Blog

Klebety z Dundee

26. február 2019,

14. februára 2019, Viedeň - Edinburgh

Holanďania sú vysokí, ale nikdy som nevidel tak vysoké letušky, ako v tomto lietadle spoločnosti KLM. Dve štíhle panie tak okolo 55 rokov s modrou letuškovskou čiapočkou sa presúvali po chodbičke lietadla a trochu sa kývali na stranu ako topole. Nový zážitok. Obzeral som si ich a tešil sa, že v KLM zjavne nepestujú žiadnu vekovú ani výškovú diskrimináciu, možno ich vyberali v nejakom basketbalovom klube. Prvá tlačila vozík so sendvičmi a nasledovala ju druhá, ktorá mala na starosti vozík s nápojmi. Ku každému hosťovi si čupli, aby mohli s pasažierom rozprávať s pohľadom v jednej výške. Inak by pasažieri vykrúcali hlavy dohora a KLM by muselo riešiť sťažnosti na kŕče v krku. Prvá mi dala do ruky sendvič, a kým sa zastavila druhá – to bola asi minúta – tak som ten sendvič expresne zožral. Druhá si čupla ku mne a namiesto otázky, aký nápoj si želám, sa vciťujúco pýta: „Prajete si ešte jeden sendvič?“ Zakýval som s plnými ústami, že nie a ona pokračuje: „Naozaj? ... V živote sa musíme o seba starať.“ Prikývol som a ona zmenila tón na taký skôr sestričkovský a pokračuje: „...A staráte sa? O seba?“ To ma prekvapilo. „No, starám... určite...“ Na to sa sestrička natočila, v tvári zrazu mala nadšenie, prestala pridržiavať vozík a na oboch rukách vystrčila palce, ktoré mi ukazovala, akože som jednotka. (Teda dve jednotky.) Toto mi urobilo náladu na niekoľko hodín. Ešte táto cesta nezačala a už som dve jedničky. Uaw!

 

Idem navštíviť dcéru Ninku, ktorá je - ako biochemička - na pol roka na študijno-pracovnom pobyte v škótskom Dundee. Skúma niečo, čomu nerozumiem. Týka sa to zmien funkcií mitochondrií u nejakého typu genetickej poruchy, keď sa časti mitochondrií začnú nejako podivne správať. Jej laboratórium na Life Sciences na miestnej univerzite je výskumne fenomenálne. Zažívam hrdý pocit otca, ktorého deti sú dospelé, vedia sa o seba postarať. Naše role sa obrátili. Ona sa v tomto svete pohybuje istejšie a ja si zvykám na situácie, keď som tým, ktorý naoko nechce pomoc a podporu, aj keď neviem prečítať mikroskopické označenia pencí a libier na minciach, netuším, ako sa pohybovať v meste, ktorými gombíkmi a v akom poradí sa reguluje sporák a boiler v byte, ani ako fungujú nepísané pravidlá verejnej dopravy v Dundee. 

15. február 2019, Dundee

Na plošinke medzi sedadlami sú v autobuse vedľa seba natlačené dva kočíky. Každý z nich drží mladá žena. Jeden drží matka a druhý asi vnučka alebo opatrovateľka. V prvom kočíku sedí asi osem-mesačné bábo, oči má pootvorené a pomalými pohľadmi si obzerá okolie. Vyzerá spokojne. Trocha sa kýva do rytmu jazdy autobusu, palec má v puse a pocumláva si ho. Vo vedľajšom kočíku sedí stará pani, asi sedemdesiatpäťročná, možno i viac. Popruhom je pripútaná k vozíku, ktorý vyzerá ako kočík. Vyzerá spokojne. Občas skontroluje, či jej dcéra (alebo opatrovateľka?) stojí za ňou. Vždy sa upokojí, keď vidí, že je tam. Kýva sa v smere jazdy, oči má pootvorené. Tiež má palec v puse a pocumláva si ho. Zdá sa mi nepatričné odfotiť si ich. Tak skúšam aspoň rýchlu mentálnu snímku. Obrázok si uložím na pomyselnú kartu, ktorá je nepomerne menšia, než tá, ktorú mám v mobile. Uložím si ju do vlastnej pamäte, na neviditeľnú kartu, ktorú mám uloženú v prednom mozgovom laloku. A na tieto dve cumlajúce bytosti si spomeniem už o hodinu, keď sedím vo fast-foode Noodles. Príchute na okrúhle rezance sú: satay, pálivý kokos, kokosové karí, kokos, zelené karí, medom ochutená sója, sója, terijaki, karí, pekinské BBQ, med, čierna fazuľa… Hmm, chcel by som všetko, ale to by bol pes a mačička, tak sa rozhodujem pre anti-diabetickú kombináciu sladkého čierneho korenia a sladkej papriky. Sŕkam tie skvelo ochutené horúce rezance z krabičky a nechtiac (teda chtiac-nechtiac) počujem rozhovor mladej dvojice oproti. Obaja nemajú ani 30, asi tvoria pár. Chlapec v priliehavom obleku upokojuje dievča, ktoré je vystresované, že ide na nejaký konkurz do práce. A celé je to pôvabné, lebo sa bavia škótskou angličtinou, ktorá pre mňa znie ako britská angličtina rezaná ugrofínskymi prízvukmi. Ona mu opakuje, že ju do tej firmy nezoberú, lebo vidia, že ona sa v tých veciach nevyzná a celá je roztrasená, že neprejde konkurzom. A chlapec ju suverénnym tónom manažéra, ktorý sa presadil, upokojuje, že tie poznatky nie sú dôležité, lebo musí ukázať “passion” a nadšenie pre prácu, ktorú by mohla robiť. A že oni potom to nadšenie čítajú ako prísľub toho, že by mohla mať širšie porfólio a keď ju vezmú, tak sa to doučí. Sŕkal som okrúhle rezance a pochopil, že vidím podstatu života v skratke. Na začiatku si cumleme palec, potom sa opakovane snažíme ukázať širšie porfólio a na konci si opäť cumleme palec. Život v troch fázach.   

 

Všetky noviny píšu o dievčati menom Shamima Begum. Jej príbeh rozdeľuje spoločnosť, diskusie o Shamime sa stávajú stále extrémnejšie. Shamima je mladá žena. Dnes má 19 a je v deviatom mesiaci tehotenstva. Pred štyrmi rokmi, sa - ako 15 ročná - na internete dozvedela o raji na zemi, o skutočnom kalifáte, kde vládne spravodlivosť a mier. To ju zmenilo. Dovtedy žila podobnými vecami ako ostatné pubertiačky, idolom boli Kardashianky s ich dokonale oblým pozadím, diskotéky, chichotanie sa so spolužiačkami a ohováranie druhých. V priebehu asi pol roka sa radikalizovala. Začala sa zaujímať o islam, prežívať videá o utrpení bratov a sestier v Sýrii, snívať o kalifáte a o posledných výzvach všetkým moslimom sveta. Spoločne s dvoma londýnskymi spolužiačkami zo školy Bethnal Green – dievčatami, ktoré sa volali Kadiza Sultana a Amira Abase - odletela z londýnskeho letiska Gatwick do Turecka. Dostali sa do Sýrie s plánom pridať sa k Islamskému štátu. Rodičia nič netušili. Povedali im, že idú na celodenný výlet, ale odvtedy ich už nevideli a dlho nemali žiadne správy. Shamima sa stala nevestou bojovníka džihádu, mladého Holanďana Yago Riedijka, nenápadného chlapca z východného Holandska, ktorého tiež zverbovala ISIS. Susedia ho opisovali ako slušného malého chlapca, syna dopravného inžiniera, ktorého najviac baví futbal. Po desiatich dňoch, odkedy Shamima prekročila hranice Sýrie, sa stala tzv. “nevestou džihádu”. Ako 15-ročnú ju vydali za 22-ročného Yaga. Shamima otehotnela, porodila dcéru a čoskoro potom jej prvé dieťa zomrelo. Otehotnela, opäť porodila do nehygienických podmienok bez zdravotníckej starostlivosti a ďalšie dieťa zomrelo taktiež. Špinu, biedu a hlad tie deti neuniesli. Po leteckých útokoch a páde kalifátu, je jej muž Yago uväznený niekde v Sýrii a Shamina ostala sama v tábore pre “nevesty džihádu”. V chlade a nehygienických podmienkach stráženého tábora “nepriateľov ľudu”, opäť čaká dieťa. Je v deviatom mesiaci a obáva sa, že jej ďalšie dieťa opäť neprežije. Cez humanitárne organizácie a aj za pomoci jej rodiny v Británii, sa obrátila na britskú vládu s prosbou: “Dovoľte mi vrátiť sa, chcem budúcnosť pre svoje dieťa, neurobila som nič zlé…” Prvá reakcia z najvyšších kruhov bola ostro zamietavá. Britskí občania musia niesť dôsledky svojich činov. Navrátivší sa bojovníci ISIS, ako aj ich manželky, predstavujú bezpečnostné riziko. U Shamimy navyše nie je jasné, či má britské občianstvo, lebo je zmätok, či jej rodičia po narodení vybavili papiere pre GB alebo pre Bangladéš, odkiaľ bola jej rodina. Shamime najviac pohoršilo interview, ktoré poskytla pred nejakým časom. Redaktorke povedala, že teroristické bombové útoky v Manchestri z roku 2017 sú v poriadku, lebo aj západ útočil na islamských bojovníkov, na mučeníkov. A že odťatá hlava človeka, ktorú videla v smetnom koši v ich dome, ju nevzrušuje, lebo predsa išlo o hlavu neveriaceho, ktorý útočil na ISIS.” Ozvali sa príbuzní 22 nevinných obetí, ktoré zahynuli pri výbuchoch v manchesterskej aréne počas koncertu Ariany Grande. Existuje podozrenie, že bombový útok naplánovali islamskí teroristi a medzi nimi možno aj Shamimin muž.

V miestach, ktoré kontroloval Islamský štát, nie je poriadna zdravotná starostlivosť, po dvoch úmrtiach detí sa teda radšej chce vrátiť k rodičom, do Británie. Na internete sa rozbehli nenávistné komentáre, kde sa diskutéri predbiehajú vo fantáziách, aké krvavé mučenie by si Shamima zaslúžila, namiesto návratu domov. Iná skupina spustila petíciu na jej podporu, ktorú podpísali tisíce ľudí. Hovoria, že jej ešte nenarodené dieťa si nezaslúži trpieť, že Shamima bola v pätnástke nezrelým a prihlúplym deckom, ktoré malo právo na chyby, a že medzitým dozrela. Že napriek všetkému je jedinou cestou odpustenie. Náš kamarát Hanif Qadir, ktorého sme mali aj na konferencii v Bratislave a ktorý robí deradikalizačné programy, sa vo svojej organizácii Active Change Foundation ozval, že treba odpúšťať, lebo revanš nič nerieši, len spúšťa ďalšie kolo násilnej odvety. Štátne orgány sú pod tlakom zo všetkých strán. Chystajú rôzne scenáre: odobrať matke dieťa po narodení a zabezpečiť, aby z neho nevyrástol ďalší terorista. Uväzniť matku v prípade jej návratu. Iný postoj majú k potrestaniu otca a potrestaniu matky dieťaťa, keďže otec zabíjal a matka 4 roky sedela doma, rodila deti a “len” ho podporovala.

Každý, kto má britské občianstvo, má podľa zákonov EÚ právo na návrat do krajiny. Ale ak sa Shamina vráti k rodičom, je jasné, že ju budú súdiť. Pôjde do väzenia. Dieťa sa nebude môcť len tak pohybovať na verejnosti. Odoberú ho do sociálnych inštitúcií a bude musieť byť pod dohľadom štátu. Matku i dieťa budú strážiť bezpečnostní pracovníci, aby niečo nevyparatili a iná skupina bezpečnostných pracovníkov bude chrániť matku i dieťa, aby ich nezabili britskí radikáli a nazúrení potomkovia obetí v UK. Časť verejnosti Shahimu považuje za zradkyňu a teroristku, ale útoky jej hrozia aj zo strany džihádistov, ktorí ju nenávidia za útek z Kalifátu a „spoluprácu“ so západom. Shamima bude doživotne nenávidená a ohrozovaná zo všetkých strán.

Juliet Samuel v The Telegraph píše: „To, že sa Shamima zrazu obáva o svoju bezpečnosť a osud svojho dieťaťa, je pochopiteľné. Ale ťažko si predstaviť menej sympatický dôvod návratu.“ Keď išlo o iné deti po bombových útokoch, Shahimu to nezaujímalo. „Otázkou ostáva, prečo sa 900 detí v podobnom veku a situácii ako Shamima nechali zverbovať Islamským štátom do občianskou vojnou zmietanej Sýrie? Prečo vymenili bohatú, stabilnú, slobodnú krajinu a namiesto života v Británii sa pripojili k bande stredovekých fundamentalistov? Prečo sa tieto decká vyberú do „Islamského Disneylandu“? Propaganda islamského štátu vo videách a na internete ukazovala šťastné mierumilovné rodiny, ktoré budujú svetový kalifát, tú dokonalú spoločnosť, ktorá bude žiť v súlade s Koránom a ukončí všetky nespravodlivosti sveta. Juliet Samuel píše, že Shamima Begum je typickým príkladom „snowflakes generation“. Za generáciu „snehových vločiek“ býva označovaná mládež posledného desaťročia, ktorá je vychovávaná v pocite, že celý svet sa má prispôsobovať im, že ostatní majú neodňateľnú povinnosť starať sa o nich. Od malička im dospelí hovorili, že práve ty si jedinečná/-ý, že si fantastická taká, aká si. Ty si tá snehová vločka, ktorá je medzi inými tisíckami snehových vločiek tá neopakovateľná a vzácna, všetci ťa musia hýčkať. „Zdá sa, že Shamima nachádzala svoj zmysel života niekde medzi narcizmom snehovej vločky a totálnou nezodpovednosťou. Nevyzerá, že Shamima nejak výraznejšie dozrela. Každý jej ďalší výrok pre novinárov jej reputáciu iba zhoršuje. Hovorí: „Ľudia by ma nemali odsudzovať, v tom čase som bola ešte dieťa. A dosť som si vytrpela. Keď v tom čase na škole nejaký rovesník ušiel do Sýrie, škola zosilnila kontrolu. Keby nás tak nekontrolovali, nestalo by sa to...“ Každý narušiteľ zákona má svoju teóriu, kde sú vinní za všetko, čo sa stalo, jeho rodičia, vychovávatelia, odporní šéfovia, provokatéri, dokonca obete... Kým títo páchatelia nepreberú zodpovednosť aj za seba, nikam sa neposúvajú a dostávajú sa do bludného kruhu. Prežívajú život, ktorý im ničia všetci naokolo. To je slepá ulička. Juliet Samuel hovorí, že „moderna utvára napätie medzi mesiášskym komplexom narcizmu a túžbou predvádzať pasivitu, ktorá popchne ostatných. Tak, aby rozhodnutia robil niekto iný, a aby za ne aj niesol zodpovednosť.

 

16. február 2019, Dundee

Dundee je príjemné mestečko s parkmi, kamennými budovami. Ninka mi hovorí, že tu nič nie je, ale na každom rohu objavujeme niečo zaujímavé. „Vidím dobre?“, pýtam sa Ninky a ona sa iba usmieva. (Ninka sa vie úžasne usmievať.) Hore na veži katedrály St. Mary (Steeple) sa hrdo trepotá dúhová vlajka. Celému Dundee odovzdáva posolstvo, že gayovia sú ľudia takí istí ako iní, že sa napriek všetkým nezmyselným diskusiám nenašiel jediný dôvod, prečo by sme práve im mali zakazovať rovné zaobchádzanie, manželstvá a adopcie. Všetko to, na čo majú práva aj ostatní. Pre škótsku anglikánsku cirkev je táto diskusia aktuálna. Vyberá sa nový biskup pre Glasgow a Galloway a jedným z najvážnejších kandidátov je reverend Kelvin Holdsworth. Ten sa už dlhšie angažuje za práva gayov. Keď to uvidia naši biskupi, budú kričať, že sa blíži Sodoma-Gomora a koniec sveta. Som zvedavý, čím budú argumentovať nie voči radovým veriacim, ale voči budúcemu biskupovi, ktorý je svojím postavením taký istý, ako oni. Hádam sa líši len tým, že k svojej homosexualite sa  hlási otvorene. Škótska episkopálna cirkev sa už rozhádala s Church of England, keď pred rokom drvivou väčšinou odhlasovali, že z cirkevných zákonov treba vylúčiť článok o tom, že manželstvo je výlučne zväzok muža a ženy. Existujú aj obavy, že menovanie Holdswortha za biskupa môže viesť k štiepeniu anglikánskej cirkvi. Cirkev sa v histórii štiepila opakovane a pokiaľ to nešlo cez vojny, tak šlo o prirodzené transformácie, ktoré nakoniec znamenajú vývoj.

Zmeny vidieť nie len v postoji ku LGBTI, ale aj k transrodovým ľuďom. Vo viacerých reštauráciách a výstavných sieňach sú označenia na záchodoch urobené tak, že na dverách do záchodu je súčasne symbol, ktorý označuje muža aj symbol ktorý označuje ženu. Záchody sú „koedukované“ :)  Na niektorých miestach nie je na dverách panáčik v sukni a panáčik v klobúku, ale len jeden panáčik a ten má namiesto trupu napísané veľké „N“  (akože „neutral“). V Galérii DCA (Dundee Center of Art) je v predsieni kniha návštev, kde návštevníci píšu svoje dojmy z výstav. Veľkým písmom som tam našiel takýto nadšený odkaz od návštevníka/ návštevníčky: „A chcem vám poďakovať, že prevádzkujete rodovo neutrálne toalety. Pre mňa ako pre ne-binárnu osobu to znamená tak veľa“... A podpis - Devin.

 

17. február 2019, St. Andrews

Do St. Andrews idem vláčikom po moste, ktorý premosťuje záliv medzi Dundee a štvrťou Vormit vo Fife. Tay Bridge je jedným z najdlhších železničných mostov v UK, má 4,4 kilometra. Úzke koľajnice sa ťahajú ponad more vo výške 10 až 38 metrov nad vodou. 28. decembra 1879 prišiel hurikán o rýchlosti 115 km/hod a zmietol do mora časť mosta aj s vláčikom a 42 pasažiermi. O vlakovej tragédii natočili film a napísali básne. Ale pozviechali sa, ruiny starého mosta nechali v mori a 18 metrov vedľa starého mosta postavili nový, pevnejší. Škóti sú húževnatí a majú výdrž. To, že sa v takýchto situáciách nevzdávajú, je tak povzbudzujúce. Vedomie, že z tisícov ľudí prýšti také odhodlanie a nezlomnosť nabíja energiou. Celú cestu vláčikom ponad more som si to predstavoval a na konci cesty som bol nabitý, ako po takom turbo chargovaní. Fantastický zážitok.

St. Andrews je mimoriadne príjemné mestečko. Budovy z kamenných kvádrov, hipsterské kaviarničky a kostoly. University of St. Andrews je treťou najstaršou univerzitou v Británii a študoval tu aj princ William. V miestnej botanickej záhrade som narazil na „Hug a tree journey“. Postupne som mal vyobjímať 8 stromov. Už pri prvom som zistil, že, napriek tomu, čo sa písalo v brožúrke, to nie je ono. Žiadne splynutie so súcnosťou nenastalo, náraz  hlbokej energie neprišiel. Tie stromy majú tvrdú, chladnú a mokrú kôru. A neodpovedali na objatie. Pri poslednom strome som našiel informáciu, že „Hug a tree journey“ je určená pre desaťročných. Asi som tie stromy objímal príliš vysoko. Preto sa nepritúlili späť.

 

18. február, Edinburgh

Zablúdil som do reštaurácie Toby Carvery. Dobré vône, tlmené svetlo, dosť miesta, usadil som sa. Bol som pri stole a zatiaľ to vyzeralo fajn. Jedine čašníkov nikde. Asi po desiatich minútach, keď sa dlho nik nezastavil, zdvihol som sa a šiel hľadať niekoho s čašníckym lookom. Konečne som objavil ženu, ktorá nemala žiadne zvláštne označenie, takže som si nebol istý, či je čašníčka, alebo hosťka. Povedal som jej, že by som si chcel objednať. Len tak pokynula smerom k stolom, ktoré boli obložené misami a na nich dookola boli kvantá jedla. Aha, samoobsluha, pomyslel som si. Pri stole som si odrezal kus bravčového, kus hovädzieho, chcel som aj kus morčacieho, kus jahňaciny, ryby, ale ovládol som sa a postúpil k šalátom, k zemiakom, prílohám, pivu... Skvelé to bolo. A keď som to všetko spráskal a dopil, zas som sa začal obzerať. Ale nikde nik. Len hostia okolo v dohľade sa napchávali a polohlasne bavili. Na stole som objavil informáciu, že nemám čakať na čašníka, ale zaplatiť cez mobil. A keď zaplatím, tak mi do mobilu príde účtenka. To, či som zaplatil, uvidia v tablete v kuchyni, takže bez platenia neodídem. Takto sa to opisovalo vo futuristických filmoch. Že v reštauráciách už nebudú čašníci, časom ani kuchári a človek sa bude pohybovať medzi robotmi, ktoré ho budú nežne a láskavo kŕmiť. Žeby sme sa už dostali tam? Natiahol som appku Toby Carvery do mobilu a našiel znepokojujúci oznam: „Vo vašej krajine tento program nefunguje.“ Tak som sa vybral hľadať nejakého čašníka, aby som mu vysvetlil, že som z takej krajiny, kde to nefunguje a musím platiť kartou, tak po starosvetsky, ako za dávnych časov. Jedlo bolo skvelé, ale celkove ma to neoslovilo. Nejako mi lepšie chutí, keď je tam nejaký ľudský kontakt. Lepšie je, keď niekto nevtieravo obchádza stoly a pokukuje, či nič nepotrebujem. A úplne super je, keď ma v tej reštaurácii hostia. Keď mám pocit, že to niekto navaril, vychvaľuje to jedlo a chce mi to osobne ponúknuť.        

 

 

19. február, Edinburgh

Shamine sa narodil chlapček. Novinári sa nemôžu dostať priamo k nej, do uzavretého tábora, ale správy z druhej ruky hovoria, že chlapec i matka sú v poriadku a asi netrpia. Diskusie v médiách, či dať Shamime šancu nekončia. Podľa prvých strán novín mám dojem, že sa len viac polarizovali. 



Dušan Ondrušek
22.2.2019 v Bratislave

Čítať 2656 krát