Blog

Klebety z Londýna

17. február 2011,

Na cesty stopom si ľudia berú spacák, niekedy psa alebo gitaru, nájdu sa aj takí, čo si pribalia plyšového medvedíka. Angličan Tony Hawks sa rozhodol, že za niekoľko týždňov stopom obíde Írsko. So zdvihnutou rukou sa postavil na kraj cesty a ...na stopovanie si pribalil ...chladničku.

Nešlo o športový výkon, nešlo o rekordy, chladničku v zásade nepotreboval. Keď sa ho pýtali, prečo so sebou trepe veľkú chladničku, odpovedal – a prečo nie? S chladničkou chodil po krčmách, hosteloch, mostoch, s chladničkou surfoval a dával interview pre miestne rozhlasové stanice. Napísal o tom čarovný bestseller „Round Ireland with a Fridge“. Pre toto mám rád Angličanov. Pre ich zmysel pre absurditu. Kde inde by malo taký úspech bezdôvodne cestovať s chladničkou?


31. januára 2011, Viedeň- Londýn

Kde inde by sa ujala nadácia typu „Comic Relief“? Neziskovka Comic Relief (Komická úľava) vznikla v roku 1985 uprostred hladomoru v Sudáne. Skupina britských komikov si povedala, že nepomôže zobrazovať tragédiu. Peniaze na pomoc zomierajúcim deťom vyzbierajú tak, že si v televízii pripravia komické scénky. Diváci to ocenia a pošlú peniaze na charitu. Comic Relief odvtedy pomohlo viac ako 10 miliónom ľudí v prevencii malárie, desaťtisícom ľudí s mentálnymi postihnutiami, tisícom detí ohrozených gangami a domácim násilím.

Termín „comic relief“ bol kedysi známy len teóriách dramatických umení. Východiská tradičnej gréckej tragédie nepripúšťali komický odskok. Tragédia je tragédia a miešanie žánrov bolo nepredstaviteľné. Storočia bola len a len tragédiou. Až anglické renesančné divadlo začalo tento princíp porušovať. Shakespeare pokojne zaradí komickú medzihru pomedzi dve srdcervúco tragické scény. Vtipný dialóg, ktorý v najvypätejších momentoch umožní vyrovnať sa so smútkom a katastrofou. Comic Relief je úľavou v svete nešťastia. Som zvedavý ako funguje organizácia, ktorá si z tragédie vybrala práve túto drobnosť. Teším sa do Londýna.      


1. februára 2011, Londýn-  Euston

Sme natlačení v metre. Ranná špička. V skupine je nás 27. Príliš veľa na akúkoľvek „study visit“. Týždeň budeme chodiť po londýnskych neziskovkách a obzerať si ako sa robí rozvojový fundraising. Nástupištia v metre vyplnili chuchvalce rôznofarebných ľudí, voľné sú len koľajnice. Posledný voľný priestor zaplní až po strop prichádzajúca súprava. Snažíme sa predrať do vozňov, ale nedarí sa. Dve plné súpravy prešli a nič. V tlačenici vždy sa posunieme o jeden rad dopredu. Do metra sme sa dostali až na tretí pokus a časť našej skupiny ani to. Vozeň je polstrovaný našimi telami. Sauna, v ktorej sa stojí s pripaženými rukami. Na okienka pre ľudí nevidím. Vozeň sa pohybuje, hučí tak, ale necítime kývanie, zrýchlenie, spomalenie, necítili by sme ani náraz. Tvoríme jeho kompaktnú výplň, jedno telo, živé airbagy. V reproduktoroch hlásia, že z technických dôvodov budú otvárať len predné dvere, ale na stanici sa neotvoria ani tie. Nad sedadlami je dobrá reklama. Na nej obrázok krásnej nadšenej ženy. V rukách drží džínsy tak o 10 čísel väčšie než potrebuje. Džínsy pre slona. Reklama propaguje výživový doplnok Slim fit. Žena na fotke má úzky driek a široký úsmev. A text: „Keď som mala cestovať v Londýnskom metre, bola som celá nesvoja. Nezmestila som sa do sedadla. Vďaka Slim fit je dnes  cestovanie v metre - pohoda.

Bhutánčanka Dawa žije v Londýne už dva roky. Pýtam sa jej, ako znáša každodenný frotéristický exkurz miestneho metra. Dobrá otázka, hovorí Dawa a naďalej sa usmieva. Stoička. Dawa je stoička a globálna kozmopolitka. V lietadle som čítal Lindu Brimm – jej knižku s názvom „Global Cosmopolitans“. Na svete pribúda ľudí, ktorí žijú v inej krajine, než sa narodili, inde, než žijú ich rodičia, ich identitu netvorí miesto kde bývajú, jazyky, ktorými hovoria, pas, ktorý vlastnia. Majú identitu globálnych nomádov, „detí tretej kultúry“, identitu, ktorá nie je daná, globálnu identitu, ktorú si musia vypestovať. Presúvajú sa po svete kvôli práci, partnerom, priateľom, a pritom sú doma stále. Ich domovom je svet a ich jazykom sa stáva jazyk, ktorým práve hovoria. Ťažko nadobudnutá identita. Možno je o to hodnotnejšia.

Termín „chugger“ („charity mugger“) sa uchytil okamžite takže fundraisingové agentúry sa vzdali a rezignovane si ho osvojili aj ony. Len sa z neho snažia odstrániť dehonestujúcu príchuť. Čager („chugger“) sa ľahko pamätá, ale ťažko prekladá, na Slovensku ich zatiaľ nemáme. Pejoratívny preklad by bol - charitatívny vymáhač, „charitista“, „charitatívny výpalník, človek, čo sa venuje „charašeniu“. Slušný a presnejší termín by asi bol F2F fundraisor (fundraisor zoči-voči, fundraisor v kontakte tvárou v tvár). Prax F2F fundraisovania na ulici a od dverí k dverám pôvodne rozbehli rakúski Greenpeace, ale najviac sa rozmohla v Británii, Španielsku a na Novom Zélande. Tento prístup k získavaniu zdrojov patrí do fundraisingovej kategórie priameho dialógu, kde pracovníci neziskovky priamo oslovujú ľudí, aby sa zaviazali k pravidelnej podpore jej programu. Ďalšou možnosťou je, že neziskovka si najme profesionálnu agentúru, tá zaplatí fundraiserov, ktorí v tričkách s logom charitatívnej kampane postávajú na ulici, zastavujú okoloidúcich a presviedčajú ich, aby sa upísali k pravidelnému mesačnému daru pre nejakú charitu. Charity takto len v minulom roku získali viac ako 750 000 darcov, každý z nich v venuje na dobročinné účely 90 libier ročne. V priemere. Jeden fundraisor získa v priemere jedného darcu denne (kedysi to bolo aj päť) a náklady (hlavne kvôli honoráru fundraisora) získania jedného darcu stále rastú, dnes tvoria aj 90-100 libier. Návratnosť investície je podľa výskumov 1:3 (kedysi to bolo aj 1:7), takže darca sa v mnohých prípadoch začne oplácať až po prvom roku. Do troch mesiacov odskočí 25% získaných darcov, do roka 50%. Očakávaná “životnosť” priemerného darcu je niekoľko rokov, ale nik nevie povedať dokedy bude táto metóda novou a nezovšednie tak ako postupne – aspoň v Anglicku - z časti zovšednelo písanie listov, vianočné kasičky alebo pravidelné odpisy darov na výplatnej páske u zamestnávateľov. Skúsenosť ukazuje, že po 15-20 rokoch sa každá zázračná metóda získavania zdrojov postupne opotrebuje a na získanie darcov je treba vymyslieť niečo nové. Fundraiseri spomínajú na úžasné časy z počiatkov metódy F2F, keď získavali aj niekoľko pravidelných darcov za hodinu, darca sa „oplatil“ už za pol roka a celkové náklady boli oveľa menšie. Cestou F2F (tvárou v tvár) alebo D2D (od dverí k dverám) sa v súčasnosti získava 18% z celkového množstva  podpory na charitu, ale hlasy proti sú rovnako silné ako hlasy za. Profesionálne organizácie a výskumníci vo väčšine vnímajú F2F pozitívne, poukazujú na to, že profesionalizáciou zbierania sa dosahuje oveľa väčšia podpora dobročinných cieľov. Keď väčšina fundraiserov na ulici pochádzala z neziskoviek, bolo na nich vidieť, že sú stotožnení s hodnotami organizácie, oveľa ľahšie a efektívnejšie získavali darcov. Dnes sa ale situácia komplikuje. V Londýne dochádzalo k situáciám, že v priestore štyroch frekventovaných ulíc postávalo počas niekoľkých týždňov aj 500 fundraiserov, ktorí zastavovali ľudí, presviedčali, lákali, chválili a vzbudzovali pocit viny. Organizácia, ktorá sa profesionálne venuje pravidlám pre tento spôsob získavania financií má skratku PFRA. Jej filozofiu nám predstavujú štyria muži: Ian, Mick, Nick a Toby. Tvária sa vážne, ale je to vážnosť v štýle Monthy Python Circus, nie je celkom jasné kedy ide o filantropickú vedu a kedy si uťahujú. Za posledný tucet rokov postupne urobili dohody so samosprávami, že chuggeri sa budú správať slušne. Nebudú postávať pri bankomatoch, nebudú odchytávať milenecké dvojice, majú povolené tri kroky vpred a tri kroky vzad a keď okoloidúci povie NIE, už ho nesmú naháňať, ani presvedčovať. Okoloidúcemu musia vysvetliť, že nie sú dobrovoľníci, ale profesionáli platení agentúrou. Na rozdiel od žobrákov, musia rešpektovať, že o tom, čo je obťažovanie rozhoduje okoloidúci, nie oni. Podobne ako zberači, ktorí podľa zákona nesmú hrkať s kasičkou, hoci to niekto považuje za romantické, aj chuggeri majú stále viac obmedzení. PFRA vymyslela systém ako si agentúry rovnomerne rozdelia výhodné zóny, takže chuggeri majú predpísané miesta, kde sa môžu zdržiavať. Odporúča sa, aby chodcom raz týždenne dopriali aj oddychový deň. Luxusný čas keď sa turisti aj domáci prechádzajú len tak, bez toho že by od nich ktokoľvek pýtal peniaze na charitu. PFRA občas robí „mystery shopping“ – predstierajú, že sú bežní okoloidúci a bodujú správanie chuggerov. O výsledkoch informujú a  zodpovednosť ostáva na agentúre. Ak by si agentúra neumravnila svojich zamestnancov, môže prísť o výhodné zóny a imidž.

Z novín väčšinou stíham čítať len titulky. Je to taký novinový Twitter. Čvirikám si titulky. Dnes ma zaujal titulok: Spending Watchdog Splashes out ₤900 a Chair. (Ukázalo sa, že agentúra, ktorá ma dohliadať na to či vláda neutráca peniaze daňových poplatníkov na blbosti, si pre seba nakúpila 224 luxusných stoličiek, väčšinou v cene okolo 900 libier. Asi potrebovali skúsenosť „splachovania“ verejných financií z prvej ruky, aby mohli kritizovať vládu kompetentnejšie.)  


2. februára 2011, Euston

Richard Turner je menší, trochu neisto pôsobiaci štyridsiatnik, ktorý s diaľkovým ovládačom poskakuje pred plátnom už vyše hodiny.  Má veľmi klasický čierny oblek a pestrofarebnú kravatu, ktorá žiari ako semafor na 20 metrov. Richard je expertom na neziskový branding a pracuje ako fundraisor pre britskú pobočku vychýrenej rozvojovej organizácie ActionAid. Jej červené logo má obrátené prvé „i“ hore hlavou, takže sa dá čítať aj ako „Act! On Aid”. Richard premieta vychytávky z kampaní, ktoré vyhrali v marketingových súťažiach a z kampaní, čo nevyhrali, ale mali vysoké ROI (návratnosť investícií). Kampane, vďaka ktorým poslali ľudia 5,5-krát viac peňazí, než ActionAid investoval do ich realizácie. Príbeh je to, čo predáva. Richard púšťa video, kde ich  bývalý šéf správnej rady vysvetľuje, ako sa stal najodpornejším turistom na svete. „Pred dvoma rokmi som sa ocitol v chatrči v Zimbawe, kde ležal jeden z klientov ActionAid, 22-ročný študent, ktorý zomieral na AIDS. Naokolo bieda, chatrč s hlinenou podlahou, namiesto záclony na okne kus handry. Mladík už nehovoril o budúcnosti, spomínal na minulosť. Nad  posteľou mal svoju fotku. Na nej bol ešte  zdravý a plný energie. Ticho sme stáli okolo postele. Štyria ľudia. Otec, ktorý ho prežije, matka už medzitým zomrela na AIDS, zdravotná sestra z ActionAid, prekladateľ a ja. Ledva sme sa zmestili do miestnosti. Mlčanie sa predlžovalo. Čo zmysluplné sa tam dá povedať? A do toho ticha sa ma prekladateľ pýta: ‘Chcete si ho odfotiť?‘ Chytila ma hrôza. Nevedel som čo povedať. Slová nedávali zmysel. Pre neho som bol turistom, ktorý fotí miestne atrakcie. Vybehol som z chatrče. A dookola som sa pýtal sám seba. Čo som tam vlastne robil? Otec je tam na to, aby stál pri synovi a držal ho za ruku v jeho poslednej chvíli. Sestrička mu dávala injekcie a lieky utišujúce bolesť. Ale na čo som tam ja? Potreboval som niekoľko dní, aby mi to došlo. Som tam, aby som podal svedectvo. Aby som sa vrátil do Anglicka a hovoril o tom čo sa deje v Zimbawe. Aby som svojím priamym svedectvom motivoval ľudí k zodpovednosti a podpore. Mojou úlohou je podávať posolstvo a zbierať peniaze na niečo, čo väčšina ľudí nevidí, o problémoch, ktoré sa týkajú nás všetkých.“

Richard Turner je veľmi presvedčivý, keď vysvetľuje cudzie príbehy. Na príbehoch a emóciách postavili niekoľko fundraisingových kampaní. V kampani „Yorkshire means the world“ propagovali obyčajných Jorkšírčanov, ktorí prispievali na pomoc do Afriky. Aj africké deti, ktoré vedeli málo o svete, vedia kde je Yorkshire. Toto mesto – tam niekde na severe - pre nich znamená pomoc a kultúrny svet. V kampani „What a feeling!” darcovia vysvetľujú, aký úžasný pocit je darovať, tešia sa zo zdieľanie dobrého pocitu. Richard hovorí, že v jeho chápaní kampane je najdôležitejšie - inšpirovať. Mne sa viac páčia staršie kampane jeho nadácie, napríklad kampaň „6 uzlov“. V nej ženy ako Cherie Blair, Yoko Ono and Dame Judi Dench píšu haiku a vyzývajú iné ženy, aby to robili tiež. Knižky s celebritnými haiku financujú dobročinnosť, lebo (ako hovorí známa Migramova a aj Barabási-ho teória) celý svet, každý s každým je prepojený cez 6 uzlov. Šesť uzlov ľudí, ktorých poznáme, ľudí, ktorí si majú pomáhať. Richard je milý. Ale musím povedať, že celkom nezdieľam jeho reklamné nadšenie, že svet uverí viac tomu, čo si želáme, než tomu aká je skutočnosť. V prezentácii ukazuje svoju fotku, keď mal 5 rokov. Malý Richard sa odhodlane díva do objektívu, má na sebe plavky a veľké potápačské plutvy. Od narodenia sa túžil stať potápačom. A držalo ho to aj na vysokej škole. Až tak, že sa prihlásil do špičkového potápačského oddielu. Prvých deväť mesiacov tam zažíval nekonečné šťastie. Po 9 mesiacoch tréneri v potápačskom oddieli zistili, že Richard nevie plávať a vyhodili ho. Ale Richard má dodnes nad stolom svoju detskú fotku s plutvami. Fotka mu pripomína, že detské sny sa plnia, len ich treba zadeklarovať a nasledovať. Richard sa odmlčal, ale po tejto historke nenastal nadšený potlesk. Ja ten príbeh čítam inak. Nie ako dôkaz úspechu. Skôr si myslím, že niekedy nepomôžu fotky s plutvami a presvedčovanie seba a okolia. Treba skúsiť ťažšiu cestu. Učiť sa plávať. Dobré meno sa získa potom, na základe výkonu. Nie najprv, na základe reklamy.

Dnešný top novinový titulok je: „I am Having Blackberry Botox“ Plastická chirurgička Ms.Joss konštatovala, že za posledných 18 mesiacov rapídne pribudlo množstvo vrások okolo očí žien, ktoré sú závislé na používaní Blackberry alebo iPodu. Keď zaostrujú na písmenká na miniobrazovke, prižmurujú tak, že sa im postupne tvoria blacberry-ovské vrásočky a tie treba vyhladiť botoxom. Najviac sú ohrozené ženy i muži, čo majú „nomofóbiu“ (no mobile phone phobia), teda strach , že na chvíľu ostanú bez spojenia mobilom. Mobilujú počas jedla a mobil si berú aj na záchod. Ich závislosť na mobile im vypestuje vrásky a tie vedú k závislosti na botoxe. Toto mi nehrozí.


3. februára 2010, Londýn

To, čo treba, je  „Big Society“ a  „oomph“, povedal Cameron, v prejave krátko, po tom ako sa stal premiérom. Najprv som nepochopil, čo je to tá „Veľká spoločnosť“ a hlavne čo je to UUUÚÚÚÚM. Po návštevách neziskoviek mi to začína dochádzať. To UUUÚÚÚÚM má znamenať, že ľudia nesedia na zadku, nečakajú, že štát im pomôže, nemyslia na úradníkov, keď zachytia problém, ale sami sa zdvihnú, sami začnú riešiť to, čo sa ich týka. Cameron a toryovci ohlásili , že idea Big Society bude znamenať najväčší „presun moci z Westminsterského paláca do rúk bežných mužov a žien na ulici“,   od miestnej dopravy, cez zabezpečenie komunikačných sietí, svojpomoc, starostlivosť o ľudí...iniciatíva má byť na strane občanov. Úradníci majú slúžiť občianskym iniciatívam, vláda má podporovať novú kultúru dobrovoľníckeho étosu, filantropie a sociálnej akcie. Big Society nie je až tak nová myšlienka. Jej kritici hovoria, že je to len nový názov pre to čo labouristi a liberáli označovali ako „Mutualism“ (filozofia podpory vzájomnosti) alebo „Neighbourhoodness“(dôraz na súsedské a komunitné prepojenia v pomoci ľuďom). Ed Miliband obvinil Camerona, že je to len cynická rétorika, aby si vláda zdôvodnila škrty vo verejnej sfére. Neziskovky hovoria, že slová sú fajn, ale ak sa Big Society má uskutočniť, treba systematickejšie meniť zákony, ktoré by uvoľnili ruky dobrovoľníckym aktivitám a vytvorili platformu pre profesionalizáciu a svojpomocné spravovanie tretieho sektora. Od Cameronovho pamätného prejavu uplynulo pol roka. Ľudia hovoriia, že zatiaľ cítia len škrty vo fungovaní verejných inštitúcií, takže presnejší názov vládneho programu by bol „Big Society - Small Budget“. Na vyhodnotenie, či a v čom bude Spojené kráľovstvo smerovať k Veľkej Spoločnosti, treba viac času.

Dnes sme navštívili organizáciu Age UK, ktorá poskytuje služby starým ľuďom a ich rodinám. Organizácia vznikla spojením dvoch veľkých neziskoviek „Age concern“ a „Help the aged“ a je obrovská. Denne jej služby využíva viac ako 20 miliónov ľudí, rozpočet je 2 miliardy libier ročne, majú 2500 zamestnancov a 8000 dobrovoľníkov. Peniaze získavajú z prevádzky 474 obchodov a prevádzok turistických, poisťovacích a zdravotných služieb pre starších ľudí, z podpory od veľkých donorov, ale najväčšiu diskusiu vyvolal spôsob fundraisovania, ktorý na Slovensku  takmer nepoznáme - „legacies“. Teda získavanie majetku z odkázaných dedičstiev. Závet spisuje asi 14-15 % britských dôchodcov. Vďaka kampaniam, vysvetľovaniu a systematickej práci dobrovoľníkov Age UK, sa niekoľko tisíc ľudí ročne rozhodne venovať časť alebo celý svoj majetok na dobročinné účely. Priemerný dar z dedičstva je 23 000 libier a z fundraisngového príjmu Age UK tvoria dedičstvá asi polovicu. Vo väčšine prípadov Age UK ani nevedia od koho získali dedičstvo, lebo darca im svoje rozhodnutie nesignalizoval vopred, inokedy takéto rozhodnutie prichádza po rokoch návštev a rozhovorov. Veľkou skupinou darcov je zaujímavá odnož demografického stromu. Počas prvej svetovej vojny bol v Británii oveľa väčší počet žien než mužov. Mnohé z nich ostali samy celý život, ale dokázali nahromadiť bohatstvo. Majetok, ktorému možno dať zmysel darovaním. Charita, ktorá sa stará o ochranu kultúrneho dedičstva „National Trust“ boduje so sloganmi typu: „Ak odkážete svoje dedičstvo pre National Trust, staráte sa o udržanie dedičstva svojej krajiny“.

Neviem, kedy budem starý. Asi to nespoznám a identitu starca mi bude musieť vnútiť okolie. Vlastne nechcem, aby som sa niekedy stotožnil s takouto identitou. Predvčerom sme navštívili domov starostlivosti o dôchodcov v novovybudovanom komplexe organizácie „Jewish Care“. Tí, neuveriteľným spôsobom, za poldruha roka nazbierali vyše 30 miliónov libier, aby postavili luxusný komplex so všemožnými službami pre starých ľudí a ľudí s postihnutiami.  Výsledkom je krásna nová multifunkčná budova s klubmi, ubytovňami, vzdelávacími, stretávacími a kultúrnymi priestormi. Po čistučkých voňavých chodbách s mäkkými kobercami a vzácnymi lustrami sa prechádzajú vetché babičky a dedkovia. V zdobených drahých županoch, vo svete, kde všetko slúži pre ich potechu: klavíry, príjemné zákutia pri krbe, vybavenie ako v najšpičkovejšom hoteli. Akoby každá stena hovorila: za holocaustu ste zažili príšerné utrpenie, to už nič neodčiní, ale zaslúžite si aspoň dôstojné posledné roky života. V láskavom prostredí, v luxuse a bez akéhokoľvek náznaku stresu. Všetko je usporiadané tak, aby čas plynul pohodovo. Opatrujúci dobrovoľníci sa polohlasom prihovárajú babičkám, držia ich opatrne, končekmi prstov, tak, aby to bolo príjemné. Pomaly sa presúvajú do kaviarne, do výtvarného salónu, do šachovej miestnosti... Oveľa dôležitejšie ako luxus naokolo, je spôsob ako sa celý personál, zamestnanci aj hostia správajú k dedkom a babkám. Ako ich rešpektujú, ako dokážu byť nablízku a súčasne ich nechať, aby si určili hranice. Bolo vidieť, že v tejto inštitúcii sa veľa rozpráva o tom, čo je to dôstojnosť, že to nie je nacvičené, ale autentické správanie. Bol som nadšený. Ale, napriek všetkému komfortu by som takto umierať nechcel. Hrozím sa predstavy, že by sa o mňa mal raz niekto starať. Možno som nezrelý.

Poobede sme mali voľno, žiadne návštevy, patrí sa isť do najlepšieho múzea na svete. Povinné turistické miesta ma odpudzujú, ale tu mám dobré zdôvodnenie. Budúci týždeň trénujeme slovenských múzejníkov. Treba priniesť čerstvé príklady. British Museum má pre bežných návštevníkov vyše 90 výstavných sál. Po skúsenostiach som sa rozhodol, že sa zážitkovo neprežeriem a poriadne si obzriem len jednu z nich – a dobre som urobil. Úžasné popoludnie. Informačne sýte, chrumkavé, šťavnaté. Strávil som ho na výstave „Od kolísky po hrob“. Šlo o predmety z celého sveta, spojené s rituálmi narodenia, zdravia, chorôb , smrti. Hodvábne gobelíny indických žien z mesta Patha v Bihare kedysi zobrazovali dedinské výjavy práce na poli, hudby a tanca. Dnes, v ére AIDS, tieto gobelíny oslavujú prezervatívy. Ornamentmi ovenčené ženy si na gobelínoch podávajú prezervatívy, prezervatívmi sú zdobené postele, tvoria pozadie pre školské výjavy. Na inom mieste je vystavený obrovský asi 5-metrový fotoaparát z dreva. Z popisu som zistil, že fotoaparát je vlastne obrovská truhla. Jej autorom je preslávený ghanský stolár, ktorý vyrába truhly tak, aby ulahodili ľuďom. Plní ich celoživotné túžby. Jedna z nebožtíčok, babka z jeho dediny, celý život túžila letieť lietadlom a za života sa jej to nikdy nesplnilo. Stolár jej vyrobil truhlu v tvare obrovského lietadla. Pocítil som obrovský nával vďačnosti voči stolárovi. Za tú babku. Určite ho preklínali hrobári, keď jej museli vykopať ten hangár, pochybujem, že za to mali príplatok. Ale sny sa majú plniť. Keby som bol v tej dedine, povedal by som stolárovi, že túžim po lete v raketopláne. Takom, ktorého nosič má pri štarte tri spaľovacie stupne.

Ale najviac ma dostal asi 20-metrov dlhý a zo 3 metre široký pás na stole v strede miestnosti. Vyzeral ako prešívaný obväzový obrus. V ňom boli tisíce kapsičiek a v každej z nich pilulka. Toto dielo výtvarníka Davida Ctrichleyho a lekárky Liz Lee sa volá Pharmacopoeia. Zobrazuje všetky pilulky a injekcie, ktoré bežný človek do seba dostane počas priemerne dlhého života. U 76 ročného Angličana, ktorý je prevažnú časť života zdravý je to asi 14 000 piluliek. Od prvej injekcie s vitamínom K hneď po narodení, cez všetky antibiotiká, vitamíny, lieky na tlak, lieky proti nespavosti a bolesti až po posledné predsmrtné injekcie na úľavu. Polovicu z tých 14 000 piluliek prehltne človek v poslednom desaťročí života medzi 66-tym a 76-tym rokom. Chodili sme okolo Pharmacopoeie, obzerali si rôznofarebné tabletky, tá dvadsaťmetrová plocha ľudského života vyzerala z tohto pohľadu smutne, magicky, inak. Myslím, že si na ňu odteraz spomeniem pri každej tabletke. Spomeniem si na jej miesto v tom kapsičkovom obruse s dvoma strapkavými koncami. Návštevníci múzea si pozorne obzerali jeho začiatok a rýchlo prebehli okolo jeho (na tabletky zvlášť hustého) konca.

Tony Hawks – to je ten stopár s chladničkou – hovorí, že ak je cesta medzi narodením a smrťou všetkým, čo máme k dispozícii... tak nie je potom najlepšou odpoveďou vyplniť si tú cestu zdieľanou radosťou a srandou?          

A večer predspánkový Guardian. A v ňom titulok: „Inside the Anti-kettling HQ“ (Vo vnútri proti-kanvicového riaditeľstva“). Vedľa článku je fotka vlasatých mládežníkov s laptopmi. Nápis najprv nedáva zmysel. Ale článok áno. Britská polícia mala doteraz „kettling“ stratégiu, že demonštrantov obkolesila, nahnala do jedného stáda. Davy sa ocitli na jednom mieste. Keď ich policajti ich mali pod kontrolou, oveľa ľahšie ich pacifikovali. Dnešná generácia mladých demonštrantov chodí na demonštrácie s iPhone-mi a iná skupina sedí desiatky kilometrov v strategickej koordinačnej miestnosti. S veľkým rozlíšením odtiaľ vidia na google mapách, kam sa presúvajú podskupiny demonštrujúcich. Pokynmi na diaľku ich môžu rozptyľovať a zhlukovať tak, aby ich polícia nemohla ukontrolovať v jednom uzavretom dave. Polícia sa snaží obkolesiť ich, ale keď sa desaťtisíce ľudí cielene presúvajú, ide sa zblázniť. Predpokladám, že aj z policajnej strany sa na diaľku snažia kontrolovať presúvajúce sa davy, takže najdôležitejšie strategické strety sa neodohrávajú na námestiach, ale vo vzdialených centrálach, ktoré s využitím chytrého  softvérou vyhodnocujú situáciu a dávajú pokyny. Z demonštrácií sa stáva šachovo strategická on-line hra so živými figúrkami. Tak to má byť.


4. februára 2011, Londýn

Mám pocit, že naša študijná skupina sa delí na dve podskupiny. Prvú nadchýnajú „kravaťáci“, druhú „teniskári“.  Prezentujúci, ktorých volám „kravaťáci“, majú „business look“, kontrolované vystupovanie, slovník a grífy marketérov, ktorí vedia čo predávajú, vedia prečo vystupujú tak ako vystupujú. Ich značkové  obleky a kostýmy ladia s ich účesmi a náušnicami. Druhá skupina prezentérov, ktorých volám „teniskári“ sú ľudia z drobných charít ale aj ľudia z veľkých miliónových nadácií. Vyzerajú skôr šupácky, v teniskách, s minimálnou vrstvou kozmetiky, ale zas majú iné osobné čaro. Čaro misijnej neprofesionality, čaro nepredvídateľných odbočiek v prezentáciách, čaro myslenia „mimo škatuľu“. Ilona z Poľska mi hovorí: „Vieš, po tom obrovskom centre v Jewish Care“ sprevádzal našu podskupinu ten navonok neatraktívny, ale magnetický riaditeľ, ktorý mal tú víziu a aj ten mladý fundraiser s vymakaným uzlom na kravate, ktorý na tú obrovskú budovu zohnal peniaze. Perfektne sa dopĺňali, ale keď nás sprevádzali po centre, zastavovali sa a nadchýnali každý pri iných veciach.“

Otázky podskupiny, ktorej sa viac páčia „kravaťáci“, smerujú  k „segmentácii trhu“, k hodnote brandu kampane, k „ROI a administratívnym nákladom kampaní“. Časť skupiny po spomenutí výšky sumy, ktorú fundraiseri získali v kampani, začne tlieskať. Pri väčšej sume je potlesk intenzívnejší a pridáva sa aj výskanie. Niečo podobné som videl iba na oslavnom zhromaždení predajcov vo firme, čo robí multilevel marketing. Takže mám taký zvláštny pocit.

Dnes sa mi najviac páčila prezentácia organizácie ImpAct. Jej „teniskový“ zakladateľ Alan Gosschalk má asi 50, krátky zostrih, pulóver, tenisky a vecné vystupovanie. Akoby svoje nenápadné múdrosti rozprával niekde v kuchyni, pomedzi chlipkanie čajíčku.  Alan hovorí o dôvere verejnosti voči neziskovkám. V Spojenom kráľovstve sú neziskovky druhou najdôveryhodnejšiou inštitúciou, hneď po cirkvách. Majú viac dôvery ako podnikatelia, armáda, policajti a samozrejme nekonečne viac dôvery než vláda a parlament. Pre neziskovky je dôvera úplne kľúčová. Nepriaznivý titulok v novinách je ako siréna. Kto by posielal peniaze charite podozrivej zo zneužitia peňazí. Pritom verejnosť nemá presné informácie. Myslí si že nadácie spotrebujú na svoje fungovanie a riadenie programu oveľa viac, než je pravda. Myslia si, že administratívne náklady sú asi 38%, pričom akceptovateľné percento pre nich by bolo asi 9%. ImpAct provokuje diskusiu o transparetnosti tretieho sektora o etických kódexoch fundraisingu (vzniklo ich už 29 pre rôzne oblasti fundraisingu), o nástrojoch sebahodnotenia predpokladov dôvery u neziskoviek. ImpAct zostavil Manifest transparentnosti, ku ktorý sa zaviazalo dodržiavať vyše 300 neziskoviek, prakticky všetky významné britské nadácie a združenia, ako aj 5000 jednotlivcov pracujúcich v treťom sektore.

Písal som si poznámky ako žeravý. Budeme to potrebovať až spustíme kurzy fundraisingu, ktoré v PDCS chystáme pre slovenské neziskovky.

Večerný titulok v časopise bol: “Londonism: A New Ideology” (Londýnizmus: nová ideológia). Pod tým nadpisom bol skoro oslavný článok o tom ako nezáleží na tom, či je primátorom “červený” Ken alebo “konzervatívny blondiak” Boris. Všetci vyznávajú filozofiu, že Londýn je stred sveta a rozvíjajú jeho infraštruktúru aj imigračnú explóziu tak ako ešte nikdy v histórii. Podľa článku vyhral Londýn kandidatúru na olympijské hry 2012 hlavne preto, že predolympijská kampaň “predala” Londýn ako globálnu, nie britskú metropolu, ako novodobý kozmopolis. Z Londýna som za tento týždeň videl menej ako 1 promile, ale všetko, čo som videl bolo očarujúco kozmopolitné a expanzívne.


5. februára 2011, Londýn- Heathrow

Odchádzame. Zistil som, že Tony Hawks medzitým stihol vydať ďalšiu knihu o filozofii cestovania s chladničkou. Píše, že dôležitou aktivitou je neaktivita. Niečo čo príde samo, keď sa nebudeme hnať a starať o to, či plníme cieľ, či ideme v súlade s plánom. Najkrajšie a určujúce zážitky boli nakoniec tie, ktoré si nenaplánoval..

Čítať 3873 krát