Lokálna demokracia

Úvahy o ľudskej dôstojnosti. Doslov ku knihe o participácii zraniteľných na tvorbe verejných politík.

Ako sa dá zapojiť tých slabších v spoločnosti do rozhodovania o veciach verejných? Čo je k tomu potrebné? Aké inštitúcie? Aké pravidlá? Aké postupy? Kde sa to na Slovensku podarilo a kde možno menej? Na tieto otázky odpovedá skvelá zbierka prípadových štúdií z dielne výskumníčok z CVEK (odkaz nižšie). Nám v PDCS pripadla česť napísať doslov k tejto vedeckej publikácii. Tak trochu nevedecky sa v ňom zamýšľam nad tým, prečo vlastne... je dobré, aby slabí boli zapojení. Vyšli mi z toho úvahy o ľudskej dôstojnosti, o právach, ale aj zodpovednosti a povinnostiach a o tom, ako vnímame a definujeme zraniteľné skupiny na Slovensku. Text bol napísaný pred koronakrízou.


  • Zdieľajte s okolím

    • Zuza Fialová

      Zuza Fialová

      26.07.2020 / 21 minút čítania / prečítané 843x

„Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhŕbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy – celý človek málo ponáša sa na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba drží za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého – no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom.“ (Martin Kukučín: Neprebudený, 1886)

Zraniteľní, marginalizovaní, vylúčení, znevýhodnení… Tak dnes označujeme skupiny ľudí, ktoré majú významne horšiu štartovaciu pozíciu, ak chcú rozhodovať nielen o svojom živote, ale ešte aj o podobe spoločnosti, v ktorej žijú. Publikácia, ktorú ste práve prečítali či prelistovali, obsahuje kvalitné a fundované vysvetlenia, prečo a ako by sa aj takíto ľudia mali zapájať do plánovania svojej a našej budúcnosti. Preto si na koniec dovoľujem okoreniť toto dielo úvahami nie výsostne odbornými o tom, prečo to všetko, a či naozaj, treba.

Ondráš Machuľa stvárnený legendárnym slovenským hercom M. Labudom (1965)

Citát z klasického slovenského diela, ktoré stále hypnotizuje jemným vykreslením postojov k ľuďom so znevýhodnením, ilustruje, že tieto postoje sa v našej spoločnosti od 19. storočia neposunuli až tak veľmi, ako by sme si možno priali. Znevýhodnení (avšak nie všetky skupiny, k tomu sa dostaneme neskôr) v nás vyvolávajú súcit, možno potrebu pomôcť, ale zriedka si vieme predstaviť, že by zvládli rozhodovať o sebe a navrhovať nejaké riešenia dokonca aj pre iných. Ak zdôvodňujeme, prečo by to tak malo byť, prehrýzajúc sa pojmami ako subjekt či objekt rozhodovania o veciach verejných, dostávame sa až na kosť: k ľudskej dôstojnosti. Rešpekt k človeku, akokoľvek odlišnému od väčšiny či od tých, čo majú v rukách moc, znamená podeliť sa o tú moc, dať možnosť vysloviť sa a spoločne rozhodnúť o tom, ako by veci mali vyzerať. Ono sa to ľahko povie. Ale ako môže rozhodovať dieťa, mentálne postihnutý, senilná starenka či nevidiaca dáma, ktorá si nevie prečítať ani oznam na nástenke? Ako môžu rozhodovať tzv. „neprispôsobiví poberatelia sociálnych dávok“, čo je pre nich najlepšie? Nehovoriac už o tzv. „rodovo iných ľuďoch“, ktorých súkromie je predsa ich vec a nemalo by sa vystavovať na verejnosť… Môžeme len hádať, čo v skutočnosti znamenalo to Kukučínovo: „Nuž, je človekom.“

DÔSTOJNOSŤ A „MAŤ PRÁVA“

Bez ohľadu na to, či ľudskú dôstojnosť odvodíme z kresťanstva či inej viery alebo filozofie, podstatné je, že tým vyjadrujeme úctu jedinečnosti každej ľudskej bytosti v jej fyzickej i duchovnej podobe, spolu s jej príbehom, prežívaním, citmi. Pojem ľudskej dôstojnosti sa trochu dá prirovnať k základným veličinám v prírodných vedách. Dôstojnosť je niečo ako dĺžka vo fyzike. Neexistuje jej dobrá definícia, ale keď sa dohodneme, čo je dĺžka či hmotnosť, vieme už ďalej veľmi presne definovať iné veličiny ako sila či rýchlosť. A práve z hľadiska ochrany ľudskej dôstojnosti je také dôležité mať práva (angl. rights). Tento vzťah veľmi pekne vysvetľoval poľský intelektuál Wiktor Osiatyński. Na mnohých prednáškach profesor trávil čas diskusiou so študentmi, ktorá sa podobala tejto scénke:

„Vážení priatelia, predstavte si, že jediným vaším cieľom v tejto chvíli je získať odo mňa tieto hodinky. Sú veľmi cenné, určite pre mňa. Ako sa tie hodinky dajú odo mňa získať?“

Študenti vymýšľajú rôzne spôsoby krádeže, podvodu, ale aj kúpy a darovania. Po dlhšej chvíli sa objaví aj možnosť poprosiť. S profesorovou pomocou sa dopracujú ešte k štvrtej metóde, ktorou je manipulácia.

„Aký je rozdiel medzi týmito štyrmi spôsobmi? Prvý je jednoducho vziať si tú vec. To môžeme urobiť s takými statkami, ktoré nemajú majiteľa. Voda z lesnej studničky, vzduch. Ale väčšina statkov už majiteľa má a svojvoľné branie je právom zakázané. Ak by ste mi tie hodinky vzali, čelíte riziku, že vás potrestajú, že utrpí vaša reputácia. To väčšinu ľudí odrádza. Druhým spôsobom je kúpiť, vymeniť, zdediť, zarobiť si prácou, teda nadobudnúť právo na držanie tej veci. Tretím spôsobom je poprosiť. Čo je lepšie, prosiť či nadobudnúť právo?“

V búrlivej diskusii časť študentov zvolí kúpu a časť prosbu. Nadobudnúť právo sa im zdá neosobné a potenciálne konfliktné. Prosiť je ľudskejšie, ale zas je tu riziko odmietnutia, čoho sa bojíme, lebo to zraňuje naše ja. 

„Máte úplnú pravdu. Záleží, v akom vzťahu sa nachádzame. V priateľských či iných blízkych vzťahoch nie je dobré hneď vyrukovať s právami. Je lepšie poprosiť, lebo to buduje vzťahy. Má to však dve podmienky. Ak prosíme, musíme dať druhej strane možnosť odmietnutia našej prosby a tiež nesmieme spájať odmietnutie s vlastným sebahodnotením. Ak vám nedám moje hodinky, neznamená to, že si vás nevážim. Nie je to o vás, je to o mne. Pre mňa sú vzácne, lebo sú od milovanej osoby. Avšak vo vzťahu, kde jeden má nad druhým moc, nie je dobré prosiť. Byť odkázaný na svojvôľu mocného je ponižujúce a nedôstojné. V mocensky asymetrickom vzťahu potrebujete právo, ktoré si môžete nárokovať, lebo to vás stavia do rovnocennej polohy s mocným, dáva vám to pocit bezpečia. Už nie ste závislí od jeho ľubovôle, on musí rešpektovať vaše právo. Ak je teda hodnotou vzťah, lepšie je poprosiť. Ak sú hodnotou hodinky, je pohodlnejšie nadobudnúť právo.“ 

Nakoniec sa študenti zaujímajú o štvrtú metódu. 

„Manipuláciou je, keď ten, čo chce niečo získať, nepovie na rovinu, že chce moje hodinky. Bude rozprávať o ťažkej životnej situácii a bude očakávať, že ja sa sám domyslím, že mu ich mám dať. A bude sa hrať s mojím pocitom viny, ak mu ich nedám. Manipuláciu využívajú ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie, cítia sa slabí a bezmocní, boja sa poprosiť a zároveň nevedia získať právo. Manipulácia môže byť veľmi účinná, avšak ničí vzťahy, rozbíja dôveru a vzájomnú úctu.“ 

A takto prichádzame k pointe. 

„Nárokovať si (angl. claim) – to je situácia, ktorá je v niektorých vzťahoch najlepšia. Nie vo vzťahu s priateľmi. Vo vzťahu s cudzími, zvlášť s tými, čo majú moc, nás právo stavia do rovnakej pozície. Prosbu vysvetľujeme, manipuláciu opradieme klamstvom, nárok zdôvodňujeme – odkážeme na právny titul (zmluvu, predpis, listinu). To je cesta ochraňujúca dôstojnosť. Na rozdiel od prosby mám pri práve istotu, ktorú mi dáva procedúra – predvídateľnosť zachovania sa druhej strany. Procedúra chráni pred svojvôľou. A to je práve najdôležitejším aspektom práv, že nás chránia pred svojvôľou mocných.“ 

Právo napísané v kódexe teda ešte veľa neznamená. Na to, aby sa stalo skutočným, musí existovať aj procedúra – spôsob, akým ho každý z nás môže realizovať. Naozaj každý. 

NAČO OCHRAŇOVAŤ MENŠINY?

Jeden z rozšírených mýtov o ľudských právach je, že sú to len práva Rómov a homosexuálov. „Slušného človeka“ pritom nikto neochraňuje. Slušný človek sa považuje za väčšinu, čo je málokedy pravda. Každý z nás je v nejakom aspekte menšinou. Niekto má iné náboženstvo, či je na rozdiel od väčšiny bez vyznania, niekto má dieťa so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, niekto je nezamestnaný, niekto má manželku cudzinku, niekto trpí alergiou, niekto žije pri skládke, niekto je zanietená cyklistka či rybár, niekto má rodiča odkázaného na pomoc. Každý z nás sa často vyskytuje v menšine, či už vďaka osudu alebo z vlastnej vôle. Demokracia je spôsob riadenia štátu, keď rozhoduje väčšina. Ústavné práva sú súborom noriem, ktoré sú vyňaté z politického procesu. Sú ochranou jednotlivcov pred svojvôľou parlamentu, ktorý nemôže väčšinovo rozhodnúť, že napríklad zajtra vezmeme hlasovacie právo všetkým, ktorí neprispievajú do štátneho rozpočtu. Pri takomto pohľade sa ľudské práva odrazu prestanú javiť ako panské huncútstvo bratislavskej kaviarne, ale stávajú sa dôležitou ochranou každého z nás: babičky z dediny, ktorej sa vláda rozhodne v záhrade postaviť diaľničný pilier, obyvateľov bytovky, ktorým v susedstve bez povolenia vyrastie megastavba, študentky, ktorú napadnú večer na zastávke vyholení chlapci z dobrých rodín, či robotníkov, ktorým pred zatvorením továrne majiteľ „zabudol“ vyplatiť polročnú mzdu. 

Majú však všetky menšiny rovnakú šancu realizovať svoje práva a cítiť sa plnohodnotnou súčasťou spoločnosti? Ochraňuje právo všetkých rovnako? Dáva spoločnosť všetkým rovnakú šancu prispievať? Alebo je to skôr tak, že rozhodujú silní? Status, financie, rodinná či etnická príslušnosť, fyzická kondícia, vek, vzdelanie, prístup k zdrojom či fyzická dostupnosť inštitúcií môžu jedných zvýhodňovať a  iných naopak postaviť do roly prosiacich či nebodaj manipulátorov. Konzervatívne uvažujúci ľudia možno namietnu, že predsa rozhodovať musia silní, keďže tí vedú spoločnosť, zarábajú a platia dane. Slabým treba pomáhať, ale keďže sú od silných závislí, prečo by mali rozhodovať? Nuž, jedným z argumentov je práve ľudská dôstojnosť a práva, už spomenuté: „Nuž, je človekom.“ Iným môžu byť pragmatické dôvody. Tie spoločnosti, ktoré dokážu nielen ochrániť, ale aj zapojiť slabších a „iných“, sú efektívnejšie, kreatívnejšie a v konečnom dôsledku prosperujúcejšie. Ak sa na spoločnom dobre (definovanom nielen ekonomicky) podieľajú všetky skupiny spoločnosti, táto prosperuje. Stačí sa pozrieť na severské krajiny, kde sa veľmi dbá na práva a účasť na rozhodovaní aj zo strany slabších skupín obyvateľstva. Naopak, uzavreté krajiny na východ od nás sociálne aj ekonomicky stagnujú, hoci sa to ich vlády úporne snažia zakryť. Za zmienku stojí aj príklad z histórie, keď podľa niektorých hitlerovské Nemecko prehralo druhú svetovú vojnu aj preto, že nacistická ideológia nedovolila ženám (nehovoriac o iných menšinách, ktoré vyhladzovala či potlačovala) zapojiť sa do ekonomického a spoločenského života. Ku koncu vojny britské ženy nielen viedli farmy, ale aj lietali na stíhačkách, sovietske pracovali v  továrňach, kým nemecké boli dlho zviazané doma cisárskym a  neskôr Hitlerovým 3 K: „Kindern, Küche, Kirche“. Do tovární ich vyhnal až katastrofálny nedostatok pracovnej sily, no bolo už neskoro… 

ZAPEKLITOSŤ ĽUDSKOPRÁVNEHO PRÍSTUPU 

Aby slabší mohli realizovať svoje práva, a tiež sa aktívne podieľať na živote spoločnosti, potrebujú zmocnenie (angl. empowerment). To znamená posilnenie ich vnútornej sily a možností na to, aby vládali „držať krok s väčšinou“ a ukázať svoje možnosti. Znamená to nielen vzdelanie, ale aj zmenu v inštitúciách na to, aby boli schopné zapájať všetkých. Niekedy sú tie zmeny fyzické, napr. bezbariérový prístup, niekedy kultúrne, napr. spôsob pozývania na verejné podujatia. Avšak na to, aby sa tieto zmeny mohli uskutočniť, mala by sa k nim spoločnosť dopracovať istým typom dohody. 

Ľudskoprávny prístup k  rozvoju predpokladá zmocnenie ľudí na realizáciu ich práv. Ľudia potrebujú vedieť, ako sa zapojiť, ako sa ozvať, ako sa súdiť. Mali by mať na to zručnosti a tiež vytvorené podmienky. Rozvoj sa nemôže „diktovať zhora“, mal by byť postavený na zapojení a rešpektovaní ľudských práv všetkých členov spoločnosti. Má to však háčik, a tým je tradícia. Akokoľvek mocne môžu byť ľudské práva ukotvené v slovenských či európskych zákonoch, nebudú fungovať, pokiaľ ich sami neprijmeme za svoje. 

Osiatyński sa často vyjadroval aj k pochybnostiam o univerzálnosti ľudských práv. Ako odborník na históriu priznával, že sú výplodom kultúry Západu a že v iných kultúrnych sférach sloboda jednotlivca prirodzene ustupuje záujmom rodiny, komunity či kmeňa. Varuje však pred prílišným ľudskoprávnym radikalizmom, najmä ak máme do činenia so zažitými kultúrnymi či náboženskými tradíciami. Ak postavíme ľudské práva proti tradícii, hnev ľudí sa neobráti proti tým, čo ponižujú či utláčajú, ale proti ľudskoprávnym aktivistom. S tradíciou sa dá súperiť len pomalým vzdelávaním, presviedčaním, ukazovaním iných príkladov, až kým kritická skupina ľudí tradíciu spochybní. Práva menšiny sú uznané až vtedy, keď sa za ich ochranu postaví väčšina. To je pekne vidno na vývoji práv LGBTI v jednotlivých európskych krajinách. 

Ľudské práva sa v 70. rokoch minulého storočia ukázali ako veľmi mocný politický nástroj. Bez preháňania sa dá povedať, že pomohli poraziť komunizmus, keď v rámci helsinského procesu slúžili na oslabovanie totalitných komunistických režimov. Vtedy sa však aj začalo ich využívanie (a zneužívanie) v  politike. Každá nespravodlivosť sa jednoducho nazvala porušovaním ľudských práv a fungovalo to. Totalitné režimy padali, v Európe vznikli nové demokracie. Ich nedokonalosti a problémy, s ktorými sa boríme dnes, nám však dokazujú, že nie všetko sa dá riešiť rétorikou práv. Niekedy si treba sadnúť a rozprávať sa, vysvetľovať, vzdelávať, vyjednávať, robiť kompromisy. Treba vedieť poprosiť a zniesť odmietnutie, treba prejaviť súcit a rozdeliť sa, aj keď druhá strana na to nemá žiadne právo. Treba ustúpiť a uskromniť sa, aj keď sa nám môže zdať, že my sme v práve. Tradíciu neodsudzovať, ale spolu hľadať spôsoby, ako sa dá vzájomne vychádzať. Vyspelosť spoločnosti sa meria tým, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších členov. To sa dá pomocou ľudských práv, ale aj iných inštitúcií a nástrojov. 

Príklady zapojenia občanov do plánovania a niekedy aj rozhodovania verejných inštitúcií, ktoré ste našli v tejto publikácii, sú príkladom toho, že „tradičný“ spôsob robenia verejnej politiky ustupuje novým formám. Začína byť bežným a normálnym postupom, že sa samosprávy či štátne úrady snažia o spoluprácu s občanmi. Rovnako už nie je výnimkou ani odsúdeniahodnou praktikou v niektorých kruhoch, ak sa občianske organizácie či iniciatívy snažia o  dialóg s  verejnou správou. Nebúšia na dvere, nekričia v  médiách, ale nachádzajú iné mechanizmy, ako pravidelne komunikovať a prípadne spolupracovať. Participácia občanov však ešte nedosahuje kvalitu, ktorá je bežná v iných európskych krajinách. Niekedy ide len „do polovice“. Úrad sa niečo občanov spýta a  potom nevie, ako s  tým ďalej naložiť. Alebo sa vypracuje správa z participatívneho procesu, ktorá sa aj zakomponuje do verejného dokumentu, ale občanom už nikto nedá spätnú väzbu, že sa to udialo a  ako sa ten dokument premieta do praxe. Alebo sa aj kvalitný dokument uprace „do šuflíka“, lebo inštitúcia nemá kapacity či mechanizmy na jeho realizáciu. Mohli by sme si povedať – nevadí, hlavne, že sa verejná správa snaží, raz to bude lepšie. Takéto nedokonalosti však majú jedno nebezpečenstvo. Môžu mať za následok znechutenie občanov i úradníkov, ktorí nevidia v tých často nákladných a zložitých procesoch zmysel. 

A potom je tu stále silná tradícia nielen oddelenia politického rozhodovania od občanov, ale aj patriarchálneho prístupu k znevýhodneným skupinám. Silní majú tendenciu vystupovať za slabých. Opatrovateľka za seniora, starosta za chudobnú Rómku, rodič za dieťa, „mimovládka“ za svoju postihnutú klientku. Ešte si nevieme zvyknúť na to, že aj slabí sa môžu vyjadriť a silní naučiť trpezlivo počúvať. 

Ťažko sa nám zvyká na hlbokú rozmanitosť, ktorá môže siahať až do hodnotového podhubia niektorých skupín v spoločnosti. Narážame na ňu, ak chceme definovať, čo by malo byť spoločné dobro spoločnosti, mesta či komunity. S prekvapením zisťujeme, že menšina či slabšia skupina nemusí chápať spoločné dobro rovnako ako väčšina. Rozhovory v rámci participačného procesu môžu otvoriť Pandorinu skrinku rozdielov, hlbších, ako by sme možno čakali. A do takéhoto rizika si trúfne ísť len veľmi osvietený politik. Nemať „pod kontrolou“ výsledok diskusie je predsa len príliš riskantné. Zmení sa to až vtedy, keď prijmeme, že aj samotná diskusia je cieľom a kvalitné riešenia prichádzajú až po preskúmaní množstva slepých uličiek. 

ĽUDIA S POSTIHNUTÍM

Nie je postihnutie ako postihnutie. Pri pokusoch zapojiť túto skupinu do plánovania a rozhodovania sa objavuje problém obrovskej vnútornej rozmanitosti ľudí s postihnutím. Niektoré postihnutia sú pritom stále „stráviteľnejšie“ pre väčšinovú populáciu ako iné. Vieme sa rozprávať s elegantnou dámou na vozíčku, ale nevieme si predstaviť zapojenie ľudí ako Ondráš Machuľa. Ich videnie sveta, skúsenosti, potreby, problémy v spoločnosti, ktoré prežívajú, môžu byť pritom úplne rôzne. Môžu mať protichodné názory, a dokonca predsudky voči sebe navzájom. 

Aj preto sa často inštitúcie uchyľujú k pozývaniu zástupcov týchto skupín, nie príslušníkov samotnej skupiny s daným postihnutím. Za mentálne postihnutých vystupujú opatrovatelia, za ťažko viacnásobne postihnutých ich rodinní príslušníci alebo predstavitelia organizácií, ktoré pre ne pracujú. V prípadovej štúdii citované argumenty sú odrazom rutinnej praxe a neochoty „vyjsť zo škatuľky“, keď títo pracovníci podceňujú schopnosť svojich klientov vyjadriť sa. Skresľuje to potom výsledky, nakoľko hovoria iba tí, „čo vedia lepšie“. Ako prvý krok je to fajn, skúsenosť kvalitných sociálnych pracovníkov tiež patrí do mozaiky potrebných informácií, ak chceme správne vyhodnotiť potreby a vytvoriť nejaký plán. Problémom je, keď sa hlas zástupcu vydáva za hlas klienta. 

Tento paternalistický prístup láskavého rodiča a opatrovateľa je v istom zmysle samonapĺňajúci. Keďže niektoré skupiny postihnutých sa stále stretávajú s ponižovaním či nepochopením, sami títo ľudia nemajú dostatočné sebavedomie, chuť ani zručnosti niekam prísť porozprávať svoju skúsenosť, svoje videnie sveta. Postupne uveria, že ich skúsenosť je nepodstatná pre spoločnosť a zhrýzajú sa ňou sami. Utvrdia sa v tom, že „sa nevedia správať“, nemajú vhodné oblečenie, takže všetko za nich vybavia opatrovatelia. Pritom existujú spôsoby, ako sa aj s takýmito ľuďmi rozprávať a vhodnou formou zistiť ich názory. 

Úrady často podceňujú časovú náročnosť participácie, ktorá potom slúži ako ospravedlnenie toho, že nezapojili všetky skupiny, že neposlali pozvánky načas a vhodnou formou, aby sa k nim postihnutí dostali, vedeli si ich prečítať a  porozumieť im, či že zvolili nesprávny formát participácie (napr. dotazníkový prieskum vypĺňaný opatrovateľmi alebo veľké verejné podujatie, na ktorom sa niektorí ľudia s postihnutím cítia stiesnene a nekompetentne). Zapojenie postihnutých by pritom malo byť nízkoprahové, teda maximálne uľahčené pre tých, ktorých sa týka a ktorí by mali byť zapojení. Stále akoby úrady čakajú, že sami občania, akokoľvek znevýhodnení, budú aktívne požadovať zapojenie. Neuvedomujú si však, že ak je niekto po celé generácie „neviditeľný“, nemá ako sám či skupinovo náhle „vystúpiť z tieňa“ a stať sa aktívnym a kompetentným.

DETI A MLÁDEŽ

„Do školy keď prišli, pane! všetko bolo nachystané. Straka – rapotačka veľká, bola pani učiteľka. Hneď ich v svojej dobrote, usádzala po plote. Ale žiaci – neboráci, neboli ver’ žiadni vtáci. Ako boli všetci v rade, popadali dolu z plota a našli sa na hromade. A bol z toho napokon, iba veľký smiech a zhon.“ (Ľudmila Podjavorinská: Do školy!, 1930) 

Na slávnostiach začiatku školského roka sa táto časť populárnej básne zriedka recituje. Zväčša sa dozvieme len jej prvé dva odseky, končiace sa optimistickým: „… všetko chcelo do školy, žeby hlúpi neboli.“ Báseň by však s trochou nadhľadu mohla slúžiť ako vtipná ilustrácia jednosmernej komunikácie s deťmi, keď napriek snahe straky – učiteľky, ktorá „abecedu, ba i krát, odriekala na stokrát“, zvieratká „nechápali, čo to, čo je“ a stále hovorili len to svoje. 

Prečo radíme deti medzi zraniteľné skupiny? Zdalo by sa, že v súčasnosti je dieťa práve naopak na piedestáli všetkej pozornosti spoločnosti. Celé odvetvia priemyslu i služieb sa snažia uspokojiť jeho potreby (ktoré zároveň samy vytvárajú) a všetko smeruje k väčšiemu komfortu s minimálnou snahou. Konzervatívnejší učitelia či rodičia si možno povedia: to nám majú teraz deti rozkazovať, čo je dôležité? Kam sa vytratila poslušnosť? Veď predsa to dospelí majú zodpovednosť za deti i za spoločnosť, tak je príroda i spoločnosť skonštruovaná, tak prečo by mali deti rozprávať do vecí verejných? Deti sa majú pokorne pripravovať na dospelosť a nie mudrovať do sveta dospelých. 

Otázky okolo participácie detí a mládeže odhaľujú niektoré rozpory medzi zdanlivo tradičným prístupom k deťom a globálnymi trendmi, ktorým musíme ako spoločnosť chtiac či nechtiac čeliť. Deti naozaj možno zaradiť medzi zraniteľné skupiny, a to nie preto, že by boli utláčané či týrané. To, chvalabohu, väčšina slovenských detí nie je. Avšak hoci sú na jednej strane zdanlivo hýčkané youtubovským komfortom banalít, zároveň sú často zámerne rodinou i štátom „odstrihávané“ od akejkoľvek zodpovednosti za seba, rodinu, komunitu či spoločnosť, v ktorej žijú. Záplava materiálneho blahobytu či tiež tlak hodnotiť seba navzájom podľa miery vlastnenia „toho, čo je in“ vytesňuje otázku budúcnosti, ktorá je pre dnešné deti oveľa viac „tekutá“, než bola pre dnešných tridsiatnikov či štyridsiatnikov. Detstvo v cukrovej vate nepripravuje mladých ľudí na ťažké rozhodnutia, ktoré budú musieť v živote robiť. Odpoveďou na otázku o poslušnosti môže byť práve zarážajúco nízka miera istôt, ktoré dnešné deti v budúcnosti čakajú (počnúc klimatickou situáciou, končiac zmenami technológií a typov zručností, ktoré budú potrebovať). Svet dnešných dospelých je stále postavený na istotách. Budúci svet bude zmenou v zmene a na to deti len veľmi ťarbavo, ak vôbec, pripravujeme. 

V prípadových štúdiách o participácii detí sa zdôrazňuje, že práve umožnenie adekvátneho zapojenia deťom dáva výbornú šancu získať kompetencie aktívneho občana, človeka schopného fungovať v meniacich sa podmienkach, kultúrne a citlivo reagovať na inakosť, ale aj byť podmetom zmien, schopným pomenovať problémy a spoločne s inými hľadať riešenia. Na to, aby sa to skutočne udialo, sa musia úrady naučiť zapájať deti vhodnou formou. Vybrané prípady opisujú zaujímavé metódy, vďaka ktorým sa podarilo zapojiť deti nielen „biele a bucľaté“, ale aj tie z veľmi znevýhodneného prostredia či hovoriace menšinovými jazykmi. Vďaka citlivému prístupu budovania dôvery, odbornej facilitácie, prispôsobenia metód a jazyka deťom sa podarilo získať zaujímavý náhľad do ich sveta. Navyše samotný proces participácie v takej rôznorodej skupine dáva vzácnu skúsenosť práve zúčastneným deťom, ktoré možno po prvýkrát komunikovali a spolupracovali s niekým natoľko odlišným. Podobne ako pri skupine postihnutých, aj tu dochádza k tendencii „zastupovať“ deti zo strany pedagogických pracovníkov či rodičov. Pridáva sa aj strach o svoje výsadné mocenské postavenie v paternalistickom systéme výchovy a vzdelávania, ktorý sa, bohužiaľ, často podobá básničke pani Podjavorinskej. 

RÓMOVIA

Menšina, ktorá zažíva na Slovensku najhlbšiu diskrimináciu a vylúčenie, sú jednoznačne Rómovia. Svojou fyzickou odlišnosťou vždy budú na očiach väčšiny, ktorá je naučená použiť ich ako obetného baránka a obviniť zo spôsobenia akéhokoľvek spoločenského problému. Voči Rómom existuje najviac predsudkov a klišé, väčšina si o nich rozpráva najviac hlúpych vtipov (možno hneď po politikoch). V histórii našej krajiny sa prevažne interpretovali ako problém, ktorý treba odstrániť. Doslovným vyústením tohto prístupu bol rómsky holokaust. Príslušníci rómskej menšiny, ktorí prijali kultúru a spôsob života väčšinového obyvateľstva, stále čelia predsudkom a len ťažko sa vymaňujú z generáciami živenej ostražitosti, zatrpknutosti či pocitu nedocenenia. 

V tejto publikácii sú však opísané najmä problémy tej časti rómskej menšiny, ktorá žije kompaktne vo vlastných štvrtiach či osadách a čelí extrémnej chudobe. V 21. storočí v strede Európy máme niekoľko desaťtisícovú skupinu ľudí, ktorá nemá prístup k pitnej vode, základnej zdravotnej starostlivosti či zdravotne vyhovujúcemu kúreniu. Zacyklení vo svojej chudobe, obkolesení rôznymi sociálnymi a zdravotnými problémami, niektorí z týchto ľudí sa úporne snažia o lepší život. Niektorých zomelie zlá spoločnosť, úžera, tlak na asociálne správanie. A niekde naopak, v strašných podmienkach vytvárajú ozajstnú komunitu, zmocňujú svojich členov, vzdelávajú sa, bojujú o lepšiu budúcnosť pre svoje deti. 

Na Slovensku máme zopár príkladov dobre fungujúcej spolupráce väčšinových obcí a chudobných rómskych komunít. Aj táto spolupráca je však poznačená, podobne ako pri iných marginalizovaných skupinách, paternalizmom. Starosta predsa vie najlepšie, čo je pre „jeho“ Rómov dobré. Kto už by sa ich len pýtal na názor! Veď oni nevedia, čo majú chcieť. Stále chýba úprimná snaha o rovnocenné partnerstvo, znižovanie prahov účasti na plánovaní a rozhodovaní. Potom sa čudujeme, keď dobre myslené riešenia Rómovia odmietnu, projekty sa skončia a oni si domy neopravujú, ulicu neudržujú v poriadku. To len potvrdzuje zlú mienku o nich. Jasné, že pre nich sa nič neoplatí robiť. Prehnaný aktivizmus väčšiny, ktorý je zameraný na problémy definované inou skupinou ľudí, potom často vyúsťuje nielen do nezáujmu, ale aj do závislosti od pomoci, mentality žobráka, ktorý s výčitkou na perách požaduje almužnu. Hodnotové nastavenie slovenskej spoločnosti je také, že pomoc (a najmä tú z verejných zdrojov) „si treba zaslúžiť“. Nedávame tomu, kto potrebuje, ale kto „by už konečne mal dostať“. Rómska chudoba je aj o chýbajúcej solidarite v spoločnosti, aj o nedostatku snahy väčšiny pripustiť si, že sme tú chudobu spôsobili všetci. 

Rómovia si zvykli, že nesú vinu za všetko. Preto už neveria ani politikom a často ani aktivistom či rómskym intelektuálom, ktorí to s nimi myslia dobre. Prezentované príklady participácie ukazujú, na čom sa dá stavať a čo naopak prehodnotiť. Dôvera sa buduje dlho a ťažko. Robíme, čo vieme, ale zatiaľ ešte nie to, čo naozaj pomáha – príliš pomaly sa to učíme, hľadáme skratky, lebo nedôverujeme pomalým krokom robeným spolu s chudobou prikvačenými Rómami. 

MIGRANTI

„Máma říká, že ji celý život doma trápili, protože byla jiná, a že nechce, aby trápili i mě a Šams. Říká, že nás musela odvést, abychom měli takový život, jaký si samy vybereme, a ne takový, jaký nám někdo vnutí. Snaží se to před námi skrývat, ale já vím, že od té doby, co jsme odjely do Francie, je jí smutno.“ (Magdaléna Platzová: Já, Safun, 2016)

Keď v r. 2014 – 2015 vypukla migračná panika na Slovensku, k problematike migrácie sa vyjadroval skoro každý. Politici všetkých farieb, vedkyne, úradníčky, učitelia, občianski aktivisti, dobrovoľníčky, bezpečnostní analytici, starostky a primátori, tetky na trhu i „fejsbúkoví“ mudrlanti. Jediní, ktorí sa verejne takmer nevyjadrovali, lebo sa ich na názor nikto nepýtal, boli… migranti. Máme teda do činenia s ďalšou skupinou ľudí, pre ktorých platí „o nás bez nás“. Podobne ako iné zraniteľné skupiny, považujeme ich za nekompetentných vyjadrovať sa, ale navyše ich považujeme za nebezpečných pre krajinu. Ohrozujú našu kultúru, ktorá je statická a nemenná, a nechceme, aby sa vyvíjala pod nejakými cudzími vplyvmi. A tiež ohrozujú našu bezpečnosť, keďže migranti sú z krajín, kde prekvitá terorizmus. 

Slovensko sa len pomaly otvára migrácii a stále sú vo verejnosti legitímne hlasy propagujúce úplnú uzavretosť. Čítajúc citovaný úryvok z českej knihy poviedok Jinde, nedá sa neuvedomiť si, že väčšina tých, ktorí sa rozhodnú žiť napriek všetkým prekážkam na Slovensku, sú aktívni ľudia, ktorí prišli, aby zmenili svoj život, aby sa im žilo lepšie. Nejde teda o pasívnych frflošov, čo pri pive, vodke či čaji nadávajú na vládu a systém. Sú to ľudia, ktorí podstúpili riziko, spretrhali väzby doma a odsťahovali sa. Hľadajú si prácu, chcú žiť. V tejto skupine sa teda nutne musí skrývať potenciál pre aktívne zapojenie v mieste bydliska, záujem, chuť zlepšovať. A my ten potenciál zahadzujeme do koša, lebo sa ich bojíme. A možno sa jednoducho bojíme toho, že niektorí sú v skutočnosti lepší ako my a naši rodáci… 

SENIORI

„Hovorím teda – ako vždy – otvorene o ďalšom nebezpečenstve pre náš národ: hrozí nám, že po toľkej konzumácii si nebudeme vedieť starobu poriadne vychutnať. Keď príde, budeme takí vyžití, prepití, prežratí a prepolitizovaní, že sa budeme nudiť. A pritom – vychutnať starobu môže len človek, ktorý sa nenudí, ktorý si každý deň na dôchodku ozvláštni niečím novým, niečím, na čo sa celý život tešil – len na to nemal čas, peniaze, prípadne ľudí…“ (Július Satinský: Moji milí Slováci, 1991)

Prečo sú seniori zraniteľnou a niekedy doslova vylúčenou skupinou? Zďaleka nie preto, že sú fyzicky slabší kvôli obmedzeniam vyplývajúcich z ich veku. Seniori na Slovensku majú ťažké postavenie najmä preto, že ich prikvačili dva spoločenské trendy. Na jednej strane je to individualizmus globálnej spotrebnej kultúry, ktorý vyúsťuje do spretrhania sociálnych a rodinných väzieb. Do vzťahov sa premieta spotreba. Manželstvá trvajú, len kým z nich máme úžitok. Priateľstvá takisto. Seniori už nie sú potrební pre spoločnosť. Neprodukujú zisk v tej prvoplánovej podobe. Rodiny ich nepotrebujú, sú na príťaž, odkladajú ich do zariadení, kde sa o nich „niekto postará“. 

Orientálne kultúry opovrhujú západným zvykom umiestňovať starých rodičov do inštitúcií. V mnohých tradičných spoločenstvách je starý človek najváženejšou hlavou rodiny, je zapojený do života spoločnosti, pracuje do poslednej chvíle podľa svojich možností a jedného dňa odíde… V spoločnosti, ktorá stavia na piedestál krásu a mladosť, sa staroby bojíme, vysmievame sa jej a chceme ju mať preč z očí. Matka škôlkara, ktorý s triedou vystupuje pre seniorov, sa sťažuje učiteľke, že si nepraje, aby jej dieťa chodilo medzi starých ľudí „lebo majú choroby a smrdia“. Asi neverí, že aj ona raz zostarne. 

Druhým trendom, ktorý je špecifický pre naše stredoeurópske postkomunistické krajiny, je to, že naši seniori, na rozdiel od vitálnych a zvedavých nemeckých či dánskych dôchodcov, sa sami často vzdávajú spoločenskej aktivity, sami sa „odkladajú na odpočinok“. Strata záujmu o spoločnosť, o fyzickú aktivitu, o prácu či ďalšie vzdelávanie má za následok dobrovoľné vylučovanie sa zo spoločnosti a zväčšovanie generačnej priepasti medzi nimi a ich deťmi a vnukmi. Navyše nedržanie kroku s vonkajším svetom v oblasti technológií a informácií ich robí zraniteľných v kontakte s podvodníkmi, či už môže ísť o tzv. šmejdov v osobnom styku, alebo trollov a ich hoaxy v online priestore. Ako vtipne upozornil Satinský, nuda je hrozná. Je nebezpečná nielen pre seniorov, ale aj pre zvyšok spoločnosti, ktorý ich neberie vážne a pohŕda ich hodnotami či skúsenosťou. Participácia seniorov by sa preto nemala obmedzovať na oslovenie starčekov a stareniek v zariadení sociálnych služieb. Mala by zapojiť aj tých, čo sú doma a žijú naplno tu a teraz, možno aj ich rodiny. A možno potrebujeme hlbšiu debatu o starobe a starnutí. Možno… Našťastie aj u nás už existujú nasledovaniahodné príklady vnímania seniorov ako zaujímavých partnerov do aktivít a diskusie, ktorí hoci v chôdzi pomalší (a aj to nie vždy), no skúsenosťami a postojmi sú nesmierne inšpirujúci. 

ĽUDIA LGBTI

Pri rozmýšľaní o tejto menšine sa treba vrátiť na začiatok úvahy o dôstojnosti a právach. Prípadová štúdia o stratégii ochrany ľudských práv poukazuje na dve dôležité ponaučenia. Prvé je, že nie všetky otázky verejných politík sa majú a môžu riešiť participatívne. A to najmä vtedy, keď v spoločnosti neexistuje základná dohoda o tom, že nejaká menšina vôbec existuje a že má nejaké práva. Akoby to Kukučínovo „nuž, je človekom“ neplatilo pre všetkých ľudí. Máme tu skupinu, ktorej sa nielenže nepriznávajú ľudské práva, ale ktorej sa bojíme rovnako, alebo možno ešte viac, ako migrantov. Pradieme okolo nej mýty týkajúce sa ohrozenia našej kultúry, rodiny, spoločnosti, choroby, ktorú roznášajú ako infekciu. Pokým budú dôstojné autority v  spoločnosti veriť takejto interpretácii situácie LGBTI a budú ju šíriť medzi obyvateľstvom, diskusia o právach týchto ľudí môže vyúsťovať len v to, v čo nakoniec aj v danom prípade vyústila – v bezprecedentnú polarizáciu spoločnosti siahajúcu takmer ku každému nedeľnému stolu v krajine. Referendum nič nevyriešilo, len posilnilo pozície krajných názorov a zanechalo trpkú pachuť v spoločnosti, ktorá sa nám sporadicky vracia. 

Nuž, nie všetko sa dá cez ľudské práva, aj keď z právneho hľadiska by sa to mohlo zdať jednoznačné. Treba asi ešte veľa úsilia zo strany väčšinovej spoločnosti, ukazovania dobrých príkladov, osobných príbehov či faktov, pomalého približovania sa a ľudského pochopenia aj pre tých vystrašených, aby sa prelomili ľady a väčšina sa postavila za menšinu. Ono sa to raz stane, ako sa to stalo v Španielsku či Írsku, spoločnostiach výsostne kresťanských, ale treba sa vyzbrojiť trpezlivosťou a umením počúvať. 

DELIŤ SA O MOC 

Ľudská dôstojnosť je hodnotou, na ktorej sa dokážeme (aspoň v hrubých rysoch) zhodnúť všetci: katolík aj liberálka, úradník či manažérka, politik či diplomatka. Deliť sa o moc – teda úprimne veriť v účasť občanov na plánovaní a rozhodovaní však vyžaduje, aby si aj tí, ktorí sú držitelia moci v štáte, v rodine, na univerzite, v úrade či vo firme, dokázali uvedomiť vlastnú dôstojnosť. Sme na dobrej ceste. Čoraz viac je zjavné, že úcta k dôstojnosti človeka nepramení z  tabuľky na dverách, titulu pred menom a za menom, či pozície v  rámčeku „pavúka“ organigramu. Je to naša skúsenosť, naša otvorenosť, zmysel pre humor, láska k ľuďom a prírode, férovosť k sebe aj k iným – to sú vlastnosti, ktoré nám vyslúžia úctu. Ak sa o moc podelíme, nebude ohrozená, bude sa len ľahšie a príjemnejšie uplatňovať. Som nesmierne vďačná autorkám, že v tejto knihe zozbierali také množstvo cenných príkladov z praxe, ktoré sú navyše veľmi precízne pomenované a zasadené do teoretických rámcov. Pomáha nám to všetkým učiť sa nielen na dobrých príkladoch, ale aj na chybách a to nás môže posunúť vpred v participácii a tiež v úcte k ľudskej dôstojnosti všetkých ľudí na Slovensku aj mimo neho.

Text bol publikovaný v knihe: Elena Gallová Kriglerová a kol. - HLAS MENŠÍN. Dvanásť prípadových štúdií zo zapájania zraniteľných skupín do tvorby verejných politík. MV SR/ÚSVROS 2020. online TU



    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Office manažérka

    Monika Straková

    Office manažérka


    / +421 2 5292 5016