Blog

Deň víťazstva

Napísal(a)
06. máj 2016,

Deň víťazstva 9. mája nemá veľa spoločného s oslavami konca 2. svetovej vojny (8. mája), ako si ho pripomína celý svet s výnimkou postsovietskeho kultúrneho priestoru. Kým v Európe "oslavujeme" tento deň už prevažne v tichosti, pokore a úcte k miliónom zomrelých, v Rusku a niektorých post-sovietskych krajinách akoby sa zastavil čas. Megalomanské vojenské prehliadky v historických centrách miest, oslava armády, sily a strachu. Rozprávka o statočnosti a víťazstve. V týchto dňoch asi neexistuje krajina, kde by bol tento dátum kontroverznejší, ako na Ukrajine. Štát, na území ktorého prebieha vojnový konflikt s Ruskom a spoločnosť, ktorá si nanovo definuje svoje kultúrne smerovanie potrebuje diskutovať o vlastnej minulosti.

 Den pobedy

 

Oklieštený a jednostranný obraz druhej svetovej vojny, ktorý ponúka sovietsky naratív vytvorený Stalinom po r. 1945, totiž nepriznáva, že druhá svetová vojna sa začala v r. 1939, keď Sovietsky zväz spolu s hitlerovským Nemeckom napadli na Poľsko a rozdelili si ho. Neexistujú tu fakty o násilnom pričlenení pobaltských republík, ktoré Hitler "daroval" Stalinovi ako jeho spojenec. Nespomínajú sa tiež všeobecne známe informácie o Stalinovom zámere nechať vyhladovať Leningrad, nechať poraziť Varšavské povstanie, či nezmyselne obetovať tisíce vojakov v bitke pri Stalingrade. Taktne sa mlčí o masových deportáciách a vraždení Krymských Tatárov, Volžských Nemcov, Ingušov, Čečencov, Kalmykov a iných sovietskych národností podozrivých z „masovej kolaborácie s fašizmom“ v r. 1943-44 (napr.), ktoré postihlo takmer milión ľudí. (pozri Čierna kniha komunizmu) Takisto neexistuje pravda o osude tisícov sovietskych vojnových zajatcov, ktorí sa takmer zázrakom vrátili a v rámci „repatriácie“ museli prejsť lágrami NKVD.

Oslavy "dňa víťazstva" nepripúšťajú ani oveľa menej známe súvislosti, ktoré popisuje napríklad Timothy Snyder v knihe Krvavé územie. Hoci sa súčasné Rusko spája s miliónmi obetí druhej svetovej vojny, historické dôkazy tvrdia, že počet etnických Rusov, ktorí zahynuli počas vojny je v absolútnych číslach oveľa menší, než počty Ukrajincov, Bielorusov, Poliakov a východoeurópskych Židov, ako aj obyvateľov Pobaltia. Väčšina príslušníkov Červenej armády, ktorí padli v bojoch, neboli etnickí Rusi. Pojem "krvavé územie" zahŕňa práve územie od východného Poľska, Bielorusko, Pobaltie, Moldavsko a Ukrajinu. Tu sa uskutočnili najťažšie boje, ale predovšetkým, a na to sa Snyderova kniha zameriava, najviac masového zámerného vyvražďovania národov, etnických a sociálnych skupín. Pritom "zo štrnástich miliónov ľudí úmyselne zavraždených na krvavom území v rokoch 1933-1945 možno tretinu pripísať na vrub Sovietov." Viete si predstaviť, že by Európania oficiálne oslavovali koniec vojny pod portrétom Hitlera? V Rusku je pritom čoraz viac ľudí, ktorí úprimne oslavujú Stalina. Počas Majdanu mnohí v Európe vyčítali Ukrajincom prihlásenie sa k odkazu Stepana Banderu. Ak však nahliadneme do historických faktov, pochopíme, že Bandera bol, podobne ako mnoho jeho súčasníkov, medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ukrajina po skúsenosti s hladomorom 30-tych rokov volila radšej Hitlera. Koľkí v Európe urobili tú istú chybu? Pekne je to vyjadrené v Snyderovom citáte príslušníka poľskej Armii Krajowej počas Varšavského povstania: "Čakáme na červený mor, aby nás oslobodil od čiernej cholery."

Každý národ má temné stránky svojej histórie, ktorými sa radšej nechváli. Každý má nejaký Wolyň, Katyň, Jedwabne, či Obchod na korze
S nimi sa ale musí každý z národov vyrovnať sám v pokojnej spoločenskej diskusii, na ktorú (pripúšťam) nie je ideálny čas práve, keď každým dňom umierajú stovky mladých mužov v ďalšej vojne na Krvavom území.

 


Zuza Fialová, apríl 2016

 

 

Čítať 2764 krát