BLOG
štvrtok, 08 február 2018 00:00

Skutočná hodnota smartfónu

Moderná doba. Ľudia sa neustále naháňajú, stresujú, pracujú v jednom kuse a chcú všetko hneď vybaviť. Preto potrebujú byť online. Online v aute, autobuse, lietadle, električke, doma, či v práci. Neviem posúdiť, či sa ľudia naháňali menej, keď "online svet" ešte nebol tak ľahko dostupný. Viem však posúdiť, že v dnešnom svete, keď nepotrebujete už ani počítač či notebook, aby ste vybavili čo potrebujete hneď ako treba, si ľudia kontrolujú maily a správy oveľa častejšie. Je to prirodzený vývoj. Ja sama som v podstate 24 hodín online vďaka môjmu smartfónu. Hneď ako pípne, idem si ho skontrolovať. Na kamarátoch a tiež na samej sebe sledujem, že všetci chceme čo najnovší a najvýkonnejší model a minimálne každé dva roky kupujeme nový. Každý určite videl davy stoviek až tisícov ľudí stojacich pred obchodnými domami a čakajúcich na začiatok predaja najnovšieho modelu "ajfónu". Nemyslím si však, že niektorý z týchto ľudí či mojich kamarátov sa niekedy zamyslel nad skutočnou hodnotou daného modelu, ktorý bežný človek kupuje za niekoľko stoviek eur. A tou hodnotou nemyslím len finančnú. Nebudem pokrytecká, tiež mi nikdy nenapadlo ako, kde, kto a v akých podmienkach vyrába tieto telefóny. Až do chvíle, kým som nevidela video, ako stovky tisícov ľudí stoja pri páse a za minimálne peniaze, s veľkou námahou a na úkor svojho zdravia či života montujú niečo, čo si ľudia ako ja len tak bez rozmyslu kúpia v obchode.

Zverejnené v PDCS Blog

Martin Bútora píše o knihe Dušana Ondruška: kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííg, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu.

Zverejnené v PDCS Blog

„Ľudské práva, podobne ako iné inštitúty, boli stvorené ako kľúč odomykajúci niektoré, nie však všetky brány. Ich problémom v súčasnosti je, že sú zneužívané ako univerzálny pakľúč na všetky dvere, všetky problémy sveta. Často sa pritom zabúda na iné hodnoty, na ktorých možno stavať medziľudské vzťahy a fungovanie spoločnosti.“ Týmito slovami otváral profesor svoju prednášku o filozofii ľudských práv v r. 2003.

Wiktor Osiatyński – výnimočný ústavný právnik, popularizátor vedy, spisovateľ, publicista, feminista, posledná nádej pre mnohých bojujúcich so závislosťou na alkohole. Človek, ktorý sa nebál smiať sa aj v tých najzložitejších situáciách, dokázal prednášať históriu práva na anekdotách, vedel si uťahovať aj so seba a svojho národa. V týchto dňoch nás navždy opustil. V dňoch, kedy ľudské práva v jeho krajine, ale aj v celej strednej Európe začínajú znieť ako nadávka, ako univerzálna príčina všetkej nespokojnosti a bezmocnosti tých, čo sa cítia odstrčení, zabudnutí, nikam nepatriaci. Vyrovnávajúc sa so smútkom nad odchodom milovaného profesora a faktom, že už žiadnu jeho prednášku nestihnem, prichádzam na to, že práve teraz stojí za to pripomenúť si niektoré jeho myšlienky a oživiť odkaz, ktorý po sebe zanechal.

Zverejnené v PDCS Blog
pondelok, 18 apríl 2016 00:00

Desať kníh, čo pomôžu pochopiť Rusko

Rusko: ruská zima, ruské vajce, Putin. No dobre, tak ešte Gogoľ, Čechov, Dostojevskij, Puškin. Mrázik na Vianoce. Koľkí z nás sa dostanú ďalej? A načo vlastne? Rusko je prežitok, mýtus z minulosti. Veľká vlastenecká vojna. Pre mladú generáciu je to nezaujímavá časť sveta, pre pamätníkov komunizmu zas spomienka na bombastické zájazdy ROH do Ruska (čítaj Sovietskeho zväzu), kde tiekli vodka, šampanské a majonéza potokom a sovietske hotelové upratovačky kupovali aj obnosené tepláky z kufrov socialistických turistov... Čo vlastne vieme dnes o Rusku? A chceme vôbec niečo vedieť?

Zverejnené v PDCS Blog

Platforma mimovládnych rozvojových organizácií v spolupráci s PDCS vyhlásila tretí ročník súťaže „Ľudské práva v rozvojovej spolupráci“. Prostredníctvom  fotografií budú môcť fotografi - profesionáli aj amatéri vyjadriť svoj pohľad na prepojenie ľudských práv a Miléniových rozvojových cieľov, ktorých naplnenie by malo byť dosiahnuté v roku 2015.

Zverejnené v PDCS Blog