Blog

Klebety z Dohy

24. február 2014,

Mám rozpaky z luxusných konferencií . Je to ako keby učiteľ biológie premietal 3D zábery prírody s quatro soundom v triede, namiesto toho, aby deti vytiahol na čerstvý vzduch, do lesa, k jazeru, na skaly.

17.februára, Istanbul - Doha

Letím na konferenciu do Kataru. V najbohatšej krajine sveta budeme hovoriť o chudobe. Na mäkkých kobercoch hotela Sheraton, v poddajných kreslách pod kryštálovými lustrami na celý strop a prežúvajúc perzské delikatesy budeme počúvať skúsenosti Japoncov, Indov a ľudí z post-tranzičných európskych krajín. Stoly budú zasypané kopami brožúr, letákov a DVD-čiek o programoch zamestnávania, o zelenej ekonomike, o roli žien v najchudobnejších a zlyhávajúcich krajinách sveta. Ľudia sa budú premieľať medzi búdkami a papierovými pyramídami s logami Kataru, UNDP, UNEP...  Mám rozpaky z luxusných konferencií . Je to ako keby učiteľ biológie premietal 3D zábery prírody s quatro soundom v triede, namiesto toho, aby deti vytiahol na čerstvý vzduch, do lesa, k jazeru, na skaly. Účastníkmi konferencie sú ministri z arabských krajín, ich priami podriadení, experti a neziskoví lídri. Konferenciu hostí katarský emír a platí ju OSN. Miesto a štýl má jasné zdôvodnenie. Konferencia je výborné PR a ministri by asi do chudobného rozbombardovaného a hnijúceho prostredia neprišli. Ale občas by mali. Minulý rok venoval katarský emirát na zahraničnú charitu vyše 200 miliónov dolárov. Po ropnom vrecku sa klepli hlavne premiér šejk Abdullah bin Nasser Bin Khalifa al Thani a šejk Jassim Bin Jabor Al Thani. Takmer polovica tejto sumy smerovala do Pakistanu, Sudánu a Palestíny. Vďaka im. Ale venovali by svoje poctivo zarobené ropné peniaze, aj keby sa to malo diať ticho a bez honosných konferencií?

V lietadle zbieram najzákladnejšie informácie o Katare, aby som bol aspoň trochu v obraze. Zatiaľ mierne prevažujú pozitívne.  Katar je maličký poloostrov vybiehajúci do Perzského zálivu, väčšinou rovná bezútešná púšť, ale má oživujúce miesta s dunami. Väčšinu roka je tam horúčava, Katar už viackrát ašpiroval na usporiadanie olympijských hier, ale odpoveď bola že v 45° sa nedá poriadne pretekať. Iba že by všetci športovci zápasili, skákali a vzpierali s kyslíkovými bombami. Katar má asi dva milióny obyvateľov, ale až 88% - najviac na svete- nie sú Katarčania (nemajú občianstvo), ale Filipínčania, Indovia, Nepálci a ďalší úboho platení námezní robotníci a dobre platení zahraniční experti z celého sveta – architekti, lekári, športovci, umelci. Za prácou prichádzajú väčšinou muži, takže na jednu ženu pripadá 1.88 muža – najviac na svete. Katar je z hľadiska HDP na hlavu najbohatšia krajina sveta, ale do tejto štatistiky počítajú len „katarskú hlavu“, ostatní sú občania druhej kategórie. Katar bol rovnako chudobný ako jeho susedia až do 30-tych rokov. Lovili sa ryby a vo veľkom predávali perly. Potom Japonsko prevalcovalo biznis s perlami a golfský región objavil ropu a zemný plynu. Všetci vedia, že zásoby vydržia ešte 20-30 rokov a táto generácia môže bohatstvo prehajdákať alebo zainvestovať do budúcnosti. Zakaria nazýva ropné mocnosti –„netrhové parazitické štáty“- teda krajiny, ktoré k bohatstvu neprišli vlastnou prácou a pričinlivosťou a nechápu hodnoty, ku ktorým sa iné štáty museli dopracovať. Emíri plne kontrolujú ťažbu a krajina sa mení na hypermoderné okázalé výstavisko bohatstva. 12% „skutočných“ Katarčanov,  (ktorí majú občianstvo),  nepotrebuje pracovať. Od emirátu dostávajú pravidelnú podporu, aby si zariadili luxusné domy, nakúpili Toyoty a Nissany, obklopili sa filipínskymi slúžkami a pakistanskými šoférmi. Nik neplatí dane, vzdelanie a zdravotníctvo je zadarmo (pre Katarčanov) a liter benzínu za 1 rial (cca štvrť doláru). Takže väčšinou nik neprotestuje, že neexistujú voľby, občianska participácia  nezávislé médiá. A tých čo protestovali, pozatvárali, alebo nechali odísť. Oproti susedom je krajina otvorenejšia, slobodnejšia a aj keď maličká počtom ľudí, začína byť mimoriadne vplyvná -  v dopravnom biznise leteckých liniek, investícií do bankovníctva, turizmu, zelených technológií, aj prostredníctvom Al-Džazíry, ktorá tu sídli. A tiež ju podozrievajú, že platí šírenie islamu po celom svete. Snažím sa porozumieť, čo robí so spoločnosťou, keď generácia vyrastajúca v chudobných pomeroch naraz - ako slepé kura k zrnu- príde k nepredstaviteľnému bohatstvu. K bohatstvu, ktoré už pre ďalšie generácie, nebude nik garantovať. K bohatstvu, ktoré nemá tradičný pôvod a ohraničenie. K bohatstvu, ktoré ako magnet pritiahne milióny susedov, ktorí by z neho chceli aspoň omrvinky.

Od minulého roku krajine vládne osvietený emír Tamimi bin Hamad Sání. Má len 33 rokov a je najmladším vládcom v krajinách Perského zálivu. Pred rokom mu tento post dobrovoľne odovzdal bývalý emír, 62-ročný Bin Chalífa Sání. Síce žiadne voľby, ale ani žiadna vražda, žiadny puč . Veľkorysé nenásilné odovzdanie moci je v tomto regióne výnimkou. Tamim je jedným z 24 detí, ktoré má odstupujúci emír s jeho (zatiaľ) tromi ženami. Je synom druhej emírovej manželky Múzy.

Na letisku stojím dve hodiny v dave Pakistancov, Filipínčanov, Sudáncov, chudobne oblečených mladíkov. V tvárach majú zvedavosť a nadšené vzrušenie. Podarilo sa doletieť do krajiny, ktorá im dá prácu a rozprávkový mesačný plat asi 160 eur. Okolo postávajú katarskí letištní vysokí „posúvači“, majú krásne vyžehlené a naškrobené tógy až po zem, na hlave bielu šatku obtočenú čiernou ozdobnou šnúrkou s dvoma chvostíkmi . Dívajú sa zhora na tie davy a opakujú „Next...next...this direction...quickly...next“. Pri identifikovaní prišelca má každý odovzdať pas a pozrieť do blikajúceho prístroja, ktorý odfotí a do databáz zavedie dáta o očnej rohovke, údaj presnejší ako odtlačky prstov. Pasový mladík v bielej tóge mi naznačí aby som naširoko otvoril oči, zariadenie blikne a zasvieti zelené OK! Po mne vytiahne pas nízky Nepálec. Zariadenie blikne a… nevidí zreničku. Zasvietí červená. Snímok sa nevydaril. Pasový úradník Nepálcovi  ukazuje, že musí vypleštiť oči. Ten vypliešťa ako len vie, až sa potí, ale v tvári mu ostávajú dve čiarky šikmých viečok. Zariadenie hlási červenú. Neúspešný pokus. Takže ešte raz … a červená … červená…červená …červená… Štrbinky očí sú privreté, darmo sa Nepálec snaží. Úradník mu dáva najavo, aký je neschopný, ani len oči nevie poriadne otvoriť. Myslím, že tento diskriminujúci moment si Nepálec zapamätá a raz niektorý z jeho potomkov vymyslí kontrolné zariadenie , kde bude úlohou čo najviac zošikmiť očné zrenice a ukázať modrú bodku na koži v krížoch. Svet nie je spravodlivý.

18.februára, Doha, hotel Sheraton

Keď má na konferencii príspevok vládny úradník, zaspávam po prvom slajde. Rovnaký muster predvádzajú starí aj mladí. Stačí rok v štátnych službách a byrokracia ostrúha vládnych činiteľov do univerzálnej, nezáživnej podoby. Ich slovník schudobnie, vytvorí želé bez chute a farby. Ich najobľúbenejšie slová sú: “parameter”, “mainstreaming”, “MDG a post-MDG”, “systémové zmeny”,“perspektíva”, “leverage”, “projektový cyklus”, “horizontálna stratégia”… Niektorí ich dokážu módne zvrat(k)y tejto sezóny obmieňať bez jedinej myšlienky aj15 minút. A keď im náhodou nejaká myšlienka ujde správajú sa k nej ako k ušlému prdu. V zápätí ju neutralizujú nejakým relativizujúcim výrokom, aby nik nemohol povedať, že niečo tvrdili. Obklopení neutralizovanou arómou prázdnych slov sa nakláňajú k mikrofónu. Oblečenie je primerané, členenie a radenie slajdov spĺňa štandardy prehľadnosti, ktoré ich naučili na nejakom prezentačnom tréningu, zafarbenie  hlasu, rozhazovanie rukami aj postoj je ok. Len myšlienky nikde. To im na školeniach zabudli povedať.  Vyprázdnený konferenčný newspeak rovnako používajú ostrieľaní konferenční kozáci ako aj úplní novici a novicky v ministerských postoch. Nejak na to už nebaví. Keď začne hovoriť nejaký predstaviteľ verejnej správy, viem, že je lepšie zapnúť notebook, konektor slúchadiel z prekladateľskej krabičky prepínam na hudbu z notebooku. Tá väčšinou dobre ladí s gestami rečníka a teším sa, že som nestratil ani minutu.
Z neziskovákov a sociálnych podnikateľov sa mi pozdáva Jordánec Raouf Dabbas. Jednak používa pekné metafory: hovorí o “Solar Mammas” (solárne matere), “Barefoot college” (Bosonohá fakulta) a “Grandma revolution” (Revolúcia babiek). Sám je pôvodne elektrotechnický inžinier,  ktorého štvalo, že dedinčania nemajú lacné svetlo a prácu. Vymyslel a realizuje projekt WESTERWjo, v ktorom vyberú ženy stredného a staršieho veku a na šesť mesiacov ich pošlú zaučiť sa ako vyrábať elektronické dosky a lampy na slnečnú energiu.

Raouf začína provokatívne: “Vykašlite sa vládne granty, vykašlite sa na vládu. Nik vám nepomôže, ak si nepomôžete sami/ samy. Granty sú na nič. Trvajú krátko a vyrábajú závislosť. Neverím na projekty prinesené zvonka. Keď sa do projektu pustí niekto zvonka, začne, odskúša a odíde. My potrebujeme niekoho, kto v tej dedine ostane, ak keby tam neostal kameň na kameni. A to sú -  babky. Babky neodídu!  Nemajú kam odísť. Kam by odchádzali?” Raouf ukazuje fotky ako vyberú skupinu negramotných žien, ktoré po prvý raz v živote počujú slová ako:  elektrotechnický inžinier, obvody, dosky, konektory… Ženy z Jordánska a iných krajín vyvezú do úplnej diery- do vzdialenej indickej dediny v Radžastáne. Tam sa učia pochopiť, čo je princíp solárnej enegie a  naučia sa zostavovať lampy, ktoré budú po návrate vyrábať a predávať na zisk. Z nevzdelaných žien s kopu detí a vnúčat sa stávajú zelené podnikateľky, šíriteľky solárnho jasu. Niektoré z nich nikdy neopustili svoju dedinu a teraz zrazu s bosými nohami majú nastúpiť do lietadla a bez detí odletieť na pol roka na koniec sveta. Raouf najprv nechápal prečo ho nútia, aby boli ženy mimo domova, niekde úplne inde, ale spätne sa ukázalo, že možnosť žiť 6 mesiacov so ženami z celého sveta je najviac obohacujúcim momentum. Ženy hovoria  len svojou arabčinou , nepoznajú iné jazyky, každá sa sťažuje, smeje, žiali svojím jazykom a rozumejú si.

Elegantné biele šatky na hlavách Katarcov s vlajúcimi obručami okolo temena , spôsobuje, že vyzerajú ako vznešení sokoli. Sokoli sú tu symbolom vznešenosti, nezávislosti a bohatstva. Posledné celosvetové katarské preteky sokolov a sokoliarov v Dohe jednoznačne vyhrali Katarčania. Z 200 účastníkov získali 1., 2. aj 3. miesto. Emirát odmenil víťazov Range Rovermi a Lexusmi SUV. Vytrénovaný sokol šampión má cenu auta, tak sa im to zíde. Takže som si obzeral sokolie šatky a vytiahol foťák. Objektív som namieril aj na strážnu službu, mužov v bielych tógach s bielymi šatkami, ktorí celé dni posedávajú pred miestnosťami, pofajčievajú a nudia sa. Niekoľkokrát za deň nás skontrolujú keď cez tunel presvietia tašky s materiálmi, ktoré sme tu vyfasovali. Po cvaknutí foťákom si začínajú šepkať a vidím, že je zle. Za chvíľu zavolajú šéfa ochranky a ten ma s kamenným ksichtom, ale veľmi dôrazne vyzve, aby som ukázal foťák a fotku s troma mužmi okamžite vymazal. Pýta sa, prečo som ich fotil. Zjavne mu nestačí vysvetlenie , že sa mi páčia tie biele tógy a hlavne tie strapce na tých šnúrkach. Vidím, že zúri a vôbec nerozumie. Obzerá si ma a váha, či má nechať presvietiť aj celé telo. Tá pneumatika čo mám okolo pása možno nie je tukový vankúš ale obtočený pás nábojmi a možno aj v brade mám schované čipy. Tak ako ho v učili v kurze, narazil na teroristického agenta, ktorý sa hrá na turistu. Agenti sa poznajú podľa toho, že si vymýšľajú nenápadné dôvody. Maskovaní ako účastníci konferencie mapujú prísne tajnú identitu jeho podriadených. Znovu mu opakujem, že fotím kostým. Váham či mu zaspievam a vysvetlím, že máme dokonca takú ľudovú pesničku “…ja ju len rád vidím, pretože má za uchom frndžalku, ….ku-ku-ku…” a že som podľa tých strapcov konečne pochopil čo je “frndžalka” . Ale neviem ako sa povie “frndžalka” po arabsky a čím viac sa to snažím vysvetliť, tým podozrievavejšie sa tvári. Po pol hodine sa vráti do sály a pred všetkými si pýta moju identifikačnú magnetickú kartičku . Nik nechápe čo sa deje a on berie kartičku na preskúmanie. V databázach majú určite všetkých antikatarských teroristov, aj takých, ktorí ešte ani nevedia, že ich dráha sa bude uberať týmto smerom. Krásne je, že ja mám na kartičkách svoju plnú identitu, oni sú anonymní. V demokracii by to malo byť naopak. Ja by som mať právo nelegitimovať sa bez príčiny a oni by mali mať viditeľné služobné číslo. Ľahko sa pobrecháva spoza masky.

Počas ďalšej prestávky vstupujem do miestnosti a tašku teda opäť nechávam presvecovať cez tunel. S kamenným výrazom tam čaká môj bezmenný kamarát v sokolej šatke s “frndžalkami”. Ostentatívne vyťahujem z tašky foťák a naznačujem, že ten by sa mal presvietiť dvakrát, pretože môže obsahovať závažné tajné informácie. Kamenný ksicht ostal kamenný. Tieto kontroly sú pri každom vstupe do miestnosti , takže prinajmenšom 4x denne. Teším sa až budem opakovať túto etudu  s náznakom, že foťák treba špeciálne presvietiť po 12-tykrát.Vždy budeme pátrať po inom tajomstve vo foťáku.  Myslím, že mu to začína dochádzať. Každú z 12 etúd trocha vylepšíme. On opakovane presvecuje foťák , ja presvecujem jeho výdrž. A tú mám určite lepšiu ako on. Trolling je nevypočítateľným vyraší vždy z inej strany a je teda účinnejší ako sila regulí.

19.februára

Je krásne. Od rána 22 C jasné slnko a nekonečná obloha. Vybieham jogovať na trasu okolo zálivu. Vyplašili ma internetové varovania o primeranom “dress code”, na verejnosti sa vraj netolerujú krátke šortky, ani krátke rukávy. Nie je to pravda. Nábrežie je plné bežcov a chodcov, celé rodiny, mladí aj starí. Oblečení sú európsky, arabsky a páčia sa mi aj post-moderné kombinácie bežkýň, ktoré majú celé telo pokryté čiernou abájou, bežeckú dráhu vidia len cez úzky prúžok na oči, ale na nohách pestrofarebné tenisky a v ušiach pestrofarebné slúchadlá. Abája povieva vo vetre ako čierna anarchistická zástava. Vyzerá to ako športové oblečenie z kurzov chudnutia, kde je cieľom, aby sa v tomto “skafandri” vytvorilo potiace teplo pripomínajúce saunu. Živé vejúce zástavy pripomínajú z diaľky flotily, hodia sa do panorámy zálivu. Takú pohodičku som už mesiace nezažil.

Celý záliv a väčšina Dohy je pokrytá zelenými pásmi trávnika. Trávnaté koberce sú vyživované hustými mriežkami polievacích trubičiek, takže aj v púštnych horúčavách ostáva trávnik zelený. Je to najdrahšie dosahovaná zeleň, akú som kedy videl. Na konferencii spomínal jeden environmentálnych expertov, že tak ako sa meria uhlíková stopa, meria sa aj vodná stopa. Katar má nepredstaviteľnú a asi aj neudržateľnú bilanciu spotreby vody. Samotná káva má možno pol deci, ale na vypestovanie kávových zŕn pre jednu šálku kávy , na prípravu a jej udržanie potrebujeme asi 150 l neslanej vody. Obedom, ktorý sme na konferencii skonzumovali každý z nás zaťažil životné prostredie potrebou 1500 l neslanej vody. Udržiavať zelené trávniky mesta na rozhorúčenej platni s okamžitým vyparovaním  vody znamená finančnú náročnosť, ktorú si neviem predstaviť.  Mesto je plné gastarbeiterov v pestrých montérkach a šatkách rôznych farieb. Z Pakistanu , Indie, Filipín, Egypta  je ich tu 1,2 milióna , neustále v pohybe, v organizovaných čatách. Vyzerá to ako obrovská nikdy nekončiaca spartakiáda.    
Chcel som vidieť mrakodrapy postavené v posledných rokoch zblízka. Mrakodrapy sú vystavané na to, aby ohromili. A ohromujú. Človek sa cíti ako mravček pri oceľovo sklenených obludách, každá iného tvaru, so super-rýchlymi výťahmi. Z diaľky vyzerajú krajšie ako zblízka. Zblízka človek vníma len nekončiace opory, piliere, sklá vyleštené tak, že zrkadlia všetko naokolo. Obdivuhodné dielo. Ale mne je sympatickejšia menšia architektúra, s ľudskými rozmermi.
Dohania postavili celú novú obytnú štvrť nazvanú “perla”(Pearl). Časť zálivu premenili na pevnú pôdy a vystavali tam hypermoderné domy , s kompletným vybavením: luxusné reštaurácie, luxusné kaviarne, luxusné obchodíky, luxusné miesta pre kultúru , luxusné miesta na šport. Domy aj dvory a profesionálne zalievané parčíky sú dokonalé. Čisté ako nemocničná sála. Doladené farebne aj tvarovo. A prázdne. Prechádzka po Pearl je zvláštny zážitok. Teraz tam býva asi 5 000 ľudí, plán je 24 000. Akoby som sa prechádzal po filmových štúdiách. Do kaviarne kde nie je nik, len servírka, ktorá sa celý deň nudí a leští zrkadlá, sa mi ani nechcelo vstúpiť. Ani jedna nepravidelnosť, ani jeden náznak nedokončenosti a otvorenosti, ani jedno graffiti, ani jedna skupinka mladých ľudí, ktorí by postávali len tak, lebo stretávať sa a klábosiť je príjemné. To príjemno (genius loci) vzniká aj tým, že vidno stopu vplyvu samotných ľudí, ktorí tam žijú. Dúfam, že je to len vec zabehávania a Pearl sa podarí poľudštiť.

Ľudskoprávne organizácie priniesli správu, že stavebná v Dohe prináša aj obete  podľa údajov z veľvyslanectiev, len za posledné roky v Dohe zomrelo (často v práci na výškových budovách) vyše 500 Indov a niekoľko sto Nepálčanov. Katarská vláda najprv správu označila za zámerne škodiacu propagandu s vyjadrením, že pri polmiliónovej populácii Indov žijúcich v Dohe to vôbec nie je veľké číslo. Keď sa rube les…Na druhý deň priniesli tvrdenie , že časť tých úmrtí nie je spojená s úrazmi na stavbách, ale bežnými dôvodmi- infarkty, pracovná preťaženosť. Tón ktorým referovali ale vyzeral mentálne nastavenie, ktoré vidí prvoradých a druhoradých občanov, nemôžem si pomôcť.
Pýtam sa Baraha – sýrsko francúzskeho výskumníka, ktorý detstvo a mladosť prežil v Dubaji, Sýrii a Paríži a rozumie západnému aj arabskému svetu- či mladým ľuďom nevadia tie nerovnosti, rozdiel v ľudských právach pre domácich a prišelcov. Barah hovorí, že nevadí, že o tom vôbec neuvažujú, inak zariadený svet nepoznali a keď ho spoznajú, radšej sa vrátia do Kataru. V Katare je pohodlie, teplo a zábava. Práve uzavreli dohodu, že mamutí Disney Park podobný ako vo Francúzsku, otvorí svoju luxusnejšiu pobočku aj V Dohe. Francúzsky Disney Park spôsobil, že Paríž sa stal najnavštevovanejším miestom Európy, toto sa stane aj s Dohou. Ak mohol Dubaj vystavať mohutnú chladničku so snehom a lyžiarskym svahom, prečo by to nemala mať aj Doha? Pýtam sa Baraha, či sú mladí Katarci rovnako plochí konzumentskí hedonisti, ktorí trávia život každodennými parties ako Kuvajťania a Barah si myslí, že nie. Mladí Katarci majú tiež príliš veľa prachov, ktoré si nemuseli zarobiť, ale baví ich šport a celkom radi študujú.

20. február , Doha

Je posledný deň konferencie . V malých skupinách brainstormujeme nápady k zapájaniu občanov do komunít. V diskusii dominuje mimoriadne sympatický Jordánec Abdul s fúzkami. V Ammáne má na starosť asociáciu nezávislých komunitných rozhlasových staníc. Keď opisuje ich fungovanie, oproti sediaci čínsky účastník konferencie, ktorý bol celé tri dni ticho, znervóznie a nakoniec nevydrží a začína sa pýtať: “Technická stránka je jasná , ale kto kontroluje obsah vysielania?” Abdul vysvetľuje, že kontrola nie je nutná, lebo rádiá väčšinou hrajú miestnu hudbu a občas nezávislá skupina ľudí, ktorých zaujímajú miestne problémy, vymyslí reláciu, kde to komentujú. “Jediné, na čo si dávame pozor, je -hate speech- hlavne proti nejakej menšine v tom regióne” Ale čo ak tá skupina začne hlásať názory, ktoré nie sú schválené vládou , to je predsa nebezpečné !!“ Všetci pozeráme ako puci a nechápeme, čo toto bola za pirueta. Nakoniec niekto odpovie – no tak bude viac hlasov, jeden rozhľad bude hlásať, to čo sa vláde páči, iný to, čo sa vláde nepáči a poslucháči si vyberú. Číňan znervóznie, prekríži si ruky (ako by niekoho vyslýchal, možno má ten zvyk z práve z takých situácií) a hovorí : „Nie nie, musím vám to vysvetliť...vezmime  Československo... pred 35 rokmi tam CIA zriadila Rádio Slobodná Európa... hej ... a to rádio začalo vysielať tak, že kritizovalo vládu, až to nakoniec  viedlo k povaleniu vlády. Toto chcete?“ Lapem po vzduchu a neviem, kde skôr začať- či mu mám vysvetľovať, že Slobodnú Európu aj Hlas Ameriky si pamätám, ale inak... že to bol jeden z mála čerstvých závanov v tom všeobjímajúcom dusne... že vláda sa vtedy snažila tie rádiá rušiť a našťastie neúspešne, že mať vo vzduchu názory, ktoré nik nekontroluje je v zásade viac prospešné ako neprospešné.... Ale našťastie sa ozve mladá Pražáčka Zora a hovorí: „Ale veď Slobodná Európa pokračovala vo vysielaní aj po revolučných zmenách a opäť bola kritická voči vláde, tak ako predtým. A svet sa nezrútil“. Číňan nedôverčivo pozerá do zeme a potom už celý čas mlčí. Netuším , čo mu ide hlavou.

21. február

Noviny a webstránky ohlásili radostnú zvesť. Tohoročný hadždž v Mekke bude 8-eho až 12-teho v mesiaci Zul-Hijjah (podľa islamského kalendára), teda 1. až 6. októbra. To je povel pre spustenie púťového priemyslu v Mekke, ale aj v celom islamskom svete. V Katare ohlasujú, kde možno elektronicky zažiadať o púťové víza, kde možno požiadať o grantovú podporu pre ľudí, ktorí chcú ísť, ale nemajú peniaze. A tiež kde možno venovať peniaze na túto dobročinnosť, bankovým prevodom, SMS-kou alebo cez ATM. Saudská Arábia stanovila púťové kvóty, koľko ľudí môže prísť z tej ktorej krajiny. Na hadždž by mal každý moslim  doputovať aspoň raz za život. Každý rok ich tam dorazí viac, minulý rok to už bolo cez tri milióny. Obmedzená kapacita nepustí. Nie všetci sa budú môcť dotknúť Ka´aby, aj keď sú do tejto 10-dňovej operácie každý rok zapojené stovky cestovných kancelárií , desiatky leteckých spoločností a milióny dobrovoľníkov. Je potrebné tiež odchovať a dopraviť 2-3 milióny oviec tak, aby každý zúčastnený mohol vykonať rituálnu obetu. V desiaty deň samotného obradu má ráno každý pútnik chytiť svoju ovcu, obrátiť ju hlavou v smere kibly, zvolať Alláhu Akbar a jedným ťahom noža prerezať všetky 4 tepny na krku ovce, tak aby okamžite vykrvácala. V koráne je napísané, že Alláh vystavil proroka Abraháma najťažšej skúške. V nej mal podať dôkaz nekonečnej lásky voči bohu a na dôkaz obetovať svojho syna Izmaila. A keď bol už Abrahám pripravený, Allah zmiernil skúšku a uspokojil sa so symbolickou obetou, kde syna nahradil ovcou. Uniká mi význam celého aktu (dokázať že boha treba milovať viac ako vlastného syna?). Logickejšie by sa mi zdalo, ak by otec neuposlúchol taký príkaz a v nezmyselnej požiadavke obetoval radšej seba než syna. Uniká mi, prečo by mal mať ktokoľvek iný väčšiu hodnotu, než vlastný syn. Tak či tak – do symbolického aktu obety ovce (namiesto syna) sa každý rok zapája viac a viac pútnikov. Stále sa verí, že akt zabíjačky je dôležitým zážitkom a mal by ho absolvovať každý muž. Pôvodné zdôvodnenie zmyslu tohto obradu bolo charitatívne- mäso z ovce sa rozdá chudobným. Lenže vo viacerých moslimských krajinách (napr. v Bangladéši)  prevláda vegetariánstvo a o mäso nie je až taký záujem. Keď youtube ukázal mŕtvoly desaťtisícok obetovaných oviec, ktoré bagre bez úžitku zhŕňali do pripravených jám, vyvolalo to pohoršenie, hlavne v hladujúcich krajinách. Saudi za posledné roky vymysleli komplikovanú logistiku, kde sa zabité ovce predávajú do maxi-chladničiek a naporcované postupne distribuujú do krajín, odkiaľ prichádzajú pútnici.

Neverím, že akt zabíjačky vlastnou rukou, pútnikov poľudšťuje, že ich robí duchovne hlbšími. Skôr v ňom vidím atavistický akt poslušnosti a ochoty pokračovať v činnostiach, ktorých zmysel sa interpretuje dodatočne , aby sme nemuseli poprieť východiskovú premisu. A rozmýšľam , či je nejaká hranica, keď by sa tento rituál nedal vykonávať a stačil by len nejaký náznak. Namiesto vojen ľudia vymysleli olympijské hry, namiesto gladiátorov zápasenie a tanečné súťaže. Namiesto poľovníkov a pušiek, objektívy a fotenie zvierat. Pokiaľ ostaneme mäsožravcami , nejaké humánnejšie jatky asi potrebujeme. Ale rituálne zabíjačky v blízkosti Mekky by mohol nahradiť nejaký prijateľnejší rituál. Napríklad pohladiť ovečku. Odfotiť sa s ňou. Spoločne si zabečať. Spoločne sa ostrihať a naparfémovať. Na to by stačila aj jedna ovečka, a ani megachladničky by sme nepotrebovali. Nemuseli by ich do Mekky a z nej trepať tých oviec dva až tri milióny.

Čítať 4362 krát