Blog

Klebety z Plateau Kuru (Nigéria)

22. júl 2014,

V Nigérii som nikdy nebol, fakt neviem, čo mám čakať. Stretávam sa s Olawalem. Ideme na sever do mesta Jos a odtiaľ do náhornej planiny Plateau Kuru. Luxus štyroch hodín v aute. Musíme sa spoznať , zvyknúť si na seba, aby sme dokázali spolu štyri dni trénovať.

Abuja, 14.júl 2014

Prvý dojem výborný. Je medzi nami asi tridsaťročný vekový rozdiel, tak to vyvažujeme. On sa začína správať ako 50-ročný, ja ako 20-ročný, vyhovuje mi, že on bude ten zodpovedný a solídny a ja ten autentický. Olawale je chalan pod 30, tmavotmavočierny , len bielka mu svietia. Narodil sa s vrodenou poruchou chrbtice a v Nigérii žil do svojich 11 rokov. Potom sa rodičia rozhodli, že Olawale pôjde na sériu náročných operácii chrbtice do USA. Ameriku tak spoznal cez nemocnice a operačné sály. Jeho brat – dvojča ostal v Nigérii, Olawale ho potom sedem rokov nevidel. Počas tých rokov v Amerike absolvoval 15 operácii, napravili mu chrbticu, natiahli kratšiu nohu takmer na dĺžku tej zdravej, opravili ľadviny. Olawale vyštudoval v USA zvyšok základnej, strednú aj vysokú a ostal tam. Stal sa z neho takmer Američan. Nemá tú nezrozumiteľnú hrdelnohuhlavú nigérijskú výslovnosť, ale zas rozpráva tak rýchlo, že sa ledva chytám. Keď sa na strednej škole dočítal, čo sa deje okolo HIV v Malawi, rozplakal sa a rozhodol sa, že zdravotná výchova pre Malawijcov bude jeho osobnou misiou. V tom čase sa veľmi jasne začalo ukazovať, že tam kde sa vrhli na čisto abstinenčné programy, počet obetí AIDS prudko rástol, v štátoch, kde sa rozhodli poskytovať prezervatívy a osvetu, AIDS začal ustupovať. Olawale je silne veriaci syn veľmi konzervatívneho pastora, ktorý bol spočiatku veľmi proti prezervatívom a totálne proti ich rozdávaniu v školách a kostoloch. Práve tam sa však najviac rozhodovalo, o tom či populácie prežijú, alebo výlučný dôraz len na programy „pure absinecy“ prinesie toľko obetí, že to postupne rozvráti celú spoločnosť (tak ako sa to napokon stalo v afrických štátoch s najrigidnejšími politikmi). Olawale sa hádaval so svojím otcom. V kuchyni na seba roky kričievali tak, že celá rodina sa radšej vytratila z miestnosti. V debatách zaznievali čísla medicínskej štatistiky, citáty z biblie, tragické príbehy ich známych. Olawaleho otec nikdy nezmenil názor tak, aby v kostole priamo vyzýval k užívaniu prezervatívov, ale nakoniec súhlasil s tým, že počas omše budú prezervatívy v košoch, ktoré budú postavené vedľa nádoby so svätenou vodou a veriaci si okrem požehnania odnesú domov aj prezervatívy na najbližší týždeň. Aj preto, aby ich na omše neprichádzalo stále menej a menej. Pandémiu HIV sa v Nigérii po rokoch podarilo dostať pod kontrolu. Cirkevný diskurz sa v presunul od HIV ku gayom. Nigéria tohto roku prijala zákon, že byť gayom je trestné. Tých ktorí to neskrývajú posadia do väzenia alebo verejne označia za pederastov a „nevšimnú si“, keď ich rozvášnený dav začne lynčovať. Olawale mi rozpráva ako sa v rámci zdravotnej výchovy v Rwande chcel zmieniť aj o gayoch. Riaditeľ školy ho zastavil, že o tom je zbytočné rozprávať , lebo v Rwande gayovia neexistujú. Olawale sa spýtal študentov, či naozaj nikdy nestretli človeka, ktorý by bol gay a jeden zo študentov chcel prikývnuť. Riaditeľ školy sa obrátil priamo na toho študenta a spýtal sa ho, či chce povedať , že on je ten odporný sodomista a pedofil. Študent sklonil hlavu a všetci zmĺkli. „Tak vidíte, že mám pravdu“, víťazoslávne v tom tichu povedal riaditeľ školy. Keď sa Olawale hádal s otcom na tému gayovia, najviac zabral článok, ktorý opisoval príbeh iného nigerijského pastora. Ten hlásal rovnaké hromy blesky na tých zvrhlíkov gayov a vyzýval veriacich, aby ich vyhnali spomedzi svojich radov. Ale keď sa ukázalo, že jeho vlastný syn je gay, pastor zažil najväčšiu existenciálnu a hodnotovú krízu svojho života. Do protikladu sa dostala láska k vlastnému synovi s láskou k dogme a otcom biskupom. Po mnohých utrápených nociach bez spánku tento pastor z novinového článku vystúpil z cirkvi a zosobášil vlastného syna s jeho priateľom. Olawaleho otec si tento článok vystrihol a povedal, že ho ten článok znervózňuje. Nevie ako by postupoval, ak by bol postavený pred podobnú voľbu.

 

 

15.júl, Plateau Kuru

Sme v campuse NIPPS, pridelili nám domček s veľkou kuchyňou, dvoma izbami a k tomu dvoch sluhov, teda sluhu Jummu a slúžku Moniku. Jumma znamená piatok. Keď rodičom dochádza fantázia, pomenujú dieťa podľa dňa, keď sa narodilo. Nebol to len Robinsonov zvyk, v Ghane majú mužské meno Kofi – čo je „Piatok“ a ženské meno Kwame (Sobota), Jumane je v swahičine „Utorok“ a v jazyku Hausa tiež existuje dievčenské meno Tanisha (Utorok).

Jumma a Monika majú na starosti iba nás dvoch. Jedlo sa varí v jedálni, takže ich celodennou starostlivosťou je priniesť jedlo v termoske, podať nám na stôl raňajky a večeru (obed máme inde), upratať a starať sa, aby sme ja a Olawale ani nepohli prstom. Takže väčšinu dňa sedia v kuchyni, Monika si spieva, Jumma pospáva a keď vyjdem zo svojej izby, obaja vyskočia, pribehnú ukláňajú sa a pýtajú sa, či niečo nepotrebujem. Keď naznačím, že si idem zobrať vodu, nedovolia mi to , o chvíľu donesú pohár aj s tanierikom, trú si dlane, ukláňajú sa a podávajú mi ho, odsúvajú stoličku, aby som si mohol sadnúť, s úklonom zapínajú televízor, aby som sa mohol dívať, odsadnú si 10 metrov a zdiaľky sa dívajú, či pozerám televízor a pijem vodu, či nepotrebujem prepnúť kanál alebo vykonať nejakú inú podobne ťažkú robotu, ktorú by mohli s úklonom odslúžiť. Obaja sú stredného veku, každý z nich má po tri deti a keď ich večer posielame preč, aby nám nechali termosky s jedlom a nečakali na nás, ukláňajú sa, hovoria áno-áno, ale neodchádzajú. Asi majú príkaz, že nesmú odísť. Pokúšam sa neúspešne o konverzáciu, ale na každú otázku sa len ukláňajú, odpovedajú áno-áno a jednoslovne dodávajú to, čo si myslia, že by sme chceli počuť. Vidím, že každá moja otázka im spôsobuje trápenie, aby odpovedali správne a nevyhodili ich z práce. Nebudem trápiť, takže sedia opodiaľ a sledujú každý môj pohyb, aby niečo nezmeškali. Dosť je to otravné, ale neviem čo s tým. Rovnaký problém mám aj mimo nášho domčeka. Z domčeka je do tréningovej budovy maximálne 500 metrov, ale organizátori trvajú na tom, že nás tam bude voziť auto. Nerozumiem prečo- pri bombardovaní by nás auto neochránilo, ale oni o možnosti chodiť pešo odmietajú diskutovať. Vyskakujeme z auta a z vrátnice sa voči mne rozbieha uniformovaný vrátnik so širokým úsmevom a natiahnutou dlaňou. Tak som mu potriasol rukou a vidím, že je celý vydesený. Tú ruku naťahoval preto, aby mi medzi autom a dverami , čo je asi 15 metrov, odniesol ruksak. Za posledné dva dni sa mi takto podarilo potriasť rukou asi 10 vrátnikom, asistentom, kuchárovi, strážnej službe. Nemám v sebe ten správny koloniálny reflex. Zažívame si obojstranný šok kultúrneho míňania sa. Keďže im nedávam na odnesenie ruksak, pochopili, že ho mám plný zlata a diamantov, spozornejú, nahodia pohotovostný postoj a aspoň mi robia ozbrojený sprievod.

Začal tréning, v miestnosti je asi 25 starších expertov z Národného centra pre rozvoj demokracie a politických strán, väčšinou mužov v rôznofarebných nadýchaných tógach s čiapočkami, ktoré majú špičku ovisnutú na jednu stranu. Rozprávame o fundraisingu. Keď som spomenul darcovstvo on-line, ľudia v miestnosti sa zavrteli a po chvíli ma prerušil Tanko: „O čomkoľvek, čo je sa týka platby on-line v Nigérii nemusíme, vôbec hovoriť. Na to rovno zabudnime. Jedna skupina ľudí tu vôbec nemá prístup k internetu a tá druhá patrí k podvodníckej elite. Ak by sa niekto zbláznil a poslal peniaze on-line, utopil by nie len dar, čo chcel venovať, ale prišiel by o všetko čo mal na účte. Na účte by mu neostal ani cent. Čo ste nepočuli o „Yahoo boys“?...“
Podvodnícke nigérijské mafie boli na Slovensku populárne koncom 90-tych rokov. Vtedy som aj ja niekoľkokrát za týždeň dostal mailovú ponuku s možnosťou upratať dedičstvo po zomrelom dedkovi-generálovi alebo oznámenie o výhre v nigérijskej lotérii, stačí len poskytnúť číslo účtu, na ktoré možno poslať peniaze. Títo podvodníci nevymreli, vystriedala ich generácia mladších, počítačovo vymakanejších hackerov na operácie pod názvom "419 scams" (habaďúry alebo švindle podľa „§ 419“). Nigériský trestný zákonník musel reagovať na nekonečné množstvo novodobých švindľov a na tieto trestné činy vymysleli samostatný paragraf. Týmto podvodníkom sa tu hovorí „Yahoo Boys“. Väčšina z nich predstiera, že sú veľkými inštitúciami , pritom operujú z yahoo-ovského konta. Sú to mlaďasi okolo dvadsiatky, počítačovo nadštandardne gramotní, mnohí študujú informatiku, ekonómiu a právo, majú luxusné autá, zbožňujú decibely a exkluzívne oblečenie. Yahoo Boys dokázali uplatiť banky, pošty, kuriérov, vládnych úradníkov z ministerstva obrany tak, že mailové podvody naďalej kvitnú. Dokážu prečítať PIN karty, ktorá sa použila v bankomate. V mnohých situáciách dokážu spätne identifikovať kroky pri elektronickej platbe a zistiť tak heslo k elektronickému účtu. Vláda vyhlásila, že v tomto prípade je nutný radikálne iný krok. Na potieranie kriminality typu „419“ zriadila neúplatný vládny úrad: Economic and Financial Crime Commission (EFCC). Už po krátkom čase fungovania sa ale zistilo, že Yahoo Boys dokázali korumpovať aj nepodplatiteľných členov tejto komisie a zdá sa, že niektorí z Yahoo Boys sa tam aj priamo zamestnali. Neidentifikovaní Yahoo boys v televízii s vážnou tvárou rozprávajú, že „kriminalitu 419“ treba nekompromisne vymýtiť, ale pôjde o dlhý a náročný proces. Keď to hovoria, vo vnútri sa určite fantasticky zabávajú. To musí byť švindliarska rozkoš (v priamom prenose)! Sociológ Joshua Oyeniyi Aransiola z Univerzity Obafemi Awolowo v meste Ile-Ife im venoval celý vedecký článok . Podarilo sa mu interviewovať 40 Yahoo boys a zistil, že okrem vynikajúcich hackerských znalostí títo chlapci vyznávajú bohatstvo a Vodoo.

Vyzerá to prekvapivo, ale mňa to až tak neprekvapuje. Už viackrát som zachytil sklon mimoriadne racionálnych ľudí, ktorí sa vo svojej špecializácii riadia vysoko logickými argumentmi a súčasne majú ako keby slepú škvrnu. V pohode uveria tým najväčším sprostostiam: čiernej mágii, numerológii, enneagramom a podobným zhýralostiam. No a keďže sú títo Yahoo Boys západoafričania, vyznávajú vodoo. Zháňajú si fotky svojich potenciálnych obetí a tieto fotky „mučia“. Pália nechty ľudí, ktorí môžu mať spojenie s ľuďmi, o ktorých im ide... Vodoo tu ešte stále letí. Alebo už zas. Čítam, čo stvárajú niektorí miestni pastori a začínam mať pocit, že vodoo, mágia, podliehanie temným silám, viera v diabla nie sú žiadne retro, tu sú stále v móde. Fascinácie telom, animistické praktiky vodoo sú aj tam, kde by som to nečakal, v prostredí pastorov a každodenných náboženských obradov. Asi existujú aj normálni pastori, ktorí sa reálne starajú o duchovné potreby veriacich a nie iba o ich vrecká, ale to čo opisujú každodenné články v novinách vyzerá ako prehliadka psychopatológie. Ich duchovná služba vyzerá ako hobby pozostávajúce z vyháňania diabla, mučenia a sprievodných násilných rituálov. Pre niektoré rituály sú potrebné ľudské orgány. Pred dvoma týždňami zatkli kňaza Abimbola v štáte Ogun. Ten vylákal svojho priateľa Yusufa Kamilu na návštevu. Yusufovo telo našli pri ceste, chýbali mu oči a jazyk. Tesne predtým objavili hniezdo iného pastora- Ernesta Nwankwo z kostola Svätej rodiny v lagosskom Ikorodu . Ten si vybudoval skrýšu, kde roky zadržiaval unesených ľudí. Hniezdo objavili náhodou, keď matke zmizol z očí 7-ročný syn. Všimla si, že iná žena pred ňou ťahá nezmyselne ťažký kufor. Pustila sa za ňou, ale žena odhodila kufor a snažila sa ujsť. Z kufra vypadol polomŕtvy chlapec a únoskyňa sa priznala, že pastorovi takto dodáva ľudí na rituálne obrady. V pastorovom hniezde potom našli ďalších ľudí pripútaných v reťaziach, jedna z nich dosvedčila, že je unesená v byte pastora už 11 rokov. Nigerijskí pastori (hlavne z pentakostálnej cirkvi a z charizmatického hnutia) sa špeciálne zameriavajú na sadizmus voči deťom. Len v dvoch nigérijských štátoch Aqwa Ibom a Cross River, dosiahol počet detí, ktoré boli označené ako diablovo hniezdo, 15 000. Pod zámienkou exorcizmu a čiernej mágie končí väčšina z nich mučením, mutiláciou, smrťou. Rodičia sa často nechajú obalamutiť, sami dovedú deti k pastorom a zaplatia im za týranie ich vlastných detí. Najviac sa mi páči argument týchto samozvaných kňazov - môžu vyhnať diabla z duše dieťaťa, ale len keď im rodičia zaplatia. Inak to nefunguje. Komu z normálne rozmýšľajúcich už v tento moment nedôjde, že ide o sprostú manipuláciu? Slepá viera môže byť zničujúca. Rozruší aj tie naprirodzenejšie štruktúry ako rodičovská láska alebo pud sebazáchovy.

16.júl, Jos

Otvorím dvere do mojej izby a izby sa vyvalili kúdoly dymu. Rozkašľal som sa. Monika stojí vedľa dverí, v ruke má nejaký spray a v tvári nadšenie. Pomedzi kašlanie sa pýtam, čo sa deje. „Moskyyyytoss, sŕŕŕŕ...“ Tento jej postrek nemá šancu prežiť ani ten najodolnejší komár. Otázka je ako to prežijem ja? V kufri mám živočíšne uhlie, lupu, diaľkový ovládač na myš, ale na plynovú masku som nemyslel.

Sme zavretí v campuse, miesta je tu síce dosť, areál má asi kilometer štvorcových a v rovnakých domčekoch tu žije vyše 600 zamestnancov NIPPS, think-tankovej inštitúcie, pre ktorú robíme tréning Žijú tu aj ich rodiny. Objekt je strážený, ohradený múrmi s ostnatým drôtom. A keď vyleziem z domčeka, sledujú ma húfy deti s prakmi. Tučného albína, ktorý im pravidelne máva, ešte nevideli. Sledujú ma aj trochu ufúľaní muži neurčitého veku, ktorí asi patria k strážnej službe. V kampuse sme zavretí už druhý deň, pýtam sa Olawaleho , či sa nechce ísť pozrieť von do mesta. Olawale hovorí, že minule ho von nepustili, ale ideme sa spýtať. „Kam chodia ľudia, keď idú do mesta ? Dalo by sa ísť pozrieť ?“ Pozerajú na nás čudne a najprv neodpovedajú, ale potom hovoria, že áno ľudia chodia von. „A kam?“ Tak rôzne. Potom sa nás niekoľkokrát pýtajú, prečo chceme ísť von a snažíme sa vysvetliť, že len tak, pozrieť sa, poprechádzať. Nevedeli sme vysvetliť dôvod prechádzky, tak sme povedali, že si možno dáme kávu alebo pivo. Diskusia začína byť absurdná, lebo cítime, že ten náš nápad nejako nepodporujú, ale nerozumieme ich správaniu. Nehovoria priamo nie, hoci , ak by sa vyjadrili, že je to nebezpečné, tak na vychádzke netrváme. Nakoniec povedia, že idú zistiť, kam by sme mohli ísť a zmiznú na dve hodiny. Po dvoch hodinách prichádzajú s výbornou správou, že ideme. Hurááá...

Predstavoval som si že nás, vezmú niekam do mesta, pofotím zaujímavé budovy, zaujímavých ľudí, ak sa dajú fotiť... Ukážu nám, ktoré ulice sú bezpečné, hodinu sa potúlame a vrátime sa späť. Všetko bolo inak. Naložili nás do dodávky, šoféroval uniformovaný stokilový Ibena v uniforme. Vedľa neho si sadol Ayuba - rovnako široká a ťažká väzba. Za nich posadili Olawaleho a mňa. Pripravil som si foťák, ale úplne zbytočne. Auto vyrazilo stovkou a v úzkych uličkách ešte pridávalo. Šofér riadil akoby sme boli na otvorenom frontovom poli. Pridával a prudko brzdil, nás hádzalo dopredu a dozadu. Ešteže sme mali tie dva nepriestrelné airbagy (Ibenu a Ayubu) pred sebou. Cez nich sa nedalo vidieť nič a pri tej rýchlosti by z fotiek boli len šmuhy. Dodávka sa vymotala z hlavných ciest a začali sme krútiť po cestičkách so stále väčšími hrbolcami. Civilizácia sa vzďaľovala a smerovali sme mimo, do nejakých nezmyselných dediniek. Kam ideme, pýtame sa našich „airbagov“ a oni len tak mávnu rukou dopredu: tam.. tam... Trvalo to takmer hodinu. Konečne dodávka vchádza do nejakej úplne opustenej dediny, úplne opustenej uličky, zabočí do úplne najviac opusteného dvora s vysokými múrmi, ktoré sú olemované ostnatými drôtom. Po vjazde do dvora sa brána zavrie. Vysvitne, že toto je ten cieľ našej vychádzky- tu si dáme pivo. Hľadám nejaký zaujímavý záchytný znak na dvore, ktorý by sa dal odfotiť. Odfotím dvor, ostnatý drôt, stolík so stoličkami. Donesú nám pivo. Pýtam sa Ayuba, či sú to jeho kamaráti, známi... čo tu majú tento dvor. Ayuba tak neurčito prikyvuje. Rozprávame s Ibemom a Ayubom o predvolebnej nálade v Jos a snažím sa pochopiť o čom je táto nezmyselná vychádzka.

Blíži sa termín prezidentských volieb, takže frekvencia útokov v Jos a v hlavne v štáte Bromo sa zvyšuje. Tento región – Plateau- je opaskom oddeľujúcim moslimský sever a kresťanský juh. Takže tu sa aj sústreďujú boje o kontrolu nad kľúčovým stretávacím územím. Tým, že sme pri meste Jos, ako keby sme dostali najbližší možný výhľad, lóžu v divadle. Nepotrebujeme ďalekohľad, vidíme dobre, ale zišlo by sa nejaké plexisklo. Výbuchy sú rovnako v kostoloch ako v mešitách, a bomby si nevyberajú – v hre sú civilisti, deti, kresťania, moslimi, všetci čo ešte nepochopili, že raz tu bude kalifát a Jos , ten ojedinelý kresťanský ostrovček na moslimskom severe, bude moslimský. Moslimov je tu v súčasnosti iba 15% (napriek tomu, že všade inde na severe Nigérie majú väčšinou), takže na získanie kontroly, voľby nie sú dobrá cesta. V roku 2006 sa náboženská príslušnosť prestala písať do občianskych preukazov a vypustila ako položka pri sčítaní obyvateľov, takže 15% je len odhad z minulosti. Ak budú výbuchy pokračovať , možno ich bude a 51%. Pri win-lose myslení a politike 51% stačí. Víťaz berie všetko. Boko Haram má na svedomí už vyše 10 000 obetí útokov a zjavne nekončí. Pred dvoma mesiacmi, 18.mája 2014 zažil Jos najkrvavejší útok za posledné obdobie. Radikáli z Boko Haram zaparkovali autá s bombami blízko trhoviska a počkali si až bude trhovisko plné. Ajuba po ceste z auta ukázal na miesto, kde bolo trhovisko a teraz sú tam len ohorené zbytky vrakov. 118 ľudí zomrelo v tzv. dvojičkovej explózii. Najprv vybuchlo jedno auto a keď sa spustila chaotická tma-vrma pobehujúcich záchranárov a unikajúcich ľudí, v smere ich úteku vybuchlo druhé auto. Po tomto útoku séria pokračuje. Boko Haram sa už neuspokojuje len so severom, ale vyráža na ojedinelé smrtonosné útoky aj na juh, do Lagosu, do Abuje. Zdalo sa, že počas Ramadánu bude pokoj, ale 1.júla zaútočili na trhovisku v Borno, včera za sebou 24 mŕtvych v dedine Dille v štáte Borno. Skoro ráno zobudili dedinčanov výkriky Allahu akbar, potom sa ozvali samopaly. Boko Haram zapálil tri kostoly. Dnes ráno vtrhli do dediny Huyim a ostalo po nich 9 mŕtvych.

Od Ibemu a Ayuby sa snažíme vyzistiť, čo si myslia o udalostiach v Chikboku. Hnutie Boko Haram (v doslovnom preklade „Hriech západného učenia“) je v podstate taká nigérijská verzia Talibanu. Pôvodne ho založil Mohammad Yusuf a keď ho nigérijská vláda zastrelila, hnutie prebral Abubakar Shekau, ktorý spustil oveľa agresívnejšiu kampaň presadzovania kalifátu a šaríje na území Nigérie. To, čo správne identifikovali ako najväčšiu prekážku pre svoje ovládnutie spoločnosti, je vzdelanosť a špeciálne vzdelanosť žien. Vedia, že ak sa podarí zastrašiť kritické množstvo ľudí, majú vyhrané. Kontrolujú už dosť veľké územie severovýchodných štátov Nigérie a len za posledné roky získali aj ťažké zbrane. Zanechali za sebou vyše 10 000 obetí útokov. Vláda sa tvári, že s nimi bojuje, ale predpokladám, že sa museli infiltrovať aj do jej štruktúr. Inak mi nedáva zmysel, že do Abuje, cez všetky nepriedyšne strážené cestné kontroly, nepozorovane prejde kolóna naložená zbraňami a výbušninami, ktorú tvorí niekoľko desiatok kamiónov. Uskutočnia sériu útokov v hlavnom meste a nepozorovane sa skryjú v lese. Desiatky nákladiakov nie je pištoľka, ako sa môžu nepozorovane schovať? Niekoľko „Bokoharamistov“ vláda pochytá, ale tí ujdú z najlepšie stráženej väznice v krajine a nik netuší ako?

15. mája tohto roku skupina Boko Haram oblečená v policajných uniformách vtrhla počas záverečných skúšok na strednú školu v Chikboku a vyzvali 300 dievčat, aby ich nasledovali , pretože potrebujú školu uchrániť pred útočníkmi z Boko Haram. Dievčatá ich nasledovali a po niekoľkých hodinách sa ukázalo, že zdanliví ochráncovia sú samotní Boko Haram. Odvtedy ich nik nevidel. Asi dvadsiatke dievčat sa podarilo ujsť, tie rozprávali, že ich pravidelne znásilňovali, nútili ich konvertovať na islam, „vydali“ ich za manželky pre jihadistických bojovníkov Boko Haram v Nigérii alebo predali, jednu za 2000 naira (to je asi 12 $) pre jihadistov do Kamerunu. Celosvetové hnutie “Vráťte nám naše dievčatá” zatiaľ neprinieslo nič. Darmo sa do neho zapojila Michelle Obamová aj Malala. Nigérijský prezident so zavádzajúcim menom Goodluck Jonathan to tiež pokafral. Po prvom týždni jeho žena vyhlásila, že k žiadnemu únosu nedošlo, neskôr priznali, že k únosu došlo, ale armáda ani polícia nevie, kde sú únoscovia a kde dievčatá. Odvtedy sa prezident pod rôznymi zámienkami už tri mesiace odmieta stretnúť s rodičmi unesených dievčat. Teraz vyhlásil, že zo štátneho rozpočtu potrebuje mimoriadne vyčleniť 1 miliardu dolárov navyše, aby nakúpil zbrane a vymýtil Boko Haram z Nigérie. Keďže na budúci rok sú voľby, opozícia ho podozrieva, že väčšina tej miliardy by aj tak šla na volebnú kampaň a zmanipulovanie volieb v jeho prospech.

Cestou z piva je už tma. Ibema opäť kľučkuje uličkami. Nezastane, fotiť sa nedá. Z auta vidím ako sa dvaja uniformovaní muži vrhajú na nejakého človeka, surovo ho bijú samopalmi. Padá na zem, ale oni pokračujú kopú do neho bagančami a dorážajú ho pažbami. Nevieme, kto sú tí uniformovaní útočníci, nevieme, kto je ten znehybnený človek, ostatní ľudia sa rozutekali a my bez spomalenia prefrčíme okolo. Ibema a Ayuba mlčia, pozerajú dopredu. Nikdy sa nedozviem, čo sa tam vlastne stalo. Trochu začíname chápať, prečo sa Ibema a Ayuba tvárili tak tajomne. Ísť na pivo nebude len taká spoločenská kratochvíľa. Predvčerom sa Boko Haram rozšantili v meste Hisba Board v susednom štáte Kano. Nachytali tam 55 ľudí, ktorí na verejnosti popíjali alkohol. Teraz – počas Ramadánu. Pochytali ich a zavreli do väzenia na štyri mesiace. Alkohol bude šaríja trestať aj keby nebol Ramadán. Ibema a Ayuba nechcú byť neslušní, ale nemuseli chodiť okolo horúcej kaše. Mohli nám rovno povedať, že pivo nie je dobrý nápad. Mám pocit, že dostali od šéfa dva protichodné príkazy. Predpokladám, že im prikázal: neodporujte, nediskutuje...splňte im čokoľvek, čo naznačia, čo im len na očiach vidíte. A súčasne asi zaznel aj druhý príkaz: chráňte ich ako oko v hlave , ak sa im niečo stane, poletíte aj vy.

 

17.júl, Plateau Kuru

Na tréningu preberáme tému „networking“. Najaktívnejším účastníkom je Tanko, asi 50-ročný muž v bielej tunike s vytvarovanými náramenníkmi a špeciálne posadenou čiapočkou. Tanko je majster nezmyselných metafor. Nie sme si istí, či jeho vyjadrenia majú skrytú alebo neexistujúcu pointu. Tanko sa spravidla hlási na konci diskusie a zaklincuje ju niečím, čomu rozumie iba on. Väčšinou na jeho tvrdenie povieme, že, áno- je to zložité , a ideme ďalej. „Takto by som povedal...“, nadýchne sa Tanko „...to všetko, čo tu hovoríme, je ako keď máme opicu, ktorú si nesieme na chrbte. Viete , že keď kŕmite opicu, ostatné opice poznajú vôňu potravy, ktorej sa dotkol človek , tak aj ten človek pozná vôňu tej opice. A keď všetci utekajú do lesa, a opica človeku vyskočí na chrbát, človek má tú opicu na sebe, nezbaví sa jej... takže takto...“ Pozrieme sa s Olawalem na seba, či to tomu druhému náhodou nedáva zmysel, pozeráme sa na účastníkov, či tam nezachytili nejakú myšlienku, pozrieme na Tanka , či to nechce nejako dovysvetliť, ale on sa tvári spokojne, ako že to je všetko. Prikývneme, že networking organizácií je zložitý. Nigérijské vtipy sú zložité, ale tú bezpointovosť do tých obrazov vnáša Tanko, to nebude kultúrna odlišnosť. Na druhej strane – každá diskusná skupina potrebuje aspoň jedného človeka, ktorý je schopný prekročiť hranice obvyklého a logického a správneho. Práve z nezmyselných spojení niekedy vznikajú nové myšlienky.

Pozeral som si nigérijské vtipy a niektoré mali až filozofickú pointu. Napríklad tento: Muž z kmeňa Fulani bol hrozne lakomý. Mal dlhé, dlhočizné vlasy a peniaze, ktoré mal, si schovával pod vankúš. Vankúš prikrýval tými dlhými vlasmi, aby sa k nim nik nedostal. V noci ho ale navštívil zlodej. Zlodej ho nechcel zobudiť , tak mu v spánku nenápadne ostrihal vlasy a vzal peniaze spod vankúša. Ráno sa dedinčan zobudil a chcel si skontrolovať peniaze. Ale pod vankúšom nenašiel nič, len zrkadielko. Strašne sa zľakol, ale keď pozrel do zrkadla uvidel tam nejakého holohlavého človeka. Strašne sa mu uľavilo: „...chvalabohu, už som sa zľakol, že to okradli mňa“. Tréningová skupina je príjemne uvoľnená , smeje sa veľmi často. Väčšinou zachytávame, čo je spúšťač, ale niekedy aj nie. To patrí k čaru takýchto medzikultúrnych situácií.

 

19.júl, Abuja[1]

Po 5-hodinovej ceste zo severu na juh, sme v Abuji a fakt mám pocit oveľa voľnejšieho dýchania. Registrujeme sa v hoteli. Recepčný ani nepozrie na môj pas a vypáli: „Ste moslim alebo kresťan?“ Obraciam sa na Olawaleho, aby mi poradil správnu odpoveď. „To kvôli Ramadánu“, hovorí Olawale, „chce vedieť, či budeš mať raňajky o 4 ráno alebo normálne“. Taxikár Robson nás vozí po meste a hľadáme turisticky zaujímavé miesta. Pozreli sme si parky a pýtame sa, či je tu nejaké múzeum alebo galéria. Robson najprv hovorí, že samozrejme, ale potom telefonuje na rôzne miesta a končíme s poznaním, že v takmer miliónovej Abuji nie je ani jedno múzeum, ani jedna galéria. Iba riaditeľstvo múzeí, ale samotná budova je až v päťmilliónovom Lagose. Aj tak je to pre mňa nepochopiteľné. Ako sa možno rozvíjať v krajine, kde si nectíme svoju históriu, nezaznamenávame to, čo sa už dosiahlo? Ak žijeme len tu a teraz, každá ďalšia generácia začína od začiatku. Vraj tu nejaké múzeum bolo, ale zničili ho.

Na trhu hľadáme sekciu zeleniny a ovocia. Obchádzame nekonečné stánky a plné stoly šatstva, domácich potrieb, bižutérie, ale nenachádzame čosi, čo robí trh trhom. Žiadne kopy zemiakov, žiaden smrad z rýb, žiadne figy a oriešky. Pýtame sa, ktorým smerom je zelenina a nakoniec sa dozvieme, že vláda v Abuji zakázala na trhoch predávať ovocie a zeleninu. Pri poslednom výbuchu na trhu, ktorý zosnovalo Boko Haram, útočníci previezli bomby na trh schované pod horou pomarančov. Takže zakázali predaj ovocia a zeleniny. To je dosť pštrosia politika. Ľudia potrebujú zeleninu a bomby predsa možno zamaskovať hocijakým tovarom - ponožkami, látkami, dokonca aj devocionáliami... Myslím, že práve to sa v skutočnosti deje. Teroristi sa schovávajú za náboženstvo a robíme chybu ak tieto dve veci nerozlišujeme, len preto, že to nerozlišujú oni sami.

Odchádzam z Nigérie a lúčim sa s Olawalem. Má ustaranú otázku: „Dušan, a z Frankfurtu do Viedne neletíš ponad Ukrajinu?“ Nie, nie, to by som si nikdy nedovolil.

 

[1] Niektoré mená v texte sú zmenené.

Čítať 4281 krát