Blog

Klebety z Bogoty a Cartageny

11. október 2015,

1. októbra 2015, San Cristobal

Štvrť San Cristobal je jednou z najväčších „barrio“ (komunít) Bogoty, je v nadmorskej výške 2600 m, asi 10 km od centra. Žije tu 700 000 až 1 milión ľudí, nik presne nevie. Žijú v chudobných podmienkach, v chatrčiach husto nalepených na sebe.  

 

Väčšina z nich sa tu z vidieku nasťahovala v posledných rokoch a mesto nestíha zvládať tak masívny príliv chudoby. Väčšinou sú negramotní a keďže asi 30% ľudí patrí ku gerilám a ich sympatizantov, tí kontrolujú všetko. Polícia sa tu neodváži chodiť, ale naši kolegovia z Partners Colombia tu robia komunitné programy. Chodia medzi ľudí, učia ich nebáť sa, vyjadriť sa a svojpomocne sa starať o svoje okolie. Pracujú na miestnych školách, v dvoroch, stávajú sa sprostredkovateľom dialógu medzi skupinami, ktoré žijú vedľa seba, ale takmer spolu nekomunikujú. Dnes sme si obzreli asi 15 miest, kde bežia nejaké programy. Naša dodávka vždy pomaly vliezla do uličky, vystúpili sme von. Komunitní pracovníci povedali meno časti štvrte, kde sme zastali, na to náš šofér Ivan zhíkol a odmietal vystúpiť, že tu je to absolútne nebezpečné a on von nejde. Komunitní pracovníci sa začali objímať s niekým z miestnej komunity a niekam nás usadili. Najzaujímavejšie boli návštevy na školách. V škole v Santa Rosa sme sa porozprávali s 10-13 ročnými deckami. Čo sa vám na škole páči a čo nepáči? „Páči? Učitelia! A nepáči...? Hm... spolužiaci!“ A prečo? ...“Lebo sú blbí“. A čo by ste chceli zmeniť, keby ste mali tú moc...? „Čo by som chcel zmeniť? Tamtie domy by som odstránil .. navždy“ – a ukáže smerom na domy geríl, ktoré okupujú časť štvrte a nedovoľujú nikomu prechádzať okolo. Pred niekoľkými rokmi v tých domoch zabili 5 žien, ich deti zo školy osireli. Škola zaviedla aj programy zamerané na ľudské práva žien. Dievčatá si zostavili kapelu s bubnami. Nemajú síce profesionálne bubny, ale umelohmotné súdky z nafty a plechové okrúhle nádoby. Tie si pripásali okolo pása, zohnali paličky, rozostavili do polkruhu a predviedli pár vlastných rytmických piesní. Niečo medzi karnevalovou bubnovou kapelou v štýle méringe a skandovaným rapom. Texty piesní boli o tom, že ženy majú svoju hodnotu a nik okrem teba, sa nemá právo ťa dotýkať. Nebola to super hudba, ale posolstvo v pokriku tých dievčat, bolo silné a zrozumiteľné aj cez pol zemegule.

 

2. októbra, Bogotá

Pred týždňom sa podaril prelom v mierových rokovaniach. Kolumbijský prezident Juan Manuel Santos dosiahol dohodu s lídrom gerrillových jednotiek FARC (Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia) Rodrigom “Timochenko” Londoño. Je to absolútne neuveriteľná správa. Odkedy som počul o Kolumbii, vždy tu bola občianska vojna – táto je tu najmenej od roku 1964, vyše 50 rokov. Chystaná mierová zmluva, ktorá sa ešte stále (od roku 2014) vyjednáva na Kube a v Nórsku, počíta s tým , že mier bude účinný už o 6 mesiacov, do 60 dní FARC zloží zbrane a stane sa oficiálnou politickou stranou, ktorá bude vo vláde. Kolumbijčania zažijú naozajstný mier, niečo čo poznajú len z rozprávania rodičov. Všetci vedia ako žiť vo nekonečnej občianskej vojne, ale vlastne nevedia ako sa správať v krajine, kde je mier a rozhodnutia sa nevynucujú silou zbraní, ale voľbami a diskusiou. Vojna ich stála 220 000 mŕtvych a vyše 7 miliónov ľudí, ktorí boli vyhnaní zo svojho domova. Do registra vojnových obetí sa prihlásilo 6.2 milióna ľudí. V súčasnosti v lesoch bojuje už len asi 8000 gerríl z FARC, ale nevie si s nimi poradiť polmiliónová kolumbijská armáda, a to ani za pomoci amerických protinarkotických jednotiek. Keď ich bombardovali, rozpŕchli sa do menších partizánskych skupín a vo väčšej miere začali používať nočné výpady a míny. Pomer počtu partizánskych akcií FARC a odvetných akcií armády sa vyšplhal na 1:2,42. Kolumbijská armáda spôsobuje dnes väčšie škody než FARC. Navyše sú tam ďalší hráči, takže boj neprebieha medzi dvoma, ale medzi štyrmi stranami konfliktu naraz, pričom všetky sa hlásia k ideologickým dôvodom, ale všetky (možno okrem vládnych vojsk) žijú a vyzbrojujú sa vďaka predaju kokainu.

Medzinárodní aj domáci mierotvorcovia presadzujú mierový plán, ktorého dôležitou zložkou bude tranzičná spravodlivosť, model celonárodného odpustenia a zmierenia. Vytvorili komisiu s názvom „Komisia pre vyjasnenie Pravdy, Koexistenciu a Ne-opakovanie“. Pred ňu verejne predstúpia bojovníci zo strany FARC, ELN aj armády a do určeného času priznajú zločiny, ktorých sa dopustili. V tom prípade budú mať 8 rokov, aby komunitnou prácou v prospech príbuzných obetí, čiastočne odčinili, čo napáchali. Potom im bude odpustené a cez rehabilitačné programy sa zaradia späť do spoločnosti. Alebo sa odmietnu priznať a tam, kde im to súd dokáže, pôjdu do väzenia na 20 rokov. Podľa prieskumov, 62% ľudí podporuje tento plán a verí, že touto cestou sa podarí dosiahnuť mier, ale ostatným sa to brutálne nepáči. Pripomínajú, že posledné prímerie využil FARC na dozbrojenie a strategickejšie prerozdelenie gerríl a aj teraz by dohoda s nimi znamenal len cestu ku „kastročávesizmu“ a pochovanie liberálnej demokracie. Bojovníci z FARC, ktorí majú širokú ľudovú podporu sa naopak boja, že mier môže viesť ku koncu ľavicových ideí a konečné presadenie hodnôt amerického imperializmu v krajine.

Reintegrácia bývalých gerríl (partizánov) je dramatický a nie vždy úspešný proces. Ak sa podarí vytiahnuť mladých - hoc predčasne zostarnutých - ľudí z kruhov paramilitárnych jednotiek, nie je moc, čo im ponúknuť. Nie pre všetkých znie atraktívne ponuka, že budeš sedem rokov navštevovať psychológov. Absolvuješ skupinu zameranú na post traumatický stres, naučíš sa čítať, písať a počítať a vyučíš sa nejaké remeslo. Z partizána sa stane pekár, zablatenú zelenú uniformu vymeníš za zamúčenú bielu a miesto samopalu budeš mať v ruke pekársku lopatu. Ľudia sa ťa už nebudú báť. Autoritu si získaš remeselným fortieľom, nie automatom. Asi ťa nik nezastrelí a pravdepodobne sa dožiješ stredného veku a možno aj staroby. Budeš žiť v bezpečí, ale nebudeš zarábať 20 miliónov dolárov ročne ako teraz. Teraz nemáš problémy s peniazmi, ale nevieš, či to potrvá do zajtra alebo ešte rok... A dožiť sa viac rokov v neustálych prestrelkách s nepriateľom, alebo vo vnútri gangov, je takmer vylúčené. Veľká časť gerríl volí radšej 20 miliónov teraz a pravdepodobnú výpravnú hrobku. Nevedia čítať a písať, rodina ich opustila a učiť sa všetko odznovu? Časť z nich nevie ako nakupovať v obchode. Od detstva, keď ich naverbovali nikdy nenakupovali. Doteraz mali kolumbijský komunizmus. Keď so samopalom vstúpili do samoobsluhy, naložili si, čo potrebovali. Žiadny obchodník sa nikdy neodvážil pýtať si platbu za tovar. Riaditeľ Kolumbijskej vládnej Agentúry pre reintegráciu Alejandro Eder, hovorí, že za posledné roky cez ňu prešlo asi 56 000 bojovníkov paramilitárnych jednotiek extrémnej pravice aj ľavice. Asi 25% ušlo z programu reintegrácie a vrátili sa do džungle. Na neistý život v boli už boli naučení, život v mieri nezvládali.

Naši kolegovia z Parners Colombia pripravili seminár, aby sme lepšie rozumeli tomu, čo sa deje v Kolumbii. Vystúpil na ňom mediátor páter Homer, veselý a neškrobený katolícky farár, ktorý vždy keď rozprával, vyskočil a gestikuloval rukami a myšlienky podčiarkoval vlnením sa celým telom, akoby tancoval salzu. Na neho nadviazala Natalia Rivers Anzola, riaditeľka organizácie Fundación para Reconciliación Colombia, ktorá je jedným zo sprostredkovateľov mierových vyjednávaní na lokálnej úrovni a ako posledná hovorilo mladučké žieňa Sandra z Ministerstva spravodlivosti, ktorá veľmi neformálne vysvetľovala ako ministerstvo uvažuje o tranzičnej spravodlivosti. Páter Homer začal tým, že neexistuje mier bez politickej kultúry odpustenia a - podľa Derridu – skutočné odpustenie znamená odpúšťať neodpustiteľné. Na to stále väčšina ľudí nie pripravená. Väčšina ľudí si myslí, že po tom ako došlo k násiliu a zverstvám, spravodlivosť možno dosiahnuť len potrestaním. Ale restoratívna spravodlivosť sa nedosiahne potrestaním. Niektoré zločiny sú tak hrozné, že tam ani nevieme nájsť spôsob adekvátneho trestu. Odpustenie pritom nie je náboženská cnosť, je to podmienka a základný princíp demokracie, hovorí páter. Obyčajne sa verí, že násilie je spôsobené chudobou, ale menej sa už hovorí o opačnom vzťahu, že chudoba je dôsledkom násilia. A nehovoríme dosť ešte o inom jave a tým je „politická ekonómia nenávisti“. Politici to vedia veľmi dobre – vedia, že propagovanie nenávisti prináša hlasy vo voľbách. Takže pokojne šíria nenávisť, vedia že táto patologická politická ekonómia im to pomôže vyhrať voľby a získať moc. O ostatné sa nestarajú. To, tie dôsledky sa budú riešiť až potom, v budúcnosti.

4. októbra, Cartagena

Po ukončení direktorského mítingu , sme sa rozhodli pozrieť sa ešte na sever na pomedzie Pacifiku a Karibského mora. Presunuli sme sa na sever z chladnej Bogoty, bližšie k rovníku – do turistickej Cartageny. A sme zrazu v inom svete, v inom ročnom období. Cez deň je 30˚ C a 100% vlhkosť a v noci takmer tak isto. Bogota má v októbri každý deň všetky štyri obdobia naraz –človek potrebuje mať na sebe naraz tričko s krátkymi rukávmi, ale aj dáždnik a šál. Prechody medzi teplom a náhlymi zdvihmi sychravého vetra netrvali ani pol hodinu. Tu je to úplne inak. Cartagena má vraj počas roka len dve ročné obdobia: “príšerne horúco” a “ešte teplejšie”. Teraz – v októbri – sme na prechode medzi nimi. To značí, že som celý deň úplne mokrý, pri chôdzi zo mňa odfrkáva pot. Darmo praží slnko. Pot sa vo vlhkom vzduchu ani nestihne odpariť lebo ho okamžite prekryje nová vrstva potu. Honosné kaviarničky a obchody sú klimatizované, ale bežné domy majú len obrovské ventilátory na stropoch a nemajú zasklené okná. Namiesto dverí a okien sú drevené mreže a otvory v stenách dômyselne vytvárajú prúdenie vzduchu.

Kolumbia je krajina džúsov. V kaviarni sa spýtate, aký džús si môžete dať a čašník sa nezastaví. Ponúka limetkový s kokosovým mliekom, hroznový, broskyňový, banánový, mangový, pomarančový, mandarínkovo-citrusový, „lulo“ (malé miestne kyslé zeleno-oranžové pomarančíky, ktoré v reze vyzerajú ako paradajky), „piňa“ (ananásový), „fresca“ (jahodový), kiwi, cantaloupe (oranžový melón), mint (mätový), „cucumis“ (džús z bledozelého melónu), jablko, papája, watermelon (červený melón), „cherimoya“(zelené ovocie s drsnou kožou), guáva, marakuja... Väčšina krásne chladených nápojov s ľadovou drťou je buď „limo“- základom je limetková šťava, do ktorej sa pridávajú ovocné šťavy alebo trstinový rum, alebo „jugo natural“ (džús zo surového ovocia). Niet väčšej radosti, než obzerať si na pomaly sa presúvajúce davy a len tak sedieť a slamkou popíjať ľadové nápoje. Ľudia posedávajú na námestiach, medzi pomaľovanými domami, počúvajú hudbu zo všetkých strán, večer pofajčievajú marihuanu a tešia sa zo života. Na námestí veľa nášho penziónu celá deň posedáva asi dvesto a večer aj vyše päťsto ľudí. Doma sa v tej horúčave sedieť nedá, na kamennom námestí je chladnejšie, občas prefukuje a je tam spoločnosť. V nedeľu je tam omša, cez deň občas futbal, a večer hudba a susedské klebetenie. Občas do toho sediaceho chumla vbehnú deti s loptou, alebo tanečníci, čo tancujú hip-hop na ulici, aj pomedzi autá akoby sa nechumelilo, však počkajú, tanec má prednosť. Trojčlenná hip-hopová skupinka, dvaja muži a jedna žena, položili reproduktor na zem pred reštauráciu s posedávajúcimi turistami a vystrihli päťminútové hip-hopové číslo ako zo škatuľky, aj so saltami a efektnými kúskami. Narýchlo vyzbierali drobné do klobúka a presunuli sa na námestie medzi bežných miestnych ľudí, kde opäť rozložili reproduktory a tancovali ďalšiu hodinu už iba pre seba, bez extrémnych technických kúskov, ale o to pohodovejšie s výrazom a bez honoráru. Work life balance v karibskom podaní.  

Obchádzame uličky štvrte Getsemani a obdivujeme obrovské „murals“ (grafitti na celú stenu), jednu z hlavných atrakcií Getsemani. V 8-miliónovej Bogote je asi 5000 murals, v kartagenskej Getsemani je ich niekoľko sto, ale sú nádherné. Podobne ako bogotský starosta (bývalý gerrilla), aj kartagenský zmenil politiku voči sprayerom a murals. V Peru aj Mexiku je to dodnes trestný čin a starostovia sa chvália tým ako nechávajú zatierať výtvory sprayerov. V Kolumbii sa zdvihla vlna odporu, keď pred rokmi polícia zastrelila sprayera Diego Felipe Becerra. Práve kreslil nevinný motív - svojho kocúra Fox s očami naširoko. Na jeho počesť vznikli desiatky nových „murals“ s jeho zobrazením. Kolumbijskí starostovia zmenili politiku a posledný z nich Gustavo Petro v roku 2011 oficiálne dekrétom povolil grafitti. Výsledok je fantastický, maľby sú vyrábané v dostatku času a za svetla – takže sú prepracovanejšie. Vznikajú skutočné umelecké výtvory, ktorých kópie sa dostávajú do galérií a na tričká turistov. Stali sa umením a formou masovej komunikácie porovnateľnou s televíziou a masovými vizuálnymi kampaňami. Dokonca aj mesto si objednalo a zaplatilo mural oslavujúci Gabriela Garcíju Marquéza na celej ploche mrakodrapu v strede mesta. Témou mural-ov sú často sociálne a environmentálne motívy: diskriminácia, rasizmus, potláčanie pôvodného indiánskeho obyvateľstva, imperiálna žravosť, chudoba, strata pôvodnej diodiverzity, ekologické dôsledky nekontrolovanej priemyselnej ťažby... Časť murals ukazuje vysnené prírodné svety, kde je mier, ľudia sa usmievajú a všetko je nádherné, a vždy je tam obrovský nápis „ESPERANZA“ (nádej) alebo „PAZ“(mier). Ukázalo sa že dialóg s autoritami a ľuďmi cez murals je znesiteľný. Je to náročnejšie – nestačí ak polícia odstrelí sprayera - treba diskutovať na otázky, vyjadrené v „murals“, ale to je participatívna demokracia. Mestská rada v Bogote dokonca pozvala street art umelcov z UK - INSA a Mysterious Al aby sa prišli „vyřádit“, austrálsky sprayer Crisp prišiel do Kolumbie aby tu štyriu roky organizoval street art workshopy. Tak vznikli tisícky „murals“ a Kolubia sa stala Mekkou street artu.

Na jednom z kartachenských námestíčok je asi 5 metrová čiernobronzová socha korpulentnej ležiacej ženy, poeticky zvaná "La Gordita" (bacuľka). Je to slávna socha Fernanda Botera, najkolumbijskejšieho z kolumbijských umelcov, ktorej oficiálny názov je „Ťažko odolať“. Žena leží na boku a všetko – stehná, boky, plecia, ramená , tvár... má neúmerne zväčšené, nabobtnané, rozkysnuté. Vyzerá skôr ako obrovská hrošica so ženskými oblinami, vyvaľujúca sa v mláke. Kunsthisorici sa počas celého, vyše 80-ročného života Ferdinanda Botera, snažia porozumieť, čo chce najznámejší kolumbijský maliar a sochár povedať symbolikou mimoriadne tučných postáv. V Kolumbii sú ľudia väčšinou nižší s krátkymi stehnami aj lýtkami, hlavne tí s indiánskymi koreňmi a ženy majú africko-karibsky zaoblený - tzv. „krasokorčuliarsky “- zadok, ktorý sa v typoch obezity označuje skôr ako „hruška“ než „jablko“ a ten ešte špeciálne zdôrazňujú, nie len pri tanci, ale aj pri chôdzi. Minisukne alebo šortky majú vypnuté tak, aby čo najviac trčal. Ak figuríny s džínsami majú vo výkladoch ešte špeciálne vypchatý zadok, lebo to je to, čo je tu najviac sexy. U Botera je to iná tučnota. Obrazy sú väčšinou na šírku a nie je to baroková gýčovito roztomilá bacuľatosť anjelikov, ale širokosť, ktorá ide za anatomickú pravdepodobnosť stavby tela. Extrémne obézni sú na jeho obrazoch všetci. Nahaté ženy všetkých vekov a povolaní, dedinčania, pouliční hudobníci, Mona Lisa, Degasova baletka, van Eyckovi milenci, rovnako ako narkobarón Pablo Escóbar, ktorý je zachytený v okamihu keď ho dolapila polícia, mučení väzni z Abu Ghraib... Ich utrpenie v spojení s extrémnou tučnotou pôsobí úplne absurdne. Neprimeranosť pri zobrazení situácie, keď sa hladom mučeným väzňom prelievajú faldy vyvoláva zvedavosť, otázky a hľadanie aspoň nejakého záchytného bodu alebo nejakých absurdných súvislostí. Ježiš Kristus síce visí na kríži, ale túto váhovú kategóriu muža s obrovskou bedernou rúškou by nevydržal žiadny kríž. Aj keby to bol ten tučný nabobtnaný kríž, ktorý Boterov Ježiš nesie na tlstom pleci povedľa masívneho krku. Sám Botero nevysvetľuje, ako dospel k tomu hyper obéznemu svetu, hovorí, že umelec sa necháva viesť intuíciou a racionálne vysvetlenia prípadne prídu až potom. Niektorí kritici v tom vidia karikatúru zvráteného, násilne vychýleného sveta, iní oceňujú, že vďaka posunu do šírky vidíme veci inak. Sme vynútene všímavejší. Kedysi bola tučnota znakom bohatých, dnes je znakom chudoby. Botero má svoje múzeum v Bogote a tu v Cartagene má len jednu sochu, ale väčšina miestnych pouličných umelcov kreslí v jeho štýle, hoci tam to už nemá tú silu. Ako hovoril Dalí- ten prvý je umelec a všetci ostatní len napodobňujúci gýčiari. Botero je len jeden. Sám postavou a váhou vyzerá v norme, v nahom autoportréte sa zobrazil ako korpulentný dedko, ktorý má všetko široké a rozkrok mu zakrýva prekvapujúco úzka červená komunistická vlajočka. Myslím, že tá masová obľúbenosť je aj dôsledkom toho, že na hlbšie pochopenie reality, ju potrebujeme vidieť inak. Že Botero nás núti opätovne si zadefinovať, čo je skutočnosť a čo je podstatné. Normálny pohľad splýva a entropizuje skutočnosť. Botero žije v Paríži a jeho syn sa na chvíľu stal kolumbijským ministrom obrany. Po korupčnom škandále ho odsúdili na 30 rokov väzenia a pred väzenským mundúrom sa zachránil len útekom do Mexika. Na túto tému som nevidel ani jeden Boterov obraz (možno existujú), ale viem, ako by sa vyhral s vydutými pásmi na širokom mundúre, s dlhými reťazami, širokou celou so širokými okienkami a širokými zámkami, širokými zväzkami kľúčov, ktoré by mali za obrovskými pásmi opásané dozorcovia ako vystrihnutí z reality show „The big fat“. A možno je to ešte inak. Ľudia potrebujú byť fascinovaní, extrémnou veľkosťou. Preto majú taký úspech staro kolumbijské sošky s obrovskými penismi a vagínami, preto sú tak zobrazované božstvá. Keď pred rokom sochár Fernando de la Jara vystavil Tübingene obrovskú kamennú vagínu z červeného mramoru, sochu s úzkou štrbinou v nadľudskej veľkosti, hneď na začiatku sa im v soche zašprajcoval japonsky vyzerajúci americky študent, ktorý pocítil neodolateľné nutkanie vliezť tam a preskúmať sochu zvnútra. Zachránilo ho 22 privolaných hasičov, takže sa mu nakoniec nič nestalo. Doslova sa druhýkrát narodil , ale stal sa nechcene slávnym, lebo fotky z tohto “pôrodu“ obleteli svet. Keď sa ho novinári pýtali, prečo tam liezol, záhadne mlčal.  

      

5.októbra, Isla Grande v súostroví Rosario

Dnešný deň možno nazvať výletom do raja. Celý deň som mal pred sebou živé scény z filmu Pláž s Leonardom Di Capriom- azúrové more, so smaragdovozelenými pásmi a a občasnou bielou penou, ticho a ešte raz ticho, pomaly prelietajúce kormorány s obrovskými krídlami, ktoré držia takmer nehybne, akoby sedeli na vzdušných vlnách, biely piesok jemnučký ako práškový cukor, palmy a rozložité listnáče, ktoré vytvárajú prirodzený tieň, hamaky, v ktorých sa možno nenápadne zabaliť a lenivo húpať, stolíky pod strieškami z palmových listov, ostrovček taký, že ho možno celý prejsť za 3 minúty, na ňom domček so sprchami, domček s grilom, na pláži po celom obvode ostrovčeka ležadlá a čašníci, ktorí na táckach celý deň roznášajú vychladené koktaily, tak aby sa človek na ležadle nemusel ani pohnúť. Ostrov bol dokonalý, žiadny hmyz, všade dostatok tieňa, teplá a aj v hĺbkach priehľadná voda s občasnými neškodnými okrovými hviezdicami, pieskové podložie, lenivý obrovský asi polmetrový papagáj, ktorý celý deň vykrúcal hlavu , nechal sa hladiť a na obzore do všetkých strán - nekonečný modrý pás a nič. Koniec sveta. Alebo začiatok sveta.
Turistická agentúra Gentes de Mar (Námorníci) nás naložila do člna. Stali sme sa súčasťou zmiešanej skupiny 44 ľudí v plávacích vestách. Tvorili ju bohatí dôchodcovia, niekoľko rodiniek s malými deťmi a pár backpackerov. Uháňali s nami cez morské vlny až boli ľudia na zadných sedadlách člna úplne zmočení od vodnej fontány, ktorá sa vytvárala po bokoch člna. Po hodine tej mokrej jazdy sa na obzore vynoril ostrovček, taký ako keď sa v karikatúrach kreslia stroskotanci. Pár paliem, prístrešok z palmových listov, bujná zeleň okolo pieskovej pláže.  

A zrazu pokoj, krása, raj na zemi... Vždy keď som bol pri mori, tak k dokonalosti niečo chýbalo. Bola tam tlačenica a málo svojho miesta, alebo bolo príliš horúco, alebo bola chladnejšia voda, alebo nebola obsluha poruke. Tu bolo všetko, jemný vánok, ktorý príjemne ochladzoval horúčavu, voda tak akurát, piesok zeleň a tieň tak akurát, pocit, že človek má svoju časť pláže a mora len pre seba. Sprievodca sa po vylodení postavil pod obrovský zvon na rozkošatenom strome a rozprávkovým hlasom zahlásil. “Tento zvon dnes zaznie tri krát...aby ste ho počuli, kdekoľvek budete rozlezení. Prvýkrát – to ohlasuje možnosť šnorchlovania. Ak vás to láka, prídete sem, dostanete výbavu a pôjdeme toť na druhý koniec ostrova, kde sú najlepšie miesta. Druhé zvonenie ohlasuje obed, miestnu čerstvú rybu a všetko k tomu. Tretie zvonenie bude až v podvečer a značí, že odchádzame...“

Tak sa aj stalo. Bol to prekrásny deň. Zastavil sa čas, nič nebolo podstatné. Dokonalý luxus, uvoľňujúce vznášanie sa na vode a vylihovanie na ležadle s chladeným koktailom v ruke. Deň prešiel ako nič. Ani som sa nespáli, ani neviem čo sa dialo. Jediný záchytný bod bola chutná porcia ryby s banánovou plackou, šalátom, kokosovo-rybacou polievkou a nevyhnutným koktailom. Raj na zemi. Som šťastný, že som mal možnosť zažiť tento raj aspoň na deň.

Škoda, že nemôže byť celý čas a pre všetkých. Dilema z toho filmu Pláž ostáva. Ak tých dokonalých miest na svetre menej ako ľudí, ako to zariadiť tak aby to nebolo tak nespravodlivé? Raz sa takýchto miestach dozvie viac ľudí a všetci tak budú chcieť prísť – a to znamená koniec tej krásy a slobody. Tento ostrovček neunesie viac ľudí a kto určí, kto tam môže prísť. Zatiaľ to určujú peniaze. A my (Slováci, Európania, stredná vrstva...) máme šťastie, že žijeme v bohatej časti sveta, hoci sme sa o to nijak nezaslúžili. Kto môže určovať, kto má právo žiť tu či tam? Zišlo by sa rotovať – mať zážitok raja na deň a zážitok priemeru a zážitok chudoby a špiny aspoň na deň. Ale možno to prikázať? Sťahovanie národov bude vždy za tým lepším, a samozrejme po masovom obsadení území, sa všetko to čo bolo jedinečné, zničí. A bude nutné hľadať a vytvárať iné rajské ostrovy- na to, aby sa po ich objavení opäť pod masovým náporom znehodnotili. Krásne o tom píše Yuval Noah Harari v poslednom bestselleri „Sapiens“. Píše, ako nezmyselne hodnotíme veľké impériá len ako mocné poživačné beštie, ktoré iba diktujú ostatným ako žiť a zničí ich vlastná moc, to, že nedokážu kontrolovať stále sa rozširujúce masy podrobeného obyvateľstva. Ale na príklade rozvoja a zániku impérií – „imperiálneho cyklu“ ukazuje aj iný dôležitý aspekt. Nie všetky impériá sa zrútili na základe vlastnej žravosti. Porovnáva Rímske impérium, arabsko –islamský kalifát a Európsku civilizáciu s vlastnými impériami. Ukazuje ako každé impérium získava svoj vplyv najprv kontrolou, ako postupne získava pre svoje hodnoty jednotlivcov , ako začne byť atraktívne aj pre iných a láka , aby sa doň včlenili aj iné menšiny, ktoré požadujú rovnaký status ako pôvodní príslušníci impéria, ako pôvodní zakladatelia stratia svoju dominanciu v nimi založenom impériu. To najzaujímavejšie je vidieť ako to zničí impéria , ktoré neakceptovali stratu dominancie a nepripustili, že novoprišelci síce zmenia pôvodnú kultúru , ale môžu priniesť aj niečo, čo bude iné a obojstranne výhodné. A tiež ako to umožnilo prežiť impériám, ktoré akceptovali prílev novo prišelcov a umožnili im zaujať rovnocenný status hoci aj s trochu inými hodnotami. Európa, my všetci stojíme pred podobnou dilemou. V histórii sa vyskytla už niekoľkokrát. Prečo by sme sa mali plašiť.

 

6.október, Cartagena

Kolumbia (inak oni neznášajú keď ich volajú Columbia a nie Colombia. Neznášajú to spojenie s Kolumbom alebo Američanmi, majú aj také tričká „It is Colombia, not Columbia“) má niekoľko vecí, ktoré majú najkvalitnejšie na svete – tmavozelené smaragdy, kokain a kávu. Zvážili sme naše finančné možnosti a z tých troch možností sme vybrali tú tretiu. Otestujeme najkvalitnejšiu kávu na svete. Oni tvrdia, že najlepší brand je Juan Valdéz, ale nás oslovila drobná značková predajňa zameraná na kávu značky San Antonio z haciendy z rovnomenného údolia na juhu krajiny. Najvychytenejším hitom sezóny je robiť kávu metódou sifónu. Kaviarnička San Antonio ani nevyzerala ako kaviareň, ale ako také malé laboratórium. Na pulte boli povykladané všelijaké sklenené nádobky, skúmavky, skrútené sklenené trúbky, vyzeralo to viac ako destilačný prístroj než kávovar. Barista sa pultom mal čistučkú bielu zásteru, rukavicu a vyzeral ako alchymista, ktorý pracuje s nitroglycerínom, kde ani sa kvapka nesmie dotknúť nepatričného miesta. Vysvetľoval procedúru prípravy kávy so zaujatosťou, ale bez úsmevu, akoby nám a jedine nám prezrádzal svetové tajomstvo. Možno má ten tajomný alchymistický výraz bez úsmevu v popise práce. Obsluhujúci u McDonalda sú hodnotení za povinný úsmev, on je asi hodnotený za to, či dokázal zadržať úsmev a tváriť sa tajomne. Proces prípravy najlepšej kávy na svete sa mi nezdal až tak prevratný. Vyzeralo to, že káva rozpustená vo vode sa preženie sklenenými trúbkami, podobne ako v koťogu, len po zovretí para nesmeruje hore, ale vlastnou váhou cez filtre dole. Keď som spomenul, že je to také „inverzné koťogo“, Maďarka Eva zvýskla, však „kotyogó“ je náš vynález. Tak tak, Maďari to obšlahli od Talianov a kolumbijské potvory to celé hodili do skla a urobili inverziu. Hovorí sa tomu kultúrna výmena. Ale káva bola fajn. Ako v laboratóriu.

Dušan Ondrušek
PDCS

                                                                       * * * 



Čítať 3280 krát