Blog

Klebety z Kosova

19. august 2011,

Pochopiť Kosovo znamená pochopiť rozdelené mesto, ktoré Albánci volajú Mitrovicë a Srbi Kosovska Mitrovica (aby ju odlíšili od druhej – vojvodinskej Mitrovice na severe, ktorú volajú Sremska Mitrovica - čiže Srbská Mitrovica). To, aký názov mesta zvolím, keď sa pýtam na cestu, je značkujúce. Idem do mesta, ktoré rieka Ibar delí civilizačnou hranicou na albánsku a srbskú časť.

20. júla 2011, Priština

Keď som bola malá, všetci ma volali „Malá Herkules“. Začal s tým otec a ujalo sa to. Učil ma box, topánky mi zaťažil vrstvou betónu, aby som mala pevný postoj. Ešte pred školou sme každé ráno o šiestej chodili behávať. Naučil ma páku, lakťami na stole sme sa pretláčali až do veku, kým so ho neporazila. Malá Herkules je kosovská Albánka. Má 50 rokov. Stále je malá, vyzerá trochu ako Roman Skamene. V dave ju nevidno, ale vyzerá, že ňou nič nepohne. Má kratučké čierne vlasy a trochu bojový postoj i posed. Máme pred sebou kosovskú pizzu a poriadne ju nepočujem lebo z reprákov ide balkánsky pop. Po chvíli si na ten rámus zvyknem a slová Malej Herkules prehlušia aj to nekonečné duc-duc-dudúúúúúúúú-duc.

Malá Herkules sa v spomienkach stále vracia k otcovi. „Na moje osemnáste narodeniny mi dal kľúče od domu a povedal: Od teraz nebude nik kontrolovať čas tvojho návratu. Ale pamätaj, že ak sa budeš správať dobre, robíš dobré meno sebe aj mne, ale keď urobíš niečo zlé, tak isto robíš zlé meno sebe aj mne“. Malá Herkules začala  študovať právo a chodiť so spolužiakom Nuhim. Cez neho sa dostala na študentské demonštrácie požadujúce spravodlivosť a rovnaké práva pre všetkých Kosovčanov. Keď mala 21, zatkli ju a hodili do väzenia medzi vrahyne a prostitútky. Za čo si tu, pýtali sa jej. Neviem, za nič. Niekto ju udal, že bola na protisrbskej demonštrácii. Vyhodili ju zo školy a dva roky si užila väzenie. Otec ju chodil navštevovať každý mesiac. Povedal jej, že by mohla byť užitočnejšia, keby doštudovala, ale vybrala si túto cestu a on bude vždy stáť pri nej. Malá Herkules cítila, že otec ju miluje najviac zo všetkých piatich detí. Keď ju navštívil jej profesor práva, povedala mu, že nič z toho, čo ju v škole učil o občianskych právach v Juhoslávii neplatí. Profesor mlčal,  díval sa do zeme, vedel že malá Herkules má pravdu. Keď jej spoluväzenkyňa, 70-ročná Srbka odsúdená za korupciu, potrebovala pomoc, malá Herkules sa o ňu začala starať. Srbska to nemohla pochopiť. Ako to, že jej pomáha „kosovská teroristka“? Skamarátili sa a dohodli, že keď sa dostanú z väzenia, žiadna politika nezničí ich priateľstvo, kosovskí Albánci a Srbi patria k sebe.

Raz mala Malá Herkules zvláštny sen. Priateľ Nuhi vyzeral v sne hrozne smutne. Zosadol z bicykla a keď jej chcel podať ruku, odpadla mu. Taška mu spadla na sem, vypadla z nej kozmetika a pero. Kozmetiku si vzala jej sesternica, pero ostalo pre Malú Herkules. Sen ju úplne rozhodil. Ráno sa Malá Herkules vypytovala bachárov: „Čo sa stalo s Nuhim...,čo sa stalo, povedzte, čo sa stalo?“ Srbskí bachári sa len usmievali, „.. ako si sa to tak rýchlo dozvedela? Urobil to, čo si zaslúžil.“ Otec Malej Herkules na najbližšej návšteve mlčal. Povedal, že o Nuhim sa nič nevie.  Keď ju po dvoch rokoch prepustili z väzenia, dozvedela sa, že v deň toho zvláštneho sna, srbskí policajti Nuhiho zabili. Keď zomieral jej otec, mala podobný sen. „Otec mi strašne chýba. Dvadsať rokov mi hovoril, že by som si mala nájsť priateľa a odsťahovať sa. Keď zomieral, bola som v Amerike. Sen s otcom ma vydesil. Hneď som si kúpila letenku späť a ešte som ho zastihla živého. Šéfovi cintorína som dala zálohu, aby mi zarezervoval miesto na hrob vedľa otca. Ale on to miesto po dvoch rokoch predal niekomu inému. Sviňa.“

Malá Herkules sa pridala k hnutiu Ženy v čiernom, snažila sa o dialóg a spojenie kosovských a srbských žien v boji proti útlaku. Dodatočne doštudovala právo a dnes vedie centrum, ktoré v Kosove šíri mediáciu. Najbližší mesiac budeme spolu učiť zmesku vysokoškolákov z celého sveta na Letnej škole Americkej Univerzity v Prištine. Ja mám na starosť prvé dva týždne, ona druhú polovicu kurzu.


21.júla 2011, Priština

Na hlavnom námestí je neprehliadnuteľná oslavná socha k samostatnosti Kosova. Viac ako štvormetrové písmená zo žltého plechu vytvárajú názov NEWBORN. Jej odhaľovanie vo februári 2008 sprevádzali dve plačlivé demonštrácie. Davy v Prištine plakali od šťastia a dojatia a davy v Belehrade zo zúrivosti a bezmocnosti. Žltá pokožka „novorodenca“ sa po troch rokoch odlupuje a zaniká pod makeupom graffitti. Albánske nápisy na plechových písmenách pripomínajú berlínsky múr, ale aj sídliskové čmáranice. Pamätník je súčasťou hry, v ktorej sa bojuje o teritórium, ako keď sprayeri „tagmi“ obsadzujú mesto. Vedľa sú kosovské vlajky. Pozlátená mapa Kosova na európsky modrom podklade a v hornej časti šesť bielych hviezdičiek. „Čo predstavujú tie hviezdičky?“ pýtam sa Shuki. A ona, že je to šesť najpočetnejších etnických skupín, žijúcich v Kosove: Albánci, Srbi, Turci, Rómovia a ....počkaj nie, ešte raz: Srbi , Albánci, ...nie... Chorváti tam nie sú , ani Slovinci, ale Macedónci... aha Rómovia a Aškaliovia.., jááj ...a Egypťania. „Kde sa tu nabrali Egypťania?“, pýtam sa a dostávam stále nejasnejšie odpovede. „Noóó, nie je ich tu veľa, ale ...asi, aby Kosovo demonštrovalo otvorenosť voči všetkým, spomenulo aj Egypťanov“. Dobre , ale prečo potom nie je na kosovskej zástave hviezdička pre Slovákov a Čukčiov? Vygúglil som si, ako je to naozaj. Dohoda o hviezdičkách asi vznikala podobne ako tie graffitti na pamätníku. Kto kričal najhlasnejšie, získal hviezdičku.  

Takže, po jednej hviezdičke majú Albánci, Srbi (aj keď tí o ňu - na Kosovskej vlajke - väčšinou nestáli), Turci, Gorani (to je 65 000 horalov z regiónu Gora) a  Bosenci, tých je asi 2%. Posledná hviezdička zastupuje skratku RAE, teda až tri menšiny naraz: Rómov, Aškalijcov a Egypťanov. Rómovia sa v balkánskom chaose väčšinou prispôsobili vonkajšej náboženskej a etnickej identite- takže pri každom sčítaní vzniká pestrejšia vzorka balkanizovaných rómskych identít. Vedľa seba fungujú ortodoxní, moslimskí, katolícki aj ekumenizovaní, vševeriaci a neveriaci Rómovia. Ako pozostatok srbského vplyvu sú tu - k ordodoxii sa hlásiaci “Kovači”, “Čergari”, “Bugurdžjci” a “Srpski“ Rómovia. Ku katolicizmu sa hlásia najviac Rómovia, ktorí prišli z Chorvátska – Lipjanskí a “Janevskí” Rómovia.  Muslimsky identifikovaní Rómovia sa hlásia buď k tureckým koreňom - “Tureckí Rómovia” a “Divanjoldjije” alebo k albánskym koreňom: “Gurbeti”, “Muhadjeri”. Novodobou špecifickou Kosova sú “Aškalijci” – to sú Rómovia, ktorí sa vydelili zo skupiny ostatných moslimských Rómov. Hovoria albánsky a až do Kosovskej vojny v roku 1999 sa považovali za Albáncov. Potom prišla vojna a v nej sa ocitli v utečeneckých táboroch, kde ich priradili k ostatným Rómom. Aj to spôsobilo, že sa začali označovať inak, ako “Aškalijci” a zdôrazňovali, že patria k inému etniku. Do Európy prišli v 4.storočí n.l. z Perzie , cez židovský Aškelon. Relatívne malou rómskou skupinou, asi 5000 ľudí, sú tí, ktorí si hovoria Egypťania. Ide však o tzv. Balkánskych Egypťanov (hovoria im aj Jevgs, alebo Gjupci). Balkánski Egypťania hovoria albánsky, ale svoj pôvod odvodzujú z Egypta a tvrdia, že sa výrazne odlišujú od ostatných rómskych etník.  Najnovšie si Aškalijci založili „Maticu Aškalijskú“ s vlastnou zástavou a konštruovaním nového mýtu o svojej identite. Ak majú ostatné novoobjavujúce sa etnické identity prežiť, asi budú musieť urobiť niečo podobné. Narazil som na zaujímavý článok bulharsko-slovenskej etnologičky Eleny Marušiakovej, ktorá sa venuje starým a novým rómskym identitám. Ako ukážkový príklad spomína situáciu troch pokrvných bratov, ktorí docestovali z celého sveta, aby sa zúčastnili na slávnostnej obriezke syna jedného z nich. Detstvo trávili spolu, ale život ich zavial do rôznych kútov sveta a rôzne formoval ich identitu. Prvý brat docestoval z USA a jednoznačne sám seba vníma a opisuje ako Róma.  Druhý brat žije v Austrálii a vníma sa a hovorí o sebe ako o „Egypťanovi“, tretí žije v Macedónsku a považuje sa typického „Albánca“.  

Dúfam, že spoločný čas netrávia tým, že by si vyjasňovali, čím v skutočnosti sú, ale tešia sa zo zdravia a úspechov svojich detí. Pôvabný prejav destilovanej identity a úprimného vlastenectva som zaznamenal u skupiny bulharských Rómov. Keď nedávno francúzska polícia usvedčila ich skupinu zo série organizovaných krádeží v Paríži, všetci svorne tvrdili, že sú z Rumunska. Keď sa ich potom rumunská televízia pýtala, prečo predstierali, že sú Rumuni, úprimne sa čudovali. Prečo by sme mali priznať, že sme z Bulharska? Nebudeme predsa vlastnej krajine kaziť dobré meno.  

Námestie zdobí žltý pomník „Novorodenca“. Starý, juhoslovanský pomník na vedľajšom námestí,  sa s rovnakým nadšením, chystajú povaliť. Od roku 1956, ešte z čias Tita tam prežila asi 15-metrová biela opacha. Tri masívne  betónové prúty (symbolizujúce nezlomnú spriaznenosť Albáncov, Srbov a Černohorcov). Pomník sa volá „Bratstvo a jednota“. Mestská rada usúdila, že podzemné garáže sú dôležitejšie ako „bratstvo a jednota“ a garáže nemôžu byť nikde inde, len presne tam. Na Slovensku tiež zaznel nápad, že nám chýba pomník v tvare Svätoplukových troch prútov. Keby mestu dominovala železobetónová socha s tromi vytesanými prútmi, žiadna pluralistická demokracia, by už nikdy nenarušila tú skalopevnú jednotu všetkých. Stavanie a váľanie pomníkov asi prináša nejakú pre mňa ťažko pochopiteľnú rozkoš. Ak by šlo len o módne vlny, ekonomickejšie by predsa bola postmodernistická stavebnica s mnohými dielikmi. Pamätníkové dielce by sa raz za dvadsať rokov prestavali do nových kombinácií, bolo by to lacné, rýchle, premenlivé. To by však neprinieslo vyvrcholenie toho vášnivého aktu – na večné veky postaviť, na večné veky povaliť.  


23. júla 2011, Priština

Jeden zo študentov - Zohaib – je nepočujúci. V USA študuje na Rochester Institute of Technology, takže sa prihlásil na letnú školu. Tak, ako je tam zvykom, škola zaplatila a s ním na šesť týždňov vyslala aj dve tlmočníčky do znakovej reči. Zohaib diskutuje tak zapálene, že tlmočníčky ledva stíhajú, pripravuje eseje a je plne zapojený do všetkých prednášok a cvičení. Pred prednášajúcim, vždy stojí jedna z tlmočníčok a keď lektor začne chŕliť dáta a faktografie, jej tvárové svalstvo dostáva zabrať a prsty sa len tak mihajú. Po 20 minútach potrebujú oddych, takže nastupuje druhá prekladateľka so svojou pantomímou. Takto sa striedajú každý deň od rána do večera, aj na party, aj počas konzultácií, aj na poznávacej ceste autobusom. Nestačil som obdivovať. Jedna z nich mi vysvetlila, že jej oddelenie Rochesterskej univerzity má popri 16 000 počujúcich študentoch aj 1300 nepočujúcich a pre nich univerzita zabezpečuje asi 1200 tlmočníkov na plný úväzok. Niektorí ovládajú americkú znakovú reč, iní aj medzinárodnú znakovú reč „gestuno“- akési znakové esperanto. Absolventi univerzity nepočujú, ale sú z nich úspešní dizajnéri, zverolekári, inžinieri, softvéroví špecialisti, dokážu preraziť takmer kdekoľvek. To platí od čias Franklina Delano Roosvelta, ktorý zakladal takéto inštitúcie už pred 50 rokmi. Možno aj preto, že sám mal od 38-ich rokov polio alebo GBS, ostal na vozíčku a rozumel, čo potrebujú ľudia s postihnutím. Špecializované vzdelávanie je podľa neho vynikajúca investícia a štát by sa na nej mal podieľať. Najprv som si hovoril – nóó to je teda luxus - platiť na jedného študenta dve tlmočníčky, ich zaoceánske letenky, ubytovanie a honoráre na šesť týždňov. Wow, je to ekonomické, oplatí sa to? Ale hneď som sa pokarhal. Čo je to za debilné uvažovanie. Nik nedokáže zmerať výhodnosť investície do tohto študenta, do 1300 ďalších na Rochesterskej Univerzite, do nikoho z nás. Koľko ľudí pracuje na tom, aby pripravili budúceho športovca, vedca, umelca? Do každého z nás muselo roky priamo a nepriamo investovať množstvo ľudí, nie len rodičia. A na druhej strane, takmer každý z nás sa podieľa na lepšom fungovaní ostatných. Tým, že im opravuje cesty, zuby, softvér, predáva v obchode, alebo píše básne. Len tie mnohonásobné investície ostatných sú schované, nevidíme ich tak čitateľne ako v prípade pomoci dvoch tlmočníčiek, ktoré znamenajú uši a ústa a tak umožňujú študovať jednému študentovi. Ak sa to podarí a po rokoch štúdia bude v niečom dobrý on, odovzdá štafetový kolík sociálneho kapitálu. Investícia z jeho strany určite pomôže ďalším. Dobre to mal vymyslené ten Roosevelt.


24. júla 2011, Priština

Vo včerajšom bloku cvičení, som so študentmi diskutoval ako oddeľovať fakty a interpretácie v mediálnom zobrazovaní konfliktu. Najprv som im premietol trojminútové klipy z troch kanálov chorvátskej televízie. Všetky referovali o tej istej udalosti. Roku 2006 skupina miestnych chorvátskych mladíkov v dedine Biljani Doni hádzala kamene do okien prinavrátivších sa srbských susedov - dedka a babky Škoričovcov. Škoričovci boli vydesení k smrti, veď takto sa pred rokmi ohlasovali aj útoky, po ktorých im ich bývalí a súčasní chorvátski susedia, podpálil dom a oni si zachránili život len útekom.

V prvom klipe prevládali dlhé niekoľkosekundové zábery na kamene, ktoré im v noci prerazili okná a správu dokresľovali pohoršené výkriky poslanca za SNS (srbskú národnú stranu). V druhom klipe bol centrálnym záber na chorvátskeho prezidenta Mesiča, ktorý vysvetlil, že táto udalosť je výsledkom príliš veľkého množstva vypitého alkoholu v pomere k veľkosti mozgov útočníkov. Tretí klip venoval útoku na Srbov len niekoľko sekúnd a hneď preskočil na zábery pomníkov obetí masakru spred 20 rokov vo vedľajšej dedine Škabrnja. Priestor v klipe dostali hlavne miestni obyvatelia. Tí opakovali, že nepriateľskému postoju voči srbským prinavrátilcom sa nemožno čudovať, lebo chorvátskym obyvateľom Škabrnje sa doteraz nik dostatočne neospravedlnil za masaker, ktorí síce nespôsobili priamo títo prinavrátilci, ale ako Srbi za masaker nesú zodpovednosť tak či tak.

Študenti citlivo vyňuchali, kde sú momenty manipulácie a hrania sa s faktami a dojmami, hoci im chvíľu trvalo, než sa vysomárili toho, kto v tomto prípade tvorí väčšinu a menšinu. Nakreslil som obrázok s letokruhom, kde bolo v najväčšom kruhu označenie chorvátskeho teritória, jeho súčasťou bol menší kruh s väčšinovo srbským obyvateľstvom v Republike Krajna Srpska. V nej bol ešte menší kruh s väčšinovo chorvátskymi dedinami a v niektorých dedinách boli jednotlivé srbské rodiny obkolesené chorvátskou väčšinou. V tomto prípade sa rodina stala srbskou menšinou v rámci chorvátskej väčšiny, ale v rámci dediny, ktorá je menšinou voči srbskej väčšine. A to sa deje v rámci kraja, ktorý je menšinou v rámci chorvátskeho územného celku, ktorý bol vo vojnovom stave so srbským štátom. Tá srbská rodina  sa môže aj zblázniť. Bez ohľadu na sústredené kružnice menšín a väčšín, vždy budú súčasne menšinou aj väčšinou, nepriateľom aj spojencom. Naivným riešením je pokus o etnicky „čisté“ štáty, zložitejším, ale udržateľnejším je - zabudnúť na identitu postavenú na jazyku a náboženstve a hľadať mnohostrannú identitu, ktorá umožní prekračovať simplexné deliace čiary na základe etnicity, jazyka alebo náboženstva. Študenti v skupine sú z Nórska, Španielska, Holandska, USA, Peru a Slovenska, ale mňa najviac zaujímalo ako sa k „matrioškovej“ dileme väčšiny a menšiny v tejto prípadovej štúdii postavia dve študentky zo skupiny - Srbka Biljana a kosovská Albánka Arbresha. Keď sa obe, a po dlhšej diskusii aj celá skupina dopracovali k spoločnému hodnoteniu situácie, celkom som sa potešil.     

Dnes bola špeciálna prednáška zástupcu prokurátora v ICTY (Medzinárodného tribunálu pre vojnové zločiny v Juhoslávii), ktorý súdil aj Slobodana Miloševiča. Volá sa sir Geoffrey Nice, QC. Získal si ma od prvej vety. To QC za menom znamená Queen's Counsel, čo je poverenie vystupovať ako poraca britského kráľovstva v najdôležitejších súdnych sporoch. Na rozdiel od môjho očakávania, neobhajoval súdne riešenia. Zdôrazňoval, že  v nich ide o spravodlivosť, nie o riešenie problému. Kedysi bolo hlavným cieľom súdneho procesu potrestanie, dnes je ním retribúcia - náprava toho čo sa pokazilo. Má vyše 65, účes na ježka,  traky a jasne zelenú kravatu, takže pôsobí trochu potmehúdsky. Počas prednášky má backhandovo zložené dlane, takže vyzerá skôr ako rekreačný hráč ping-pongu než dôstojný kráľovský prokurátor. Začal tým, že dvoma obrázkami vyjadrí, z čoho vychádza jeho právna filozofia. Na prvom obrázku bol rozbláznený Mike Jagger, na druhom asi päťročný chlapček, ktorý si nápadne obzerá usmievajúceho sa britského policajta. Geoffrey vysvetlil, že si v práci nesie,  tak ako Rolling Stones, myšlienkové dedičstvo 60-tych rokov s heslom „Make love, not war“. Že by chcel naspäť časy keď „bobby“ (britský policajt) bol pomocníkom, nenosil zbraň ani ochrannú vestu a nemusel podozrievať každého päťročného chlapca, ktorý sa k nemu blíži na ulici, že sa z neho vykľuje terorista.

Geoffrey ukazoval obrázky vojnových zločincov, ktorých sa mu v Haagu podarilo odsúdiť. Ani jeden z nich nevyzeral ako stereotyp masového vraha, na fotkách vyzerali dosť inteligentne a dokonca sympaticky. Chorvátsky Bosniak Dario Kordič, vojenský líder a viceprezident Chorvátskej Republiky Herceg-Bosna dostal 25 rokov.  Kedysi študoval politológiu, vo vojne zodpovedal napríklad za masaker v Ahmiči, kde jeho vojaci postupovali od domu k domu, obydlia vypálili, obyvateľov postrieľali a kanónmi odpálili ich minarety. Na súde sa Kordič bránil, že jeho vojaci sú dobrí kresťania, ktorí by sami nikdy nič také neurobili. Ale našli záznamy rozkazov, písomné plány operácie a film, ktorý zachytával ako patriarcha dáva vojakom požehnanie k tomuto útoku. Geoffrey sa pýtal, ako mohli ľudia dopustiť to, k čomu sa dopracoval Kordič. A tú odpoveď dvakrát zopakoval: „na začiatku sme si mysleli, že nie je nutné zastavovať ho, veď mal len čudné reči, ale nerobil zlé veci, A keď ho nik neobmedzoval, jeho moc rástla. Až tak, že sa ho už zastaviť nedalo, aj keby sme chceli.“ Geoffrey spomínal ako dôležité je uchovávať dokumenty. Rebeli v súčasnej Líbii, chceli vypáliť vládne budovy, ale niekto presvedčil, že uchovanie Kaddáfiho dokumentov je pre budúcnosť dôležitejšie, než radosť z popola nenávidenej minulosti.  


25. júla 2011, Gadime, Račak, Prizren

Tridsiatku študentov z celého sveta a mňa naložili do autobusu. Dnešný deň sa v programe letnej školy volá - výlet do Prizrenu. Študentky a študenti majú okolo dvadsiatky, vyzerajú dospelo, ale už po prvých minútach začali imitovať školské výlety: S výskaním rozbaľovali desiaty, priskakovali k oknám striedavo na jednej a na druhej strane, až rozkývali autobus, chichúňali sa, spievali a jačali pri hrách na hádanky. Ruku s mobilom mali hajlovaco vystretú a v kuse všetko fotili, najviac seba samých. Takmer všetci, nie len Japonky. Vekovo som o 35 rokov ďalej (alebo pozadu?) a keďže som nevýskal a nefotil, cítil som generačnú priepasť. Úctivo ma oslovujú „profesor“  alebo „profesore“. Žiaľbohu nie zo srandy, vážne. Myslia, že sa to tak má byť a ostatní lektori posilňujú tento formálne úctivý dištanc. Neviem ako im mám vysvetliť, aby neblbli, že ma môžu volať Dušan a že staro vyzerám iba zvonka. Počúvame rovnakú hudbu a viem sa vžiť do väčšiny toho, čo cítia. Hovorí sa, že  Gen Net žijú na sieti, ale až tu som si to uvedomil naplno. Obrovský park s lavičkami pred univerzitou je nevyužitý. Cez prestávky sa študenti zoskupujú len podľa toho, kde je najlepší wi-fi signál. Keď spolu rozprávajú, nepozerajú na seba, lebo každý sa súčasne prehrabáva vo svojom notebooku alebo tablete. Sú spolu a súčasne vedľa seba. Každý ponorený do vlastných virtuálnych svetov. Do jedálne prichádzajú s otvoreným notebookom v ľavej ruke a s vytrčeným lístkom na jedlo v pravej. Počas raňajok majú v ľavej ruke rožok, v pravej myš. Prežúvajú, ale oči ani na chvíľu neodtrhnú od obrazovky.  Obojručný multitasking zvládajú obdivuhodne. Ja by som si už dávno vylomil zub o myš, do ktorej by som sa nedočkavo zahryzol.

Zastavili sme sa v jaskyni Shpella e Gadimës. Stalaktity tam nesmerujú dole, ale skôr vodorovne a šikmo, kašlú na zemskú príťažlivosť. Vraj sa to deje, keď kvapľová voda stekajúca stredom upchatého brka, vyrazí pórmi do bokov. Tomuto ale sprievodca nevenoval pozornosť. Nadšene a s vážnou tvárou nám ukazoval masívne útvary, kde je viac než symbolické, že už pred 80 miliónmi rokmi príroda v historickej predtuche, z kvapľov vytvarovala albánsku orlicu s rozmachnutými krídlami. V inom kúte jaskyne bola členitá brada albánskeho hrdinu Skanderbega. Predpokladám, že ešte pred 15 rokmi tento alebo iný sprievodca pri tých istých  útvaroch hovoril, že je viac než symbolické, že v tejto v skale sa objavil tvar slovanského Vtáka Ohniváka a v skale vedľa ide o bradu srbského princa Stepana Lazara. O sto rokov budú deťom vysvetľovať prečo je symbolické, že sa v tejto skale už pred 80 miliónmi rokov vytvaroval čínsky drak a brada Teng-Siao-Pchinga. Vtáky sa vyvinuli až v treťohorách, takže albánska orlica v skale predbehla evolúciu a príchod vtákov už vtedy predpovedala.

Pred troma dňami som sa o tvorbe národnej mytológie rozprával s jedným z „profesorov“ na letnej škole – Srbom, Obradom Savičom. Dokončuje knižku, ktorú nazval „Pornografia pamäti“. Zabávali sme sa na výroku Winstona Churchila, že Balkán je schopný vyprodukovať viac histórie, než je schopný stráviť. Pamätníkov bude treba stále viac a viac. Podľa Obrada, sú pokusy cielene utvárať historickú pamäť, pornografickým gýčom. Slúžia na predstieranie skutočnosti a rýchle odplavenie pudu, ale od skutočného bytia majú ďaleko. Teším sa na jeho knižku.

V Kosove sa teraz pamäť konštruuje, akoby to bola úloha strategického významu. Všade vznikajú bronzové pomníky bojovníkov UÇK, väčšinou partizánske sochy v štýle socialistického realizmu, v mierne nadživotnej veľkosti. Mená na podstavcoch sú rôzne, ale sochy sú ako z formičky, bondovská postava, v pravej ruke pištoľ, za opaskom granát, úkrok nohy v pohybe a odhodlaný pohľad vpred. Sú na zvýšených podstavcoch, takže divák sochám nikdy nevidí do očí, vždy ich vidí zdola. Podobnú, ale pozlátenú socrealistickú sochu, má na prištinskom bulváre Klintona aj Bill Clinton. Na kopci nad mestom nie je socha, ale je rozľahlý pamätník „balkánskeho Gándhího“, prezidenta Ibrahima Rugovu. Rugova nosil šatky okolo krku, namiesto nudných štátnických darov zvykol medzištátnym návštevám darovávať pekné kamienky a minerály. Celý život vyznával nenáslie. Keď ho mali pochovať na kopec, kde sú hroby bojovníkov UÇK, radikáli protestovali, že Rugova ich neuznával. Neželajú si, aby ležal tak blízko. Takže Rugova je umiestnený asi 200 metrov od nich. Celé miesto pôsobí pietne, pokojne. Keď som sa zastavil pri pomníku Rugovu, vedľa pobehovali deti a dôchodcovia tam hrali šach. Pri hroboch bojovníkov UÇK nebol nik.

Ďalšou zastávkou autobusového výletu bol pamätník genocídy v Račaku. Keď srbské sily a Juhoslovanská Armáda vypáli dedinu Račak, 4000 obyvateľov dediny a okolia zo Shtime ušlo preč. V dedine ostalo len pár mužov. Jeden z nich, ktorý prežil masaker, nám rozprával ako sa 15. januára 1999 srbskí vojaci v čiernych uniformách rozmiestnili po okolitých kopcoch. Skupinu civilistov - albánskych Račancov nahnali na jedno miesto a samopalmi skosili 45 z nich. Prežili piati, ktorí predstierali, že sú mŕtvi. V dedine je aj malé múzeum. Tvorí ho albánska zástava, fotky civilných obetí a hlavne fotky bojovníkov UÇK. Pôvabná egyptská študentka Teddy je z múzea úplne popletená. Ukazuje na fotky a pýta sa ma, kto si títo ľudia v uniformách UÇK? Sú to tí dobrí alebo tí zlí? No... to je ťažké, snažím sa jej vysvetliť. Srbovia ich považovali za teroristov, oni sa považujú za martýrov a osloboditeľov. Používali násilie a neboli oficiálnou armádou, skôr partizánmi, ale mali taký názov – Kosovská oslobodzovacia armáda UÇK. Ich bývalí lídri – Haradinaj, Čeku, Thači - sa v Kosove stali premiérmi. Niektorí sa dostali za vojenské zločiny pred tribunál v Haagu, niektorých prepustili, iných odsúdili.  No dobre, opakuje Teddy a nástojí na odpovedi: „Ale sú to tí dobrí alebo tí zlí?“ Neviem, čo jej mám povedať. Teddy, vo vojne sa požíva násilie, zlí sú na všetkých stranách sporu. Aj keď potom niektorým z nich venujú múzeá, sochy, filmy a školákom budú opisovať ich hrdinstvá.

Prizren je sympatické mestečko s početnou tureckou menšinou. Po meste rozvoniava turecká káva, turecké delikatesy, ako suveníry sa predávajú nie len albánske biele vajcovité čiapky, ale aj tmavočervené a šedivé fezy. Z kaviarní sa ozýva turecký duduk rezaný zbíjačkovým rytmom balkánskeho popu. Ponad riečku Lumbhardi vedie viacero malých  kamenných mostov, mládež postáva všade okolo a vychutnáva si ničnerobenie. Nad mestom na kopci je pevnosť, kde sa po konflikte dočasne opevnila nemecká jednotka KFOR. Mali výhľad na celé mesto a už to tam poznali, mali tam základňu aj počas druhej svetovej. Korektný program AUK predpokladal, že navštívime mešitu, ortodoxný aj katolícky kostol. Mešitu reštaurovali. Srbi zničili viac ako 200, čiže asi tretinu kosovských mešít, takže ich rekonštrukcia beží vo väčšine miest. Katolícky kostol bol zavretý reťazou a pred návštevou srbského ortodoxného kostola nás musela preveriť miestna policajtka. Pýtal som sa, či stíhajú preverovať ľudí aj počas nedeľnej kázne, ale keď sme vošli do obrovskej asi 50 m dlhej Katedrály sv. mučeníka Georgija, pochopil som absurdnosť mojej otázky. Chrám je úplne prázdny, ozvenu tlmí len zopár ikon okolo stien. V Prizrene žije spolu 20 Srbov, ortodoxné bohoslužby  navštevuje 7 alebo 8 z nich. Kostol bol vypálený 15. marca 2004, v tie dni ich albánski radikáli v Kosove zničili asi 35. Strecha sa zrútila, ikony zhoreli. Posledné roky ho reštaurujú a dokedy tu vydrží chodiť tých 7-8 najvernejších, nevedno. Osamelosť v tom obrovskom prázdnom priestore musí byť ešte väčšou osamelosťou.

26. augusta 2011, Priština

„Hrozná vec sa stala“, hovorí účastníčka kurzu Andrea. „Všetci zahraniční študenti sme ubytovaní na rovnakom poschodí, a do kúpeľní sa dá dostať aj z chodby. Včera všetkým zmizli šampóny, sprchovacie gely a kozmetika, všetko, čo sme mali na poličkách kúpeľní. Zubné pasty, krémy, celá drogéria je fuč. Ja som mala značkovú kozmetiku z Francúzska a je zvláštne, že zmizla iba ženská kozmetika“. Takže teraz podozrievavo oňuchávate všetky ženy, čo sa potulujú okolo internátov a pozeráte, či nemajú belšie zuby?, pýtam sa. „Nóoo, tak nejako“. Možno už o niekoľko mesiacov budú aj čiarové kódy na šampónoch a zubných pastách personalizované. Nejaká odroda Google Earth bude výstražne  pípať, keď sa v blízkosti objaví niekto s mojou zubnou pastou. Potom sa určite sa objavia hackeri, ktorí budú kradnúť tak, že virtuálne prepíšu vlastníctvo všetkých značkových zubných pást na seba. To bude radosti. Celý svet bude pípať, aby dokázal, že patrí iba im. Alebo virtuálne zmenia identitu tých ostatných. Po jednom kliknutí, prídu adresáti útoku o majetok, účty, doklady, identitu. Ak nie si na sieti, neexistuješ. Alebo si na sieti, ale si niekým iným, len o tom nevieš. Alebo vieš, že si sa na sieti nechtiac stal niekým iným, ale ako dokážeš, že tvoja pravá identita je niečo iné, než to, čo hovoria elektronické databázy? Mal by som si pre istotu niekam schovať svoju vzorku DNA. Ale aj to by som asi zapotrošil. Dokladovanie vlastnej identity vyžaduje niečo trvácnejšie, niečo, čo sa nedá zapotrošiť. No neviem. Všetko sa dá zapotrošiť.


27. augusta 2011 Priština

Dnes budeme so študentmi simulovať vyjednávania, ktoré viedli k Daytonskému dohovoru v roku 1995, hovorí mi Luis Sell, bývalý americký diplomat, ktorý pomáhal Richardovi Holbrookovi v príprave Daytonu. Poskočil som, to by som chcel vidieť! Tak som sa, ako pozorovateľ, ocitol na jednom poldni jeho kurzu. Študenti mali východiskovú situáciu zmáknutú. Dáta zhromažďovali podľa medzinárodných dokumentov a spomienkových kníh hlavných aktérov už niekoľko dní. Učebňa sa premenila na luxusný hotel v Ženeve, vedľajšia učebňa na vojenskú leteckú základňu v Daytone v Ohio. Namiesto basketbalového ihriska sme si predstavili ženevské jazero a druhú učebňu sme vo fantázii zaplnili ešte 800 ľuďmi, ktorí v Daytone doprevádzali delegácie deviatich štátov. Richarda Holbrooka hrala albánka Donika s piskľavým hlasom. V jej podaní pôsobil menej autoritatívne, takmer ľudsky. Miloševiča hral  Peruánec Juan Franco. Jeho Miloševič bol síce nacionalista ako delo, ale neuveriteľne zodpovedný a prekvapujúco racionálny. A napríklad zástupca Ruska Igor Ivanov v podaní Nigérijčana Egbeho mal zrazu zmysel pre humor a veľkorysý prístup. Po troch hodinách nekonečných vyjednávaní, kúsavých poznámok, hrozieb, mlčania a ústupkov, sa študenti dopracovali v dohode, ktorá bola v mnohom podobná Daytonu. Na rozdiel od tej skutočnej, bol proces odzbrojenia rýchlejší. Do „daytonskej dohody“ začlenili aj prípravné rokovania o postavení Kosova, Sarajevo dostalo samostatný štatút a návrat utečencov a presídlencov bol omnoho viac regulovaný, než to bolo v post-Daytonskej realite. Ľahko sa píšu dohody ex-post, keď už vieme, čo spôsobia. Luis ich dohodu pochválil. Dokonca povedal, že oproti tej skutočnej, bola v niektorých aspektoch lepšia. Študentom sa ľahko rozhodovalo nad mapami, keď necítili tú domácu a medzinárodnú zodpovednosť, nebáli sa o svoje politické pozície a životy, nemuseli svoje kroky dodatočne vysvetľovať pred medzinárodným tribunálom. Možno sa niektorí zo študentov stanú vo svojich krajinách skutočnými Izetbegovičmi, Tudžmanmi, Miloševičmi. Možno im aj táto skúsenosť pripomenie, že konečnej zodpovednosti neujdú.

Pýtal som sa Luisa, či táto simulácia vyzerá inak, keď ju hrá s americkými študentmi. Trochu áno, hovorí Luis. Obyčajne je kratšia.  Americkí študenti sa rýchlo dohodnú, uprednostňujú rýchle a priamočiare riešenia. Dlhé reči o minulosti, o historických krivdách a o národnom charaktere, považujú za zdržiavanie. Všetko by chceli mať štruktúrované a jednoznačné. Takže sa dohodnú. Len či tie dohody potom vydržia, krúti hlavou Luis. Nevydržia.


29. augusta 2011, Priština

Univerzitu obkolesujú tri parky. Sú udržiavané a milo plné. Nie je tam ticho, všade je plno detí, z hojdačiek a bazénikov sa šíri plynulé výskanie. Vo vzduchu je vôňa kebabu, plieskavíc, a tiež aróma, ktorú vydávajú lovačke kobasice,  sarma, flia a burektore. Nie sú tam lavičky, na tráve čupia alebo posedávajú veľké, aj pätnásťčlenné, skupiny žien a detí. Kde sú muži, to som zatiaľ nezistil. Podľa štatistík je Kosovo najmladšou európskou krajinou, s najmladším obyvateľstvom a najvyšším priemerným počtom detí. V európskych štátoch je priemerný vek okolo 40 rokov, v Kosove 25,9 roka. Na druhé výročie samostatnosti sa kosovská vláda rozhodla vylepšiť imidž krajiny a popracovať s prostriedkami public diplomacy. Na reklamnú kampaň si najali agentúru Saatchi&Saatchi a tí sa zamerali na to, čím sa Kosovo odlišuje od iných štátov, čo je na ňom unikátne. Agentúra rozhodla, že vysvetľovať krivdy, kvôli ktorým vzniklo Kosovo je komplikované, správy o útlaku navonok neprenikali a dnes už pôsobia neuveriteľne. Takže v kampani sa už nebude spomínať, že za Rankoviča polovicu albánskych Kosovčanov sledovala polícia, že za Miloševiča boli vyhadzovaní albánski lekári a učitelia z práce a deťom sa zavreli brány škôl, že sa viedli nekonečné boje o rovnoprávne postavenie so Srbmi. Budúcnosť je podstatná. Nosnou témou kampane sa stali mladí, jej názov je „Young Europeans“. Klip s mládežníkmi, ktorí skladajú mapu Kosova a umiesňujú ju na mapu Európy vyhral brandingovú súťaž v Cannes, ale popudil srbských hackerov.  Obrázky mladého gitaristu, športovkyne a vedkyne im zamenili za obrázky mladého dílera, upratovačky a pištoľníka. Logo Kosova prekryli logom Srbska.  Možno by mali Kosovčania vo svojej public diplomacy skúsiť niečo iné. Niečo, čo ukáže že aj Srbi tu majú rovnocenné miesto, že sú v Kosove vítaní. Ľahko sa rozpráva zvonku. Nám trvalo 50 rokov než sa povedľa krutostí nacistov začalo hovoriť aj o povojnových krutostiach odsunu Sudetov.


2. august 2011, Gračanica

Srb Obrad a jeho žena pozvali šéfa univerzity Billa a mňa na špeciálnu večeru. Nenápadná reštaurácia blízko Prištiny, v mieste, ktoré obýva srbská enkláva, podáva srbské špeciality. Obrad platil za svoju časť večere v dinároch, výzdoba a hudba boli srbské, hostia a čašníci hovorili srbsky. Malý kultúrny ostrov. Reštauráciu navštevujú najmä ľudia, čo majú chuť na bravčovinu. Hlavne teraz, počas ramadánu.

Obrad a jeho žena si zo seba celý večer vzájomne uťahovali. Doma majú sibírskeho huskyho - obrovskú huňatú fenu, ktorú milujú. A fena miluje ich. Nedávno mali na návšteve Američana, ktorý bol trochu vydesený z barbarského Kosova a čudných Srbov, ktorí žijú v tejto divokej krajine. V konverzácii kládol otázky opatrne, aby neurazil hostiteľov. Obrada sa spýtal ako sa darí jeho žene. Obrad veľmi nepočúva, takže prepočul otázku. Myslel si, že Američan sa ho pýta na ich fenu. Ožil, lebo na túto tému hovorí rád, tak sa chcel pochváliť. „Ako sa jej darí? Výborne! Nebol som doma dva týždne. Keď som prišiel, vítala ma úplne nadšene. Až som sa čudoval, mala radosť v očiach a pobehovala po celom byte. Normálne sa tešila“. A keďže Američan chápavo prikyvoval, Obrad pokračoval: „A čo ešte máme nové, no... teraz je taká možnosť, že sa dá pod kožu voperovať nenápadný čip. Je to úžasné, lebo tam je celá informácia – o veku, váhe, zdravotnom stave, všetko, čo treba na vyšetrenia.“ Američan neveriacky pozeral, Obrad cítil že to musí dovysvetliť: „Ten čip to nie je nič bolestivé, má GPS, takže hlási miesto pobytu, nedá sa s ním stratiť, v podstate slúži ako doklad na identifikáciu, namiesto preukazu... Američan vytreštil oči na Obradovu ženu. „A nie je to ani také drahé“, pokračoval Obrad, „musel som len podpísať prehlásenie, že nebude gravidná, jááj a že nebude chodiť na súťaže krásy, nebude sa predvádzať komerčne a dali mi ten čip so zľavou – iba za 300 euro“.

Keď sa situácia vysvetlila, všetci si vydýchli. Ale prečo vlastne? O niekoľko rokov budeme mať čipy zavedené pod kožou všetci. Cez čip si nás skontrolujú u lekára, skasírujú v obchode, na colnici aj počas sčítania ľudu. Vesmírni ľudia, Aštan Šeran a Obradova žena budú jediní, ktorí to nakoniec odmietnu.


3. august 2011, Priština

Dnes večer bol film. Žiadne oddychové kino. Angličanka Rebekka Friedmann robila v Sierra Leone výskum o transformatívnej spravodlivosti, na tejto Letnej škole prednáša o ľudských právach a kolektívnej pamäti. Priniesla víťazný dokument  z viacerých festivalov s názvom „War Don Don“ (V jazyku krio to značí „vojna skončila“.) Film opisuje ako fungoval špeciálny súd po vojne v Sierra Leone. Na príklade procesu s Issa Sesay, jedným z netvorov tejto vojny, kladie otázku, či mier možno dosiahnuť tým, že sa zameriame na objektívne potrestanie vojnových zločincov. Po filme sa diskusia študentov rozdelila takmer na rovnomerne zastúpené názorové prúdy. Časť študentov bola presvedčená, že rozhodnutie tribunálu a zviditeľnenie jeho fungovania má na Sierra Leone a okolité štáty katarktický efekt, ostatní, že takáto spravodlivosť prinesená zvonku nezaručí dlhodobejší mier. Desaťročnej  barbarskej vojne o kontrolu nad obchodom s diamantmi v rokoch 1991-2001 sa Európa aj Amerika v podstate len nečinne prizerala. Vojna zanechala asi 50 000 obetí, 500 000 ľudí bez domova a nekonečnú kultúru násilia. Zvykom rebelov z organizácie RUF bolo usekávanie rúk mačetami. Takto prišlo o ruky alebo celé ramená vyše 4000 dospelých a detí, 1600 z nich po amputácii prežilo dodnes. Amputácie mali hlavne symbolický význam, mali byť odkazom väčšine. Bojovníci, často detskí bojovníci, vysvetlili civilom, ktorých chytili, že im musia useknúť ruky, aby počas volieb nemali čím voliť prezidenta Koromu. Počas mučenia im väčšinou dali na výber, či si chcú ponechať „krátky“ alebo „dlhý“ rukáv. Matke pred oči vystrčili useknutú hlavu jej dieťaťa a nútili ju smiať sa do tváre toho dieťaťa. Matka plače a vo filme sudcovi vysvetľuje: „Mala som revolver pri hlave, tak som sa smiala...“ Po tejto scéne filmu som už nebol schopný vnímať nič iné. Nerozumiem, nerozumiem, nerozumiem. Čo ľudí vedie k takýmto zverstvám, kde je dôvod, že sa dokážu správať takto? Isteže páchateľmi v tejto vojne boli väčšinou 9-12 ročné deti, ktorým vymyli mozog, nadopovali ich zmesou kokainu a pušného prachu s názvom „brown-brown“, ale i tak. Ako je možné, že sa v nejakých situáciách v normálnych ľuďoch vynorí sadizmus tohto rangu? Nerozumiem.
Medzinárodné organizácie usporiadali vo Freetowne „špeciálny súd“. Za 200 miliónov dolárov spustili a úspešne zavŕšili  polročnú obdobu vojenského tribunálu s 13 vojnovými zločincami z tých časov. Ale nenašlo sa už dosť peňazí na kompenzáciu a pomoc tisícom amputovaných, znásilnených, vyhnaných a na prevýchovné programy pre detských bojovníkov, ktoré boli naverbované a zmanipulované v tejto vojne.

Spomenul som si na historky, ktoré Malá Herkules zažila počas vrcholiaceho konfliktu v Kosove. Hovorila mi, ako sa vracala sa z ľudskoprávnej konferencie v Sarajeve. Na hraniciach Republiky Srpskej ju srbskí paramilitanti vytiahli z autobusu a odviedli do nejakej opustenej búdky. Šesť opitých ozbrojencov sa jej rehotalo do tváre, nútili ju opakovať, že Kosovo je Srbsko, cigaretou je spálili mihalnice. Držali jej dýku pod krkom s tým, že má veľké šťastie, lebo si môže sama vybrať v akom poradí ich obslúži. Po niekoľkých hodinách zabávania a týrania sa k skupine priblížil nejaký uniformovaný človek z medzinárodných pozorovateľov. Ozbrojenci ju hodili späť do autobusu so komentárom, že „...máš šťastie, tam patríš, medzi tie ostatné ľudskoprávne kurvy...“ Napriek týmto zážitkom hovorí Malá Herkules, že nie je dôvod mať niečo proti Srbom. „Násilnosti podporoval režim a realizovali ich potenciálni agresori, ktorí sa tak správali, lebo sú to hovädá, nie preto, že to boli Srbi.“ V hnutí  „Ženy v čiernom“ boli Albánky aj Srbky z Kosova aj zo Srbska, vdovy, matky, aj ženy, čo nestratili nikoho. Spoločne vyzývali srbských aj kosovských lídrov na nenásilný dialóg.  „Nevieš si predstaviť, ako ma ženy od nás, Albánky, nenávideli za to, že hovorím a stretávam sa aj so Srbkami. Ale ja som im hovorila-  ako inak... ak my nezačneme dialóg, kto ho začne?“

Filmy ako War Don Don a očité spomienky účastníkov vojnových konfliktov by mali byť kvôli zobrazeniu násilia mládeži neprístupné. Ale súčasne by mali byť pre mládež povinné. Aby bolo jasné, že potenciál k násiliu existuje aj u vzdelaných, inteligentných, hladko vyholených, čistotných ľudí, ktorí milujú svoj národ, vlasť rodinu, ale keď raz pocítia vyšší princíp, svoju dejinnú úlohu.....brŕŕŕŕŕ.


5. augusta 2011, Skenderaj

Skenderaj je trochu nudné okresné mestečko, rodisko súčasného premiéra Thaciho, asi poldruha hodiny cesty autobusom od Prištiny. Vždy to bol najchudobnejší okres, ale predtým tu žilo aj dosť veľa Srbov a mesto sa volalo Srbica. Juri je Slovinec, ktorý žije v Taliansku a v Holandsku študuje humánnu geografiu. Ako súčasť štúdia robí v Kosove  výskum o inštitucionálnej rekonciliácii. Takže navštevuje zvonku financované etnicky zmiešané projekty a snaží sa zistiť, či zmierovací proces bývalých nepriateľov dokáže urýchliť finančne stimulovaná ekonomická spolupráca? Budú Srbi a Albánci schopní pokročiť v zmierovacom procese, ak budú mať spoločné projekty? V Skenderaj- Srbici hovoríme s kosovským Albáncom Fardeenom. Ten zodpovedá za jeden zo spoločných projektov s miestnymi Srbmi. V projekte kúpili traktor a využívajú ho spoločne miestni Albánci aj Srbi. Odvážanie smetí, na ktoré získala ich dedina peniaze, sa tiež realizuje rovnako pre Srbov aj Albáncov. Ale ostatné projekty v okrese skončili veľmi rýchlo tak, že Srbi a Albánci si rozdelili peniaze na srbskú a albánsku časť projektu a každý sa stará o tú svoju časť. Fardeen kvôli nám hovorí srbsky. V rozhovore sedia oproti nemu traja Slovania: Juri, Srbka Amanda, ktorá tlmočí Jurimu a ja. V jeho rozprávaní vyzerá všetko až príliš optimisticky. Na konci položí Juri Fareedovi kontrolnú otázku. Keby ste vy sám mali možnosť spolupracovať s nejakým Srbom, napríklad v nejakej firme, šli by ste do toho? A Fareed hovorí: „Spolupracovať so Srbom? Prečo nie? Kľudne... len by o tom nesmel nik vedieť...“

Po rozhovore navrhujem, aby sme si ešte išli pozrieť dom Adena Jashariho vo vedľajšej dedine. Srbka Amanda sa odpája, že ona už mala na dnes propagandy dosť a vracia sa do Prištiny, ale ja s Jurim ideme.

V dedine Doni Prekaz je pamätník kosovského „Che Guevaru“- Adena Jashariho. Mramorová socha bradatého a fúzatého muža v lesníckom klobúčiku stojí pri dvojposchodovom dome, v ktorom žil Jashari so svojou početnou rodinou. Rozľahlý dedinský dom je zo všetkých strán obstavaný lešením. Po ňom prechádzajú ľudia a obzerajú si spálené múry posiate dierami a nábojmi. Nik nehovorí, ale pri pohľade nemožno potlačiť predstavu nekonečného rachotu z paľby samopalov, guľometov, pištolí. Cez diery prefukuje, dom vyzerá ako obrovské strúhadlo na zemiaky. Adem Jashari sa narodil koncom päťdesiatych rokov, asi ako ja. V časoch, keď som vegetil v normalizačných časoch československej bezdejinnosti, on sa začal aktivizovať v paralenom hnutí albánskych aktivistov za kosovskú samostatnosť. Srbskí policajti podozrievali Jashariho z organizácie útokov proti predstaviteľom Juhoslovanského štátu a zo zabitia policajta. V marci 1998 im došli nervy a rozhodli, že sa raz a navždy zbavia „kosovského teroristu“ Jashariho a tých, čo by ho mohli nasledovať. Niekde hore- v miloševičovských štruktúrach vzniklo naivné presvedčenie, že keď zlikvidujú Jashariho, ostatní zástancovia samostatnosti sa zľaknú a po roku už nik nebude považovať Jashariho za protisrbského hrdinu, nik si už nespomenie na toto meno, ani na myšlienky propagujúce samostatné Kosovo.

Útok na ten dom musel vyzerať ako nejaká počítačová strieľačková hra. Adem Jashari sa zabarikádoval v dome. Voči presile srbských policajtov s helikoptérou, sa bránil tri dni a noci. Jednotky strieľali zo všetkých strán v kuse, kým sa v dome prejavoval akýkoľvek pohyb alebo zvuk.   V útrobách domu boli postupne zastrelení – Shaban Jashari so ženou Zaha Jashari a ich synovia Rifat, Hamza a Adem Jashari s ich rodinami, do ktorých patrili dcéry Blerina, Fatime a Lirije Jashari a synovia Blerim, Besim, Afete a Selvete Jashari. Bola tam Ademova žena Adilje Jashari a ich synovia Kushtrim, Rifat Jashari,  a ich manželky Zafire a Igbale Jshari, ich neter Feride Ramadan Jashari s dcérou Fetushe Jashari. A tiež Sherif, Zuk, Quazim, Fejzia a Bequim Jashari. A ďalší Jashari, Jashari, Jashari... Spolu bolo v dome a jeho blízkosti zastrelených 53 členov blízkej a širšej rodiny Jashariovcov, z toho 18 žien a detí.

Týmto a podobnými útokmi dosiahlo vtedajšie srbské vedenie presný opak toho čo deklarovali. Namiesto odstránenia „teroristu Jashariho“, ako ho označili srbské médiá, sa im z neho podarilo urobiť martýra, jedného najväčších národných hrdinov a kľúčových bojovníkov za samostatné Kosovo. Adema Jashariho pred 23 rokmi nepoznal takmer nik, dnes sa k pamätníku jeho domu organizujú hromadné návštevy a z učebníc ho poznajú všetci kosovskí školáci. Je hrdinom pre 1,5 milóna kosovských Albáncov v Kosove a pre ďalší milión v diaspore. Po Jasharim je pomenované prištinské letisko aj športový štadión. Mládež nosí tričká bradatého muža v klobúčiku s heslom „Bac, U Kry!“ („Strýcu, podarilo sa to!”). Točia sa o ňom hrdinské filmy a predpokladám, že nebude dlho trvať a vznikne aj počítačová hra, kde sa bude strieľať oveľa dlhšie než len tri dni.


6. augusta 2011, Kosovska Mitrovica / Mitrovicë

Pochopiť Kosovo znamená pochopiť rozdelené mesto, ktoré Albánci volajú Mitrovicë a Srbi Kosovska Mitrovica (aby ju odlíšili od druhej – vojvodinskej Mitrovice na severe, ktorú volajú Sremska Mitrovica - čiže Srbská Mitrovica). To, aký názov mesta zvolím, keď sa pýtam na cestu, je značkujúce. Idem do mesta, ktoré rieka Ibar delí civilizačnou hranicou na albánsku a srbskú časť. Kedysi to bolo nádherne zmiešané mesto, kde sa každý bez problémov dohovoril zmeskou albánčiny a srbštiny. Dnes je to čistá beznádej – mesto sa delí na moslimskú a ortodoxnú časť a národnosť je najdôležitejším identifikačným znakom. V južnej časť považujú Američanov za osloboditeľov a spasiteľov, v severnej ich považujú za agresorov, za kolonizátorov ktorí bombardovali Juhosláviu, aby ovládli celú Európu.

Pýtal som sa študentov, či sa nechcú pridať, ale niekto čítal, že prechody Jarinje a Brnjak sú uzavreté, severná hranica Kosova vraj horí, Mitrovica je plná vojakov a ozbrojenci na druhej strane mostu po cudzincoch strieľajú. Nezdá sa mi to, netreba sa spoliehať na reči. Najlepšia je osobná skúsenosť. Nemali by veriť všetkému, čo píšu médiá a už vôbec nie tomu, čo píšu anonymní drístači v internetových diskusiách. Najaktívnejší sú v šírení paranoidných a strašiacich bludov tí, ktorí v Kosove nikdy neboli a živého Kosovčana nevideli. Takí vedia všetko, takže im je jasné, že všetci „šiptari“ sú lenivci, ktorí len pašujú drogy, zbrane a ľudské orgány. Darmo Eulex aj Európska komisia nakoniec povedali, že nenašli žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili Martyho domnienky, drístači vedia, že práve chýbajúce dôkazy znamenajú, že mali pravdu. Veď keby nemali pravdu, prečo by Kosovčania museli tak dôsledne ukryť všetky dôkazy? Moja skúsenosť s bežnými Kosovčanmi nič z týchto predsudkov nepotvrdzuje. Mám šťastie a stretávam tu milých, dosť ukecaných a otvorených ľudí, doteraz sa mi nik nepokúšal ukradnúť peňaženku či ľadvinu. Myslím, že drístači budú práve tento fakt považovať za dôkaz absolútnej rafinovanosti a pretvárky Kosovčanov. Po zážitku na vlastnej koži budem na internetových drístačov ešte viac alergický.

Mitrovicë som si najprv obzrel z albánskej strany. Tak ako všade inde, aj tu je na každom námestí alebo parku čerstvo osadená partizánska socha. Okolo trochu bordel, všade stánky s melónmi a tovarom všetkého druhu. Po stenách grafitti, najčastejšie s nápismi „NO NEGOCIATA, VETËVENDOSJE!” („Žiadne vyjednávanie, sebaurčenie“) a všade kosovské, albánske a americké zástavy. Na uliciach živo, prekvapujúco veľa ľudí a takmer žiadni policajti, ani medzinárodní, ani kosovskí. Pokľudné sobotné ráno. V malom obchodíku so suvenírmi som nakúpil „queleshe“ - biele severoalbánske plstené čapice, zástavky a nášivky na šaty, umiernených kosovských strán aj UÇK. Budem ich potrebovať ako kostýmy, keď budeme so študentami prehrávať simulácie vyjednávania albánskych Kosovčanov a Srbov. Chvíľu som váhal, či nemám kúpiť aj vankúšik s potlačou americkej zástavy, ku ktorému sa dá túliť a objímať ho, ale myslím, že mám už dosť kostýmovej výbavy. Strčil som ich na spodok ruksaka, dúfam, že na moste ma nebudú prehliadať.

Dostal som sa k slávnemu mostu, ktorý oddeľuje dve strany mesta. Na moste bolo obrnené vozidlo KFOR, nejakí policajti a na druhej strane nejakí srbskí civili v bundách. Do polovice mosta som sa snažil vyzerať tak, že nie som Srb, od polovice mosta som sa snažil vyzerať tak, že nie som Albánec. Na moste som z angličtiny prepol na slovenčinu a dával si pozor, aby som nemal ani albánsku neverbalitu. Na moste neboli žiadni chodci ani autá. Okrem mňa cezeň celé hodiny nešiel nik. Pomaly som prešiel okolo všetkých pohľadov na jednej aj druhej strane. Nik ma nezastavil, nik nechcel pas a zrazu som bol akoby v druhej krajine. Srbská časť Kosovskej Mitrovice vyzerala trochu muzeálno-socialisticky.  Menej živo, všade ošarpané paneláky, všetky nápisy v srbštine. V reštauráciách srbské špeciality. Na billboardoch si miestni politici podávajú ruky s Putinom, Medvedevom a Lukašenkom a všade je plno graffitti po stenách v cyrilike. Najčastejšie nápisy sú: „DRAŠKOVIČU PIZDO, KOSOVO SI IZDO“ (Draškovič, ty....., vzdal si sa Kosova) a tiež „KARADŽIČ JE CHERO“ (Karadžič je hrdina). Všetky múzeá a galérie boli zavreté. Mesto je samo o sebe živým múzeom. Takisto som sa zastavil v obchode so nacionálnymi suvenírmi a nakúpil tentoraz srbské vlajky, šatky so srbskými znakmi umiernených patriotov aj radikálov. Využijem ich pri tej simulácii pre študentov, len mi nesmú prezerať ruksak, keď sa budem vracať z druhej strany mosta.

Ani sa mi nechce veriť, že Mitrovica bola kedysi podobne ako Sarajevo alebo Mostar, krásne, mnohofarebné mesto bez hraníc. Z prištinského múzea Srbi do Belehradu dočasne odniesli (Kosovčania hovoria, že „ukradli“) takmer všetkých 3000 archeologických exponátov prištinského múzea, ktoré dokazujú, že územie už pred 6000 rokmi obývali Ilýrijčania. V prištinskom múzeu naznačujú, Ilýrijčania boli vlastne predchodcovia dnešných Albáncov. Podľa Srbov, boli títo „najpôvodnejší“ obyvatelia predchodcami Slovanov. Ako keby na tom záležalo. Ako keby črepy asi 30-centimetrovej kráľovnej trónu spred tisícov rokov, dávali legitimitu tomu, akým jazykom sa tu má hovoriť, aký boh sa má vzývať, kto tu má byť viac doma. Možno by sa mohli dohodnúť, že doma je tu každý, kto sa tu cíti doma a kto je ochotný platiť dane do spoločnej pokladnice. Znechucujú ma tie nekonečné naťahovačky o to, kto je tu viac a kto menej doma. Vždy to má rovnaký koniec:  hranice, potom viac strážené hranice, potom boje o hranice, masové hroby, masové sťahovanie, masovú nenávisť a nekontaktujúce monokultúry žijúce veľa seba, Masové „lose-lose“ riešenia pre všetkých. Hranice na Balkáne ohraničujú stále menšie územia. Stále hustnúce hranice nakoniec komplikujú život všetkým. Z Prištiny do Sarajeva je niekoľko desiatok kilometrov, ale autom treba prejsť 8 hraníc a znamená to celodennú cestu s nekonečným čakaním a sekírovaním zo strany ľudí, ktorým milovníci hraníc vyzdobili uniformy inými znakmi. Molestovanie si užijú hlavne Balkánci, ktorí nemajú ten správny pas a vízum. Komplexy sa riešia pohraničnými kontrolami. Ak priletíš do Kosova a inou cestou (teda bez výstupnej pečiatky z Kosova) sa snažíš dostať do Srbska, nepustia ťa, lebo máš v pase vstupnú pečiatku neexistujúceho štátu.  Od každého cestujúceho, ktorý chce vstúpiť do Srbska sa očakáva, že si takto uvedomí, že Kosovo neexistuje. Musí sa naučiť, že je to len provincia Srbska s názvom Kosovo a Metohija. Práve takéto trucovité vynucovanie si neexistencie Kosova, vedie potom k opačným reakciám u väčšiny návštevníkov Srbska. Oddeľovanie pravdepodobne neskončilo. Kosovčania sa oddelili od Srbská a severné enklávy obývané hlavne Srbmi sa možno oddelia od Kosova v podobe autonómie alebo inak. Ak by k tomu došlo, asi by to znamenalo ďalšie sťahovanie a ďalšie rodinné tragédie aspoň dvoch generácií miestnych. Tí k šťastiu určite nepotrebujú ďalšie hranice.

Za Kosovskou Mitrovicou je na strmom kopci zrúcanina hradu Zvečan. Po dvoch hodinách som vytrepal úplne navrch, doškriabaný a úplne spotený. Hore žiadni turisti. Nikto. Len zbytky opevnenia, na stožiari rozkmásaná srbská vlajka a prekrásny výhľad. Bolo vidieť celú Mitrovicu aj s okolím. Zalesnené kopce, strechy domčekov, komíny a opustené fabriky, parky...Aj z tej výšky bolo cítiť, že v meste je život, ale nebolo jasné, ktorá časť je srbská a ktorá albánska. Zhora všetko splývalo a bolo to jedno. Škoda, že tam nebolo ani nohy. Keby sme z tej výšky dívali častejšie, možno by sme tam nevideli dve mestá, len jedno...

Čítať 5487 krát