“Neexistuje väčšie utrpenie než nosiť v sebe nevypovedaný príbeh.”
Maya Angelou, americká spisovateľka
Fotka: Rod Long na Unsplash
Aké schopnosti budeme tento týždeň rozvíjať?
Prvou je schopnosť pozrieť sa kriticky na svoje názory a priznať si, že aj ja sa v niečom môžem mýliť. Čítať články z obľúbeného portálu s tým, že nie všetko je milé a férové voči tým, čo majú iný názor. Napríklad, ak som za neobmedzený pristup k prerušeniu tehotenstva, ktoré výroky voči veriacim ľuďom podporujúcim rôzne obmedzenia, môžu byť urážlivé? Kde ich hádžeme do jedného vreca? Kde im pripisujeme úmysly, ktoré nemajú? To isté samozrejme platí aj naopak. Skúsime sa pozrieť medzi svojich kamarátov, kolegyne, či obľúbené celebrity. Kto z nich až príliš tlačí na pílu a eskaluje konflikt? Akým správaním? Akými výrokmi? Kedy to nepomáha veci?
Druhou schopnosťou, ktorú budeme tento týždeň rozvíjať, je počúvanie. Zdalo by sa, že nič nie je jednoduchšie. Opak je pravdou. Žijeme v dobe vyrušení a roztrieštenej pozornosti. Je veľmi ťažké odrezať sa od množstva stimulov a sústrediť sa na jednu vec. Osobitne, ak je tou vecou rozprávanie iného človeka, ktoré sa nás priamo netýka.
Psychiater Péter Hunčík, keď sme sa ho pred rokmi pýtali na to, v čom spočíva psychoterapia, odpovedal: “Sadnem si oproti človeku a počúvam. Nepýtam sa, neprerušujem, nedávam rady. Každý človek si vie najlepšie poradiť sám. Len nemá niekoho, kto by ho vypočul.” A keď sme chceli vedieť, čo robí vtedy, ak ho ľudia vyslovene žiadajú o radu, odvetil: “A kto som ja, aby som radil iným ľuďom? Nanajvýš im poviem, že ja som tam nebol, v tej situácii, nech mi o tom rozpovedia viac, presnejšie. A skôr či neskôr, sami nájdu svoje východisko.”
Dramaurgička, storytellerka a zvuková režisérka Bobette Buster vo svojej knihe Do listen odporúča niekoľko otázok, ktoré podporujú rozprávača, napríklad:
Čo sa rozhodne neodporúča a je to spoľahlivý spôsob, ako zablokovať rozprávanie, je napríklad:
-
Prerušovanie svojimi vlastnými zážitkami typu: “Áno, zažil som niečo podobné, viem, ako sa cítiš, lebo ja…”
-
Dávanie nevyžiadaných rád: “Mala by si mu povedať, že… a konečne sa rozhýbať a…”
-
Nesústredenosť, odbiehanie pohľadom, venovanie sa mobilu či inej činnosti.
-
Premýšľanie o tom, čo človeku poviem, aké argumenty použijem, čo mu vysvetlím, keď ma pustí k slovu.
Fotka: Martin Wettstein na Unsplash
Ako viesť nepríjemné rozhovory
Peter Boghossian a James Lindsay napísali vynikajúcu knihu s názvom Ako viesť (zdanlivo) nemožné rozhovory. Krok za krokom predstavujú stratégiu, ako so sebou pracovať, aby sme mohli diskutovať nielen so svojou hašterivou mamou, zarytým stúpencom nejakého “uleteného” názoru, ukecanými kamarátmi aj mĺkvou utiahnutou sesternicou, ale aj s naozaj silným súperom vo verejnej diskusii.
Krok 1: Cieľ
Ujasnime si, prečo do toho ideme. Ak chceme udržať dialóg, nemôže byť cieľom presvedčiť či “osvietiť” druhú stranu. Dobrým cieľom môže byť číra zvedavosť, záujem o druhého človeka či o to, ako prišiel k (možno pre nás) zvláštnym názorom.
Krok 2: Partnerstvo
Ak chceme viesť dialóg, nesmieme definovať iného človeka ako oponenta, treba ho začať vnímať partnersky. Naším cieľom má byť pochopiť ho, nie poraziť alebo zmeniť. Boghossian a Lindsay odporúčajú, aby sme sa nesústreďovali na rozprávanie, ale na počúvanie (viď vyššie). Pomáha, keď máte aj vy ochotu zmeniť názor. Až potom bude partnerstvo skutočné a úprimné.
Krok 3: Vzťah
Budovanie vzťahu si vyžaduje čas. Nemusíme sa hneď začať rozprávať o očkovaní či vojne. Skúsme najprv hľadať spoločné témy: koníčky, cestovanie, lásku k nejakým miestam na Slovensku, hudbu, čokoľvek. Tak sa navzájom uvidíme vo farebnejšom svetle.
Krok 4: Počúvanie
Môže sa to zdať ako samozrejmosť, ale počúvať so skutočným záujmom a zvedavosťou nie je ľahká úloha, najmä keď počúvame niekoho s inými názormi. Potrebujeme tréning. Je dôležité, aby sme sa naučili venovať pozornosť emóciám spoludiskutujúcich, premýšľali o nich a prejavili empatiu.
Krok 5: Žiadne presviedčanie ani poučovanie
Nik zvyčajne nestojí o nevyžiadané rady. Ľudia potrebujú byť vypočutí, bodka. Preto sa vyvarujme povýšeneckého tónu, rozoberania vlastných (zdanlivo či skutočne) podobných skúseností, a tiež odporúčaní, ako sa má iný človek zachovať, čo má urobiť. Zvlášť toxické by to bolo v prípade, ak radami či poučovaním prerušujeme tok myšlienok našich spoludiskutujúcich.
Krok 6: Zámer a úmysly iných
Verme v dobrý úmysel druhých ľudí. Alebo, ak nič iné, automaticky neočakávajme zlý úmysel. Ľudia majú väčšinou lepšie zámery, než predpokladáme. Želajú si podobné veci: Bezpečnosť pre svojich milovaných, úctu a dôstojnosť, dobré životné podmienky.
Krok 7: Ukončenie konverzácie
Niekedy treba vedieť, kedy prestať. Umenie v pravý čas ukončiť rozhovor, keď sa dostal do slepej uličky, alebo keď sme z neho unavení, je dôležité. Netreba sa nútiť riešiť veci vtedy, keď sme vyčerpaní, smutní, či nás niečo bolí. K dialógu sa väčšinou dá vrátiť vo vhodnejšom čase.
Čo myslíš, ktorý z uvedených siedmich krokov je najťažší? Chcela by si sa zlepšovať v schopnosti viesť náročné rozhovory? Čo by ti pomohlo nadobudnúť potrebné zručnosti? Napíš nám o tom. Nezabudni na #rozpravamsa #akademiadialogu
Budeme sa tešiť
Fotka: Jean Wimmerlin na Unsplash
Tento text čerpá okrem iného z nasledovných knižiek:
- BOGHOSSIAN, Peter a LINDSAY, James. How to make im/possible conversations. 2021.
- BUSTER, Bobette. Do listen. Uderstand what´s really being said. Find a new way forward. 2018.
