Blog

Čo som na naučil na kurze „Využitie rozprávok v poradenstve a terapii“

02. január 2016,

Rozprávky sa nás dotýkajú a priťahujú nás, lebo – hoci si to možno ani neuvedomujeme- súvisia s naším vlastným životným príbehom.

 

„Keď som mal asi 7-8 rokov, v rodičovskom dome vo Švajčiarsku som mal obchytanú knižku „Die kleine Fritz“ o príbehoch chlapca môjho veku, ktorý žil v nudnej meštiackej rodine. Našťastie so svojím strýkom, ktorý celkom nezapadal do rodiny, zažíval všelijaké dobrodružstvá. Na titulnej strane knižky bol obrázok malého Fritza a jeho strýka, ako vo vetre stoja na vrcholku veže miestneho hradu. Veža je naklonená viac než tá v Pise, no... takmer padá a strýko je taký vysoký, že prečuhuje vežu, možno je aj vyšší než celá veža a tiež sa nakláňa tak, že len len že nespadne. Ten obrázok aj knižka ma fascinovali. Znovu a znovu som v nej listoval a pamätám si tie nádherné momenty, keď ma šlo od smiechu rozpučiť, aký je ten strýko vysoký, ako sa kníše a ako je tá veža smiešne naklonená. Keď som sa dospelosti, vo svojej psychoterapeutickej praxi začal venovať aj rozprávkam, spomenul som si na malého Fritza, na knižku môjho detstva. Pri najbližšej návšteve rodičov v Švajčiarsku, som sa nedočkavo prehrabával na povale. V kope hračiek a rudimentov môjho detstva som objavil aj môjho malého Fritza. Knižka bola obchytaná a zaprášená. Ale bola akási iná, než som si ju pamätal. Nebola tak veľká ako v mojej pamäti. Na jej obale bol obrázok malého Fritza aj so strýkom na veži. Ale bol nejaký iný. Veža bola vo vetre naklonená, ale nie až tak, ako som si to pamätal. Strýko bol vysoký, mierne naklonený v tom istom smere ako veža a prečuhoval, ale nie až tak, ako pred desiatkami rokov. Celé to bolo menšie, nie až tak dramatické a výrazne menej smiešne než som si to pamätal z detstva. Knižka, ktorú som po štyridsiatich rokoch držal v ruke bola tá istá. Ale nebola to tá istá knižka, ktorá zostala v mojej hlave. Rozprávky sa neukladajú v našich hlavách rovnakým spôsobom. Každého z nás oslovia iné momenty z rozprávky. Pripisujeme im jedinečný význam, podľa toho s akým prežívaním seba, akými hodnotami, strachmi a túžbami rezonujú. A tie uložené momenty môžu bobtnať, premieňať sa. Farebne sa dotvárajú podľa toho, akú interpretáciu seba a skutočnosti potrebujeme. Podľa toho, čo nám pomáha vyrovnať sa so svetom. Rozprávky – a hlavne naša interpretácia tých rozprávok - sú dobrý ukazovateľ toho, ako sa prispôsobuje obraz seba. Či nám v jednotlivých fázach života viac pomáha, alebo nás brzdí. Pritom môže ísť o nevedomé alebo nie plne uvedomované skutočnosti, niečo čo potláčame, alebo čo nám dodáva silu. Nepočujeme racionálnu analýzu, ale skôr „hlas srdca“, emočné záchvevy, ktoré nás oslovujú, hoci ani nevieme prečo“. To zaznelo od Sama Schuerera niekde v úvode trojdňového kurzu „Využitie rozprávok v poradenstve a terapii“.

Sam je švajčiarsky psychoterapeut, lektor a poradca v Institute Alfreda Adlera v Zürichu. Hovorí, že v detstve a dospievaní si prečítame, vypočujeme a pozrieme množstvo rozprávok, ale len niektoré z nich nás hlbšie oslovia. Niektoré momenty z nich sa nás dotýkajú a priťahujú nás, lebo – hoci si to možno ani neuvedomujeme- súvisia s naším vlastným životným príbehom. Po rokoch si tie rozprávky nepamätáme už celkom presne. Nevedome máme sklon meniť spomienku na obsah a nasvietenie silných emočných momentov, až kým nám neposkytujú metaforu nášho vlastného životného štýlu a zdôvodnenie uvažovania a počínania v kľúčových momentoch vlastného života. „Projekciou seba a svojej životnej situácie do fiktívneho scenára ešte výraznejšie ako pri ranných spomienkach formulujeme svoje základné životné otázky. Tento fiktívny scenár sa v kontexte danej rozprávky stáva alegóriou skutočného života.“[1]

Podnetovým materiálom pri tomto type práce nemusí byť len tradičná či moderná rozprávka, ale aj román, obľúbený film, komix, rozhlasová hra, biblický príbeh, divadelná hra... Obsah kurzu mal celé tri dni podobný scenár. Niekto z účastníkov/účastníčok kurzu vytiahol a na skupinovú analýzu a skupinovú hru predložil svoj moment z rozprávky. Tomu sme sa potom v malých skupinách venovali niekoľko hodín. „Nasvietený“ moment rozprávky sme obracali zo všetkých strán, nakreslili ho a rozoberali kresbu. Psychodramaticky sme prehrávali jednotlivé role, aj javy, navzájom tieto role menili, znásobovali ich, hľadali alternatívne scenáre možného vývinu udalostí. Skúšali sme zámeny postavenia a vplyvu, oddeľovali aspekty, ktoré pre protagonistu až tak veľa neznamenajú od aspektov, ktoré aj po rokoch dokážu človeka rozplakať alebo naplniť nepochopiteľnou úzkosťou, nadšením, radosťou, rozochvieť ho, klásť nové a nové otázky. Umožnili sme aby sa a vynárali aj aspekty, postavy a vplyvy, ktoré tam spočiatku neboli alebo boli „vygumované“, opomenuté v pamäťovom smetisku, vytlačené zo spomienok...

Spomienky na rozprávky sa našťastie neriadia pravidlami priamočiarej logiky. Je tam možné všetko- rozprávajúce zvieratá, ľudia lietajúci v čase, zázračné premeny, nekonečné silné zbrane ako aj nekonečne silná možnosť zrušiť ich. Je tam čaro a mágia Metafora tak zviditeľňuje a vyostruje podstatu skutočných životných situácií. Tak aj riešenia pre zložité problémy reálneho života, možno nájsť na metaforickej úrovni rozprávky, tam, kde sa situácia zjednodušuje a redukuje na základné dilemy. Po tomto pochopení – v zjednodušenej podobe- je možné alternatívne riešenia z rozprávky transformovať do komplikovaných situácií reálneho života.

Pri interpretácii a rozohrávaní rozprávok sme najväčšiu pozornosť venovali kontextu, obsahu, hlavnej postave, pohybu v rozprávke a napokon dôležitej dileme (rozporuplnej situácii, v ktorej sa ocitajú postavy z rozprávky.)[2]

V kontexte predloženej rozprávky nás najviac zaujímalo, ako je kľúčová situácia zasadená do rozprávky? Čo situácii v rozprávke predchádzalo a čo po nej nasledovalo? Odohráva sa kľúčový moment rozprávky v kontexte všeobecného strachu a ohrozenia alebo rozpadu nejakých hodnôt? Odohráva sa v časoch vzostupu alebo v časoch úpadku? Prečo je pre princeznú Fantaghiro tak dôležitá predstieraná mužská sebaidentita? Prečo sa vôbec do rozprávky o jej dozrievaní vkladá aj motív rodového seba objavovania? Prečo je kráľ dementný a prečo má väčšiu šancu kandidát na princa, ktorý je nepoznačený úpadkom , prečo vyhrá človek prichádzajúci zvonka?

Pri analýze obsahu sa snažíme vyjasniť si ako sa v rozprávke prideľujú dobré a zlé role? Ostávajú takými po celý čas, alebo sa ich hodnotenie časom mení? A je to zmenené hodnotenie konečným? V našom regióne končí väčšina rozprávok dobre. Ale sú aj krajiny , kde sa rozprávka rozvíja od zlého k horšiemu a končí úplným rozvratom, vojnou všetkých proti všetkým. Stavom , ktorý znamená armagedon a entropiu bez konca. Ako sa asi budeme snažiť chytiť opraty vlastného života, ak nie sme schopní „prepísať“ vo svojich hlavách očakávané vyústenie k všeobecnému úpadku? Keď sa Guľko Bombuľko priblíži k nepreskočiteľnému plotu, máme mu držať palce v jeho úsilí preliezť ho? Alebo držať palce jeho schopnosti akceptovať plot ako nepreskočiteľný a posilňovať jeho schopnosť nachádzať krásu v gúľaní sa po uzavretom dvore. Alebo prijmeme myšlienku o možnosti transformovať sa na sveter alebo hojdaciu sieť.

U hlavnej postavy nás zaujíma ako sa cíti vo vybraných momentoch rozprávky a prečo. Ťarbavá húsenica (ktorá ešte netuší, že raz bude prekrásnym motýľom) úkorne znáša výsmech svojich sestier. Pred útokom kŕdľa vrán sa schová do priehľadnej fľaše, ktorá ma otvorené hrdlo, ale vrany do nej zobák nestrčia. Obraz húsenice sa ako v zrkadle odráža na stene sklenenej fľaše. Nie je to prekrásne miesto na pozorovanie? Ale dá sa tam zotrvať večne? Čo ak sa blíži možnosť zakuklenia a premeny na motýľa?

Keď analyzujeme pohyb, zisťujeme, či hlavná postava odchádza od spoločnosti, alebo jej ide v ústrety. Letí, kráča, ide na koni, plazí sa...? Keď Golemovi začne zo všetkých otvorov fučať dym a naokolo všetko praská pri jeho možnom pohybe, ide o pozitívne alebo ohrozujúce vyústenie jeho oživenia. Pohybuje sa sám alebo existuje možnosť , že sa stáva bábkou niekoho iného? A ako je to s nami?

Dilemy sú momenty rozprávok, kde sa treba rozhodnúť. A nie je to ľahké, lebo každá z možnosti v sebe skrýva určitý zisk aj stratu. Ide naozaj len o dve možnosti? Čo ak je možností viac a rozprávka /či životná situácia môže priniesť aj iné – v pôvodnej rozprávke neobsiahnuté – vyústenie.  

Nečakal som, že analýza rozprávok na kurze s adleriánom Samom Schuererom bude tak silná. Na psychoterapeutických kurzoch nie je zvláštnosťou plač, ani silné emócie a občasné „aha-zážitky“. O to viac to poteší ak sú sprostredkujúcim mediátorom v procese sebapoznávania – rozprávky. S rozprávkami ako terapeutickým nástrojom by asi nemal pracovať niekto, kto nedokáže pracovať so skupinovou dynamikou, kto nemá terapeutickú kvalifikáciu alebo niekto , kto by tieto situácie nedokázal zvládať. Ale ak sa rozprávky správne využijú, fungujú prekvapujúco účinne. Navyše v sebe majú romantické čaro nečakaného a možno iracionálneho pôvabu. Ich prvky určite ich zaradím do našej tréningovej výbavy, napríklad keď budeme hovoriť o riadení vlastného života, o „hraniciach“, o leadershipe.    

 

 

[1] Schuerer,S. : Kreatívne využitie rozprávok v terapii a poradenstve . Podkladový materiál ku kurzu, december 2015,Bratislava, s.1

[2] tamže

                                                                       * * * 



Čítať 3451 krát