Blog

Môže nás dejepis zachrániť pred extrémizmom?

Napísal(a)
01. september 2018,

„Kto ovláda minulosť, ten ovláda budúcnosť. A kto ovláda prítomnosť, ten ovláda minulosť.“

George Orwell, 1984

Bývalý neonacista Tom Olsen, ktorý pracuje v oblasti prevencie radikalizmu v Nórsku, často rozpráva o tom, ako sa v mladosti dostal ku krajne pravicovým skupinám. On totiž nespĺňal stereotypné charakteristiky mladíka, ktorý by mal byť z problémovej rodiny, kde by sa mu nedostávalo dosť lásky či pozornosti. Práve naopak. Vyrastal v milujúcej rodine a dobrom prostredí. Čo teda spôsobilo jeho sympatie k neonacizmu? Učiteľka dejepisu. Spomína, že keď sa na hodine prihlásil a chcel sa rozprávať o krutostiach spôsobených spojencami počas bombardovania Drážďan v druhej svetovej vojne, učiteľka ho zahriakla a nedovolila jeho ďalšie otázky. Mladík rozčúlený jednostrannosťou učebnice a nespravodlivosťou učiteľky začal hľadať informácie inde. A našiel skupinu mladých, čo mu podali alternatívnu verziu dejín... Má skutočne výučba dejepisu takú zázračnú moc liečiť radikalizmus alebo ho na druhej strane provokovať? Stačí pridať viac hodín výučby, viac faktov do učebnice a deti nebudú veriť konšpiráciám či násilným ideológiám? Skúsenosti zo sveta potvrdzujú, že tak jednoduché to vôbec nie je.

   

Foto: Zora Paulíniová

 

Kniha dejepisu, ktorá môže rozdeľovať i spájať.

Pre inšpiráciu k hľadaniu odpovede na túto otázku si môžeme zájsť až na ďaleký východ. Odborník na riešenie konfliktov, profesor Zheng Wang píše vo svojom článku Staré rany – nové naratívy o trojstrannom procese písania učebníc histórie medzi Čínou, Kóreou a Japonskom. Hoci je to už 60 rokov od konca druhej svetovej vojny, jej strašidlá stále prekážajú dobrým vzťahom medzi týmito troma krajinami. Interpretácia histórie stále ovplyvňuje medzinárodné vzťahy a prekáža zmiereniu medzi troma národmi. Nápad na spoločnú učebnicu histórie bol nepriamo inšpirovaný masovými protestmi v Číne a v Južnej Kórei, ktoré sa spustili ako reakcia na vtedy novovydanú japonskú učebnicu z roku 2005. Odborníci nielen za hranicami Japonska knihe vyčítali, že účelovo slúži ospravedlňovaniu vojnových hrôz, za ktoré je zodpovedné Japonsko a prezentuje ich vo svetle „vojnovej nevyhnutnosti“. Ministerstvo zahraničných vecí Japonska vo svojej reakcii obvinilo čínsku vládu z podpory protestov a z propagácie jednostrannej verzie histórie 20. storočia. Učebnica pod názvom Moderná a súčasná história troch východoázijských krajín vyšla ako mimovládny projekt po troch rokoch prípravy. Bola vydaná paralelne v troch krajinách a v troch jazykoch. Spolupracovalo na nej viac ako 50 nezávislých učiteľov, historikov a predstaviteľov občianskych organizácií.

Prečo sa vlastne bojuje za učebnice histórie?

„Ak vzdelávanie o histórii môže byť zdrojom konfliktu medzi národmi, potom môže byť aj mierotvoreckou metódou hľadania zmierenia v hlboko zakorenených konfliktoch,“ píše Wang analyzujúc rolu učenia histórie v medzi-skupinových konfliktoch a zmiereniach. História je často zdrojom konfliktov. V Európe si môžeme spomenúť na príklad Severného Írska, grécko-macedónsko-bulharských sporov v 90tych rokoch minulého storočia, alebo na konflikty v strednej a východnej Európe. Viacero vedcov sa zhoduje na tom, že učebnice histórie, hoci sa maskujú za objektívne vedecké informácie, v skutočnosti slúžia ako ideologický nástroj na legitimizovanie existujúcej politickej moci a režimu, ako aj viery či spoločenského poriadku. My, súčasníci, konštruujeme našu minulosť selektívne. Učebnice sú zbraňou štátu. Odovzdávajú tzv. „národné naratívy“, ktoré sú často zjednodušené a lichotia vlastnej skupine zatiaľ čo zdôrazňujú rozdiely medzi „my“ a „oni“, vrátane stereotypov a predsudkov o tých druhých. Zriedka sa učí o tom, ako tú istú udalosť interpretujú a vnímajú „tí druhí“. Učebnica dejepisu obsahuje teda akési štátom odobrené vedomosti.

„Dve krajiny môžu rozdielne opisovať tie isté historické udalosti vo svojich dejepisných učebniciach, čo môže mať za následok nedorozumenia v ich bilaterálnych vzťahoch. Najmä krajiny s dlhou históriou vzájomného konfliktu sú zvlášť citlivé na to, ako sa niektoré časti histórie podávajú v tej druhej krajine. A tak sa učebnice dejepisu môžu stať zdrojom nového konfliktu medzi starými nepriateľmi.“

Wang prichádza k záveru, že ľudia bojujú za učebnice histórie, lebo bojujú za to, čo vnímajú ako „pravdu“. Pravda je takisto dôležitá v procese zmierenia, ako dokazuje činnosť Komisie pre pravdu a zmierenie v Južnej Afrike. Zvyčajne sú však národné učebnice stavané na zmiešanine „naratívov víťazov a naratívov obetí“. Napríklad, čínske a kórejské učebnice poskytujú podrobné popisy vojnových zverstiev páchaných Japoncami, ale tento obsah sa vôbec nevyskytuje v japonských učebniciach. Na druhej strane, japonské učebnice majú tendenciu opisovať vojnové zverstvá len ako americké bombardovanie Hirošimy a Nagasaki a nálety na Tokio.

Zvyčajne sa vojna popisuje v učebniciach prostredníctvom udalostí ako bitky, vojnové ťaženia, či štádiá vojny. Spomínaná trojstranná učebnica poskytuje pohľad na to, ako a čím trpelo civilné obyvateľstvo vo všetkých troch krajinách. Aj v Japosku sa autori sústredili nielen na bombardovania, ale napríklad aj na protivojnové hnutie japonského ľudu, alebo na to, ako boli civilisti mobilizovaní na podporu vojny. Kórejská časť sa napríklad venovala japonskej okupácii a využívaniu civilného obyvateľstva na nútené práce alebo na sexuálne otroctvo, ako aj na snahy násilným spôsobom vykoreniť kórejský jazyk a kultúru. Čínska časť opisuje notoricky známe vojnové zločiny ako napríklad masaker v Nankingu,  ale aj testovanie biologických zbraní na čínskych väzňoch japonskými jednotkami, a v neposlednom rade sexuálne násilie. Veľa miesta v nej zaberajú spomienky očitých svedkov, ako aj výpovede pred vojnovými tribunálmi. Týmto spôsobom sa autori vyhli nutnosti niektoré udalosti komentovať.

Tvorbu spoločnej učebnice sprevádzalo množstvo ťažkých diskusií, kde mali tieto tri krajiny rôzne predstavy o interpretácii tej istej udalosti. Príkladom môže byť práve masaker v Nankingu (Čína), kde japonské zdroje uvádzajú o stovky tisíc menej obetí, ako sú oficiálne odhady (tie sa pohybujú okolo 300 tis), dokonca masové vraždy popierajú. Autorom sa však podarilo dosiahnuť kompromis. Kniha poskytuje nielen príbeh jednej strany, ale dva a viac naratívov minulých udalostí – študent si tak môže vybrať, ktorý z nich akceptuje.

Prečo vlády rady propagujú „národné histórie“?

Nacionalistické historiografie definujú históriu ako vedu o živote našich predkov. Ak sa takto k nej staviame, knihy sú plné etnocentrických názorov, stereotypov a predsudkov. Kniha trojstrannej histórie v čase písania Wangovho článku nezaznamenala veľké objednávky pre školy, ale veľký súkromný predaj jednotlivcom, čo svedčí o záujme ľudí o iný pohľad. Dopady takýchto projektov sa ťažko merajú a kvantifikujú, jedným z priamych dôsledkov danej knihy bol prvý spoločný japonsko-čínsky historický výskum, ktorý bol finančne podporený obidvoma vládami.

Viac a viac expertov zdôrazňuje dôležitosť pretrvávajúceho dialógu v transformácii takých hlboko zakorenených konfliktov, ako sú palestínsko-izraelský konflikt či konflikt v Severnom Írsku. Namiesto debaty, ktorá sa snaží hľadať víťaza v argumentácii, dialóg má za cieľ vytvoriť vzájomné porozumenie pomocou uznania legitímnosti a rešpektovania protichodných názorov – ich právo na existenciu a správnosť. Podobný pokus opisuje slovensko-židovský autor Yehuda Lahav v jednej zo svojich esejí zbierky Odvrátená tvár konfliktu. Išlo o projekt izraelských a palestínskych historikov pod názvom Študijné listy o súbežných izraelsko-palestínskych dejinách. Odborníci zapojení do projektu vedeli, že sa nepodarí spoločná učebnica, lebo „národná fabula“ je na oboch stranách príliš zakorenená. Každá stránka listov bola preto rozdelená na tri časti, pravá strana reprezentovala pohľad Izraela, ľavá zas vnímanie Palestínčanov. V strede ostalo voľné miesto, kde si žiak mohol vpísať vlastný názor. Nesnažili sa vytvoriť spoločnú verziu, ale predstaviť študentom interpretácie oboch strán. Napríklad, Izraelčania hovoria o r. 1948 ako o vojne za nezávislosť, Palestínčania ako o Nakbe, teda národnej tragédii. A oba pohľady sú pravdivé. Tak to ide s definíciou všetkých udalostí novodobej spoločnej histórie. Spomínané listy sa používali aj v Izraeli aj v Palestíne. Často sa stávalo, že študenti boli ochotní učiť sa z nich až vtedy, keď sa dozvedeli, že aj tí druhí sa učia ich históriu. Smutným dôsledkom tejto iniciatívy však bolo, že ministerstvá školstva na oboch stranách listy zakázali po tom, čo sa o nich dozvedeli z médií. Hrozili učiteľom disciplinárnym konaním za ich použitie. Napriek tomu niekoľko stoviek učiteľov oboch národov učilo z nich tisícky študentov počas niekoľkých rokov.

Ilustračné foto: Andrea Pešková

 

Wang uvádza ako dôvod takéhoto postoja úradov, že politickí lídri na vrchole sú nielen veľmi často uzatvorení vo svojich osobných nacionalistických pozíciách, ale často využívajú historické krivdy ako zdroj politickej mobilizácie. To potvrdzuje aj príbeh Viktora Orbána a jeho konzistentnej snahy o prepisovanie novodobých maďarských dejín, ktorý podrobne opisuje James Kirchick vo svojej knihe Koniec Európy. Ako symbol autor uvádza Pamätník obetiam nemeckej okupácie vztýčený v Budapešti v r. 2014, ktorým sa Maďari na čele s Orbánom zbavujú zodpovednosti za Holokaust, nazývajúc okupáciou pokojný príchod vtedy spriaznených nemeckých vojsk. Namiesto židovských obetí, pamätník zobrazuje maďarský národ ako kolektívnu obeť nemeckého útoku. Súčasťou nového historického naratívu propagovaného Orbánovou vládou je okrem iného aj popieranie aktívnej spolupráce maďarského štátu na masových vraždách, pričom spoľahlivé zdroje hovoria o 200 tis. maďarských policajtoch, žandároch, úradníkoch a vlasteneckých dobrovoľníkoch, ktorých horlivosť udivila aj tých nemnohých príslušníkov SS, ktorí slúžili ako poradcovia... Maďarská vláda sa pomocou inštitucionálne zakotveného prepisovania histórie snaží o nový pohľad na národné sebauvedomenie maďarského obyvateľstva. A hoci mnohí intelektuáli protestujú, prísľuby „svetlých včerajškov“ sa zdajú byť politickým lákadlom nielen v Maďarsku, ale aj v mnohých iných európskych krajinách, Slovensko nevynímajúc. Pri pozorovaní takýchto snáh štátnych úradov sa nedá ubrániť podobnostiam s Orwelovým „ministerstvom pravdy“, v ktorom pracoval hlavný hrdina Winston ako jeden z mnohých prepisovačov dávno vydaných novín a kníh tak, aby vyhovovali aktuálnym plánom Veľkého brata...

Aký má zmysel dialóg?

Podľa Wanga „prevencia konfliktov znamená vyhýbanie sa exkluzivistickému diskurzu a symbolickej politike ... a zmenu mýtov a postojov, ktoré vedú k nepriateľstvu.“ Nielen zahraničné skúsenosti poukazujú na to, že nositeľmi tohto nekonfliktného prístupu k histórii sú častejšie odborníci a organizácie nezávislé od štátov a vládnych politík. Nádej v pomerne smutnom príbehu nášho historického povedomia o 20. storočí môže priniesť fakt, že prístupy „zdola“ majú aj medzi slovenskými učiteľmi svojich zástancov a stále viac je takých, ktorí sa neobmedzujú na „štátom potvrdené vedomosti.“ Čo však neznamená, že sa máme prestať snažiť o dialóg na tému nielen slovenských dejín, aby naše deti nedopadli tak, ako v mladosti Tom Olsen.

September 2018

 

Ilustračné foto: Andrea Pešková

 

Pozrite si ešte:

Tom Olsen a jeho príbeh (min 4:15 - 39:30)

 

Zdroje:

Zheng Wang, „Old Wounds, New Narratives: Joint History Textbook Writing and Peacebuilding in East Asia“ History & Memory, 21, no. 1 (2009), 101–126.

Yehuda Lahav, Dejepis ako občianska náuka, In: Odvrátená tvár konfliktu. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2008.

James Kirchick, The End of Europe. Yale University Press 2017.

Ian Mcbride, ed. History and Memory in Modern Ireland. Cambridge University Press, 2001.

Jerzy Jedlicki, „Historical Memory as a Source of Conflicts in Eastern Europe“ Communist and Post-Communist Studies 32, no. 3 (1999): 226.

 

Čítať 319 krát