BLOG
streda, 16 máj 2018 00:00

Ako to robil Kristus

Kresťan, otec, politológ, obchodný konzultant a občiansky aktivista Bálint Szabadkai verí, že porozumenie medzi kresťanmi a LGBT ľuďmi je nielen potrebné, ale aj možné. Na konferencii Face to Face sme sa o tom rozprávali zoči-voči. 

Zverejnené v PDCS Blog

„Nie pravda je dôležitá, ale tí, pre ktorých je dôležitá.“

Tomáš Janovic

Slovenskom prechádza strašidlo. Strašidlo občianskeho aktivizmu. Desaťtisíce vyšli na námestia, podpisujeme petície, noríme nosy do správ každých pár minút, nosíme odznaky, rámujeme si fotky na sociálnych sieťach. Asi sme sa naozaj ocitli vo výnimočnom roku. Slovensko sa prebúdza a naša ťažkopádna hymna opäť nadobúda význam. Zdvíhame hlavy od tupej každodennosti, otrasení tragédiou – poslednou kvapkou v pretekajúcom pohári, a žiadame. Žiadame od politikov slušnosť, zákonnosť, spravodlivosť. Žiadame novú, dobrú vládu. Žiadame inú krajinu. Koľkí z nás skutočne veria, že stačí zakričať na námestiach a bude lepšia vláda? Niekto, kto v našom mene vyšetrí vraždu, pošle zlých do väzenia a nastolí „poriadok“? A my sa budeme môcť vrátiť späť do svojich každodenných avatarov jarných výpredajov, zliav na pokojný spánok a fejsbúkových skupín, kde si potvrdzujeme svoje pravdy. Ale niečo mi hovorí, že to takto nefunguje. Politici, na ktorých nadávame, sú len odrazom našej ľahostajnosti, krátkozrakosti a strachu pozrieť sa ďalej ako na spodok mesačnej výplatnej pásky.

Zverejnené v PDCS Blog
štvrtok, 08 február 2018 00:00

Skutočná hodnota smartfónu

Moderná doba. Ľudia sa neustále naháňajú, stresujú, pracujú v jednom kuse a chcú všetko hneď vybaviť. Preto potrebujú byť online. Online v aute, autobuse, lietadle, električke, doma, či v práci. Neviem posúdiť, či sa ľudia naháňali menej, keď "online svet" ešte nebol tak ľahko dostupný. Viem však posúdiť, že v dnešnom svete, keď nepotrebujete už ani počítač či notebook, aby ste vybavili čo potrebujete hneď ako treba, si ľudia kontrolujú maily a správy oveľa častejšie. Je to prirodzený vývoj. Ja sama som v podstate 24 hodín online vďaka môjmu smartfónu. Hneď ako pípne, idem si ho skontrolovať. Na kamarátoch a tiež na samej sebe sledujem, že všetci chceme čo najnovší a najvýkonnejší model a minimálne každé dva roky kupujeme nový. Každý určite videl davy stoviek až tisícov ľudí stojacich pred obchodnými domami a čakajúcich na začiatok predaja najnovšieho modelu "ajfónu". Nemyslím si však, že niektorý z týchto ľudí či mojich kamarátov sa niekedy zamyslel nad skutočnou hodnotou daného modelu, ktorý bežný človek kupuje za niekoľko stoviek eur. A tou hodnotou nemyslím len finančnú. Nebudem pokrytecká, tiež mi nikdy nenapadlo ako, kde, kto a v akých podmienkach vyrába tieto telefóny. Až do chvíle, kým som nevidela video, ako stovky tisícov ľudí stoja pri páse a za minimálne peniaze, s veľkou námahou a na úkor svojho zdravia či života montujú niečo, čo si ľudia ako ja len tak bez rozmyslu kúpia v obchode.

Zverejnené v PDCS Blog
pondelok, 08 január 2018 00:00

Poslovia zlých správ

Nemecká dievčina z Brna, židovský chlapec z Viedne, vysoký funkcionár NKVD či chirurg z Moskvy, deti z Latakie, kňažná z Teheránu... Čo majú spoločné? Všetci odišli z miesta, kde boli doma. Nechtiac. Nedobrovoľne. Nevediac, prečo to vlastne musia urobiť. Odišli do neznáma. Do inej krajiny, iného mesta, na iný svetadiel. Tam, kam prišli, ich nechceli. Nerozumeli im, opovrhovali nimi. Nikto ich neľutoval, nikoho nezaujímal ich príbeh. Žili ho potichu, možno do smrti s tajomstvom, ktoré ani oni sami neodhalili. Prečo práve ja? Našla som pre vás päť kníh o obyčajných ľuďoch, ktorých história prinútila odísť a nikdy sa nevrátiť. Päť krásnych kníh k svetovému dňu migrantov a utečencov, ktorý si kresťanský svet pripomenie 14. januára.

Zverejnené v PDCS Blog

Ak chcete rýchly návod na čokoľvek, odíďte z tejto stránky. Myslím to vážne. Tu rýchle návody neposkytujeme. Učíme, ako sa pýtať, ako váhať, ako pomaličky vystavať argumenty, ako spochybňovať, ako nad vecami rozmýšľať, ako objavovať, ako diskutovať, preformulovať svoje stanoviská, opäť diskutovať, ako sa približovať k pravde dva kroky vpred a tri vzad... Neveríme v osvedčené, jednoduché a všeobecne platné postupy. Tých je plný internet a... nefungujú. Ani v písaní, ani v učení, ani v riešení konfliktov či v boji proti extrémizmu. Žiaden návod z vás neurobí spisovateľku ani skvelého kopyrajtera. To môže len poctivá každodenná práca. Veľa písania, škrtania, čítania, prepisovania, čítania, čítania, a čítania. Jednoduché návody zaplavujú internet i knižný trh a ich výsledkom je more banality, v ktorom sa občas topíme. Banalita spôsobuje duševnú lenivosť a závislosť od jednoduchých návodov. Preto sa jej treba brániť perami-nechtami.

Zverejnené v PDCS Blog

Martin Bútora píše o knihe Dušana Ondruška: kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííg, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu.

Zverejnené v PDCS Blog

Marina Kučerenko je úspešná podnikateľka, má obchod s luxusným textilom, z ktorého by slušne vyžila až do dôchodku. Jej to však nestačilo. Vadilo jej, že jej mesto je šedivé, bez kvetov, že sa oň nikto nestará. Začala tým, že posadila pred svojím domom na ulici záhon ruží. Všetečné susedy sa to dozvedeli, niektoré sa pridali, tak pokračovala. Za vlastné peniaze nakúpila rastliny a „partizánskym štýlom“ vysadili celú ulicu. Potom ďalšie, až vzniklo „Záhonové hnutie“. Dnes má sociálny podnik, ktorý spolupracuje s mestom Dobropolie a stará sa o mestskú zeleň. Zamestnáva presídlencov aj miestnych, pomáha ľuďom otvárať malé biznisy. Hovorí po rusky a po ukrajinsky, patriotka z Donbasu, žena so širokým srdcom, zlatými rukami a hlavou plnou nápadov. Rozprávali sme sa o rozvoji mesta, integrácii presídlencov, ukrajinskosti, pôde a o budúcnosti Donbasu.  Marina zasadila nádej nielen do mestských záhonov, ale aj do duší ľudí okolo seba. 

Zverejnené v PDCS Blog

„Ľudské práva, podobne ako iné inštitúty, boli stvorené ako kľúč odomykajúci niektoré, nie však všetky brány. Ich problémom v súčasnosti je, že sú zneužívané ako univerzálny pakľúč na všetky dvere, všetky problémy sveta. Často sa pritom zabúda na iné hodnoty, na ktorých možno stavať medziľudské vzťahy a fungovanie spoločnosti.“ Týmito slovami otváral profesor svoju prednášku o filozofii ľudských práv v r. 2003.

Wiktor Osiatyński – výnimočný ústavný právnik, popularizátor vedy, spisovateľ, publicista, feminista, posledná nádej pre mnohých bojujúcich so závislosťou na alkohole. Človek, ktorý sa nebál smiať sa aj v tých najzložitejších situáciách, dokázal prednášať históriu práva na anekdotách, vedel si uťahovať aj so seba a svojho národa. V týchto dňoch nás navždy opustil. V dňoch, kedy ľudské práva v jeho krajine, ale aj v celej strednej Európe začínajú znieť ako nadávka, ako univerzálna príčina všetkej nespokojnosti a bezmocnosti tých, čo sa cítia odstrčení, zabudnutí, nikam nepatriaci. Vyrovnávajúc sa so smútkom nad odchodom milovaného profesora a faktom, že už žiadnu jeho prednášku nestihnem, prichádzam na to, že práve teraz stojí za to pripomenúť si niektoré jeho myšlienky a oživiť odkaz, ktorý po sebe zanechal.

Zverejnené v PDCS Blog

Predstavte si Moskvu, Červené námestie v lete 1987. Obrázok ako zo starej bonboniéry. Pre mladších – to bol ešte Sovietsky zväz, Gorbačov, železná opona. Tam, kde sa v máji vždy robili prehliadky vojenskej moci, v samom centre impéria, pred mauzóleom Lenina, toho leta počas niekoľkých týždňov stanovali stovky mužov a žien. Krymskí Tatári sa vpísali do moderných dejín najúspešnejším nenásilným bojom o právo na návrat do svojej domoviny. Celé týždne okupovali Červené námestie a ani KGB, ani žiadne policajné zložky ich neboli schopné odtiaľ dostať. Predstavte si ľudí, ktorí sa narodili v exile v Uzbekistane, mohli tam ostať slušne žiť a napriek tomu sa v deväťdesiatych rokoch „bez dovolenia“ vrátili domov. V ich domoch však bývali cudzí ľudia...
So zatajeným dychom si účastníci konferencie Value-Based Conflicts and Violence vypočuli rozprávanie muža, ktorý je lídrom tohto nenásilného boja malého moslimského národa. Muža, ktorý opäť žije v exile, dnes ako poslanec ukrajinského parlamentu. Muža, ktorý svojou neuveriteľnou charizmou dokázal poraziť radikálov zo všetkých táborov. Muža, ktorý spája, ktorý stále predstavuje nádej, nielen pre Krymských Tatárov, ale aj pre všetkých tých, ktorí chcú vidieť Ukrajinu v demokratickej Európe. Muža, ktorý zosobňuje nenásilie a ktorý sa ani po vstupe do veľkej politiky nespreneveril svojim hodnotám.

Zverejnené v PDCS Blog
nedeľa, 16 apríl 2017 00:00

Čriepky z našej konferencie o násilí

Už tretíkrát sme pripravili medzinárodnú konferenciu o hodnotových konfliktoch a občianskych aktéroch, tento krát vo vzťahu k násiliu. Dva dni naplnilo 120 účastníkov z 15 krajín diskusiami, hraním rolí, výstavami. Videozáznamy skvelých pozvaných spíkrov pripravujeme, aby videli aj tí, ktorí sa na konferenciu nedostali. V médiách sa už objavili aj rozhovory s niektorými z nich. Ale chceme poskytnúť aj pohľad do zákulisia. Ponúkame niekoľko „čriepkov“ – postrehov od niekoľkých z nás, ktorí videli konferenciu „z vnútra“. A Zuzka Fialová pripravila aj samostatný blog o jednej z nezabudnuteľných osobností na konferencii -  Mustafovi Džemilevovi. Takže, tu je pár čriepkov od Lukáša Zoráda a Dušana Ondruška.    

Zverejnené v PDCS Blog
Strana 1 z 4