP Jersild proti Dánsku 1994 

Ilustračné foto: unsplash


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016