Vytlačiť túto stránku

Blog

Čo sme zistili na konferencii "Community,come on!"

22. máj 2016,

Nadace Via sa rozhodla pripraviť trojdňovú otvorenú konferenciu s názvom „Community, Come on“. Premiérovo sa im podarilo do Prahy prilákať stovku komunitných lídrov, aktivistov a predstaviteľov verejnej sféry (z nich 33 zahraničných účastníkov z tuctu krajín), ktorí sa stretli, aby si vymieňali skúsenosť zo svojich komunít na workshopoch, výstave a veľkom Open Space s 28 diskusnými skupinami.

 

Žijeme v priestore s rýchlou cirkuláciou informácií. V priestore zahltenom informáciami. V informačnom toku, ktorý otupuje naše vnímanie, spôsobuje presýtenosť informáciami jav s označením IFS (Information Fatique Syndrome), teda syndróm informačnej únavy. V roku 1996 s týmto pojmom prišiel britský psychológ David Lewis. Všimol si, že u detí i dospelých klesá pozornosť, schopnosť sústrediť sa, ale aj analytická kapacita. V záplave informácií je ťažko vyznať sa. To podstatné a nepodstatné okolo sa zlieva a priestor zaplavený nepodstatnosťami sťažuje schopnosť orientovať sa, porozumieť tomuto svetu a vidieť svoje miesto v ňom. Svet sa pre bežných ľudí stáva neprehľadným, zneisťujúcim, plným množstva nástrah. Každý kto vystúpi a zjednoduší ho, autoritatívne ukáže smer, získava u zneistených unavených ľudí podporu. Je to niekto, kto sa stará, kto zmenšuje alebo odstraňuje tú zničujúcu neprehľadnosť. Dnešná doba vytvára podmienky pre stratu individuálnej zodpovednosti a je rajom pre populistov, demagógov, extrémistických radikálov a manipulátorov všetkého druhu. A odpoveďou na túto situáciu nie je viac informácií, ale posilnenie individuálnej imunity ľudí voči presile informácií v anonymnej komunikácii, kde sa miešajú fakty s informačnými pomyjami a logika s konšpiráciami.

„Shitstorm“ a anonymita znemožňujú skutočnú komunikáciu

Retro návrat rozprávaniu sa tvárou-v-tvár, k autentickému dialógu živých ľudí, k susedským konverzáciám, ku kvalite komunikácie namiesto kvantity je možno jedným z účinných východísk z odcudzenosti preplneného a súčasne vyprázdneného sveta bombardovania v on-line priestore. Skutočnej komunikácii sa nebude dariť tam, kde je komunikácia anonymná. Byung Chul Han hovorí, že anonymita a rešpekt sa vylučujú. Tzv. „shitstorm“ (teda pohoršená bombardujúca vlna reakcií verejnosti na internete) sa presadzuje len v (ne)kultúre indiskrétnosti, tam, kde úcta k partnerovi diskusie absentuje.

Preto sú mimoriadne vzácne aktivity, ktoré idú proti tomuto trendu. Stretnutia ľudí, kde je čas na dialóg tvárou v tvár, kde ľudia hovoria a počúvajú sa, lebo cítia, že zdieľajú podobné hodnoty. Rovnako veria, že má zmysel pracovať vo verejnom priestore, v komunitách. A to aj v komunitách, ktoré sú rôznorodé. Podmienkou je zvyknúť si na kontinuálny dialóg, v ktorom im ale záleží na sebe navzájom a preto sú ochotní počúvať sa. Aj v tomto duchu sa Nadace Via rozhodla pripraviť trojdňovú otvorenú konferenciu s názvom „Community, Come on“. Premiérovo sa im podarilo do Prahy prilákať stovku komunitných lídrov, aktivistov a predstaviteľov verejnej sféry (z nich 33 zahraničných účastníkov z tuctu krajín), ktorí sa stretli, aby si vymieňali skúsenosť zo svojich komunít na workshopoch, výstave a veľkom Open Space s 28 diskusnými skupinami. Na akcii sme ponúkli vlastné workshopy (na témy „Ako analyzovať komunitu pomocou rozprávok“ a „Ako v komunitných diskusiách pracovať s náročnými účastníkmi“), takže sme nestíhali všetko, ale spomenieme niekoľko diskusií na konferencii, ktoré nás oslovili.     

Keď sa medveď usmieva

Iza Rutkowska je poľská vizuálna umelkyňa, zakladateľka nadácie Forms and Shapes. Z látok a plastov vyrába obrovské niekoľkometrové sochy zvierat (medveď, jež, líšky), ktoré vyzerajú ako obrovské hračky, kde si tvorca pomýlil mierku a namiesto v rukách ich preváža v kamióne. Hračky umiestni - vždy na jeden deň - na neočakávané miesto na verejnosti – pred budovy, okolo múrov, do dvorov na sídliskách, do parkov, na brehy riek, povedľa sôch a pamätníkov v Poľsku, Nemecku, Taliansku, ale chystá sa aj do Afganistanu a iných krajín, kde takéto sochy nik neočakáva. Ľudia chodia okolo, zažijú prvý šok z toho, čo za čudo sa objavilo na ich dvore a potom reagujú netradične, pretože takúto situáciu ešte nezažili a nemajú vypracovaný hotový rituál, ako sa k takejto situácii postaviť. Máme sa tomu obrovskému sedemmetrovému medveďovi, ktorý sedí a usmieva sa na našom dvore, prihovoriť? Máme ho hladkať po bruchu? Máme sa s ním odfotiť a rozoslať fotku celej rodine, alebo sa máme sťažovať na mestskom úrade, že nám tu niekto zapratal dvor? Deti nemajú so sochami najmenší problém. Neznámy nie je automaticky nepriateľ. Neočakávaný moment je obohatením života, nie jeho popretím. Ak sa necháme prekvapovať, ak sa dokážeme pozitívne konfrontovať s niečím, na čo nás nepripravila škola ani médiá, ak dokážeme byť otvorení zázrakom a zážitku umenia v živote, život nás všetkých bude krajší. Iza stimuluje dialóg medzi architektmi, záhradníkmi, filozofmi, hudobníkmi, kuchármi, fyzikmi a úradníkmi o tom, čo je umenie a komu patrí verejný priestor. Je viacero umelcov, ktorí našli inšpiráciu v tom, že tvoria obrovské sochy. Ale môj  prístup je iný. Pre nich sa umelecká tvorba skončila, keď vytvorili sochu a vystavili ju. Pre mňa sa umenie a spoločenský zásah týmto aktom začína. Ľudia tie moje sochy často prenášajú, socha im samým dáva výnimočnosť. Hovorili sme s Izou o rozdielnom význame, ktorý jej sochám pridáva miesto a kontext. V Ukrajine by som asi len tak nemohla vystaviť toho veľkého medveďa. Medveď je tam symbolom Ruska a obrovský medveď v meste by určite nadobudol politické konotácie. Možno by sa naň miestni vrhli a pomstili anexiu Krymu. V Afganistane by asi nebolo vítané prasa a naopak lev býva oslavovaný. Sochy samotné nie sú tak zaujímavé. Zaujímavé je všetko to okolo – diskurz, symboly, stelesnenie hodnôt a identity, ktoré okolo verejného priestoru utvárame my sami. Iza nás namiesto ďalšieho prednášania vytiahla do mesta. Každý dostal do ruky nafukovacieho holuba a tak medzinárodná skupinka chodila po Prahe a obšťastňovala Prahu holubmi. Neviem, ako si Pražania vysvetľujú, že socha ukrajinského básnika a národného buditeľa Tarasa Ševčenka je oblepená holubmi od hlavy až po päty. Bolo by nádherné, ak by si to každý vysvetlil úplne inak. A ak by ho to vysvetlenie obohatilo.

 

Keď čelíme krajine, prestávame byť protivníkmi

Klára Salzmann je krajinná architektka, pôvodom zo Slovenska, ktorej rodina zažila slovensko-maďarské repatriácie. Rozumie, čo je to stratiť  domov, čo znamená opätovne si ho vytvárať. Domov nie je daný, vytvárame si ho tým, ako sa udomácňujeme zušľachťujeme nové vzťahy a nenásilne pretvárame krajinu. Klára stojí za projektom „Obnova zaniklé obce Výškovice“. Obec, ktorú pôvodne obývali Sudeti, bola po vyhostení obsadená novoprišelcami. Tí nemali vzťah k majetku, ktorý získali ani k historickej hodnote miesta. Ďalšia generácia dopustila ešte väčšiu devastáciu krajinnej hodnoty miesta. Rozvrátené vzťahy možno napraviť, ale treba k tomu dialóg pôvodných obyvateľov, ktorí prichádzajú na návštevy zo Sudet a niekoľkých generácií nových obyvateľov. A tá spoločná spájajúca téma sú diskusie o tom, ako má v budúcnosti vyzerať zdevastovaná obec, ako šetrne obnoviť pamiatky, ku ktorému z období ich histórie ich treba reštaurovať. Naučili sme sa, že netreba robiť uzavreté semináre pre ľudí zavretých s expertmi v konferenčných sálach. Začali sme miestnych pozývať na prechádzky. Počas výletu po krajine spoločne objavujú hodnoty, ktoré ich obklopujú. Tam sa otvárajú, tam diskutujú, tam sa počúvajú. Keď spolu čelíme krajine, nestojíme ako protivníci proti sebe. A je jedno, či hovoríme nemecky, česky, slovensky.  

Elena Madison už 16 rokov vicedirektorkou v americkej neziskovke Project for Public Spaces. Tá sa už 40 rokov venuje prístupu „placemaking“ – teda chápaniu priestoru ako niečoho, čo je tvorené ľuďmi, nie niečoho, čo od stola nadizajnujú experti, architekti, urbanisti. V ich chápaní je komunita tým expertom. Oni najlepšie vnímajú, čo potrebujú, oni priestor kreujú. Priestor nie je niečo, čo je dané, je to výsledok a súčasť tvorby miestnych obyvateľov. Pri revitalizácii Detroitu uplatnili prístup „10+“. Po sérii verejných diskusií a jednotlivých zásahov do prostredia v Detroite  identifikovali 10 lokalít, ktoré je potrebné prioritne oživiť, v každej z nich našli 10 miest pre 10 aktivít, ktoré tam je potrebné umožniť. Do tvorby verejných priestorov v Detroite sa tak so svojimi návrhmi zapojilo vyše 3000 miestnych obyvateľov. Medzi domami vznikla funkčná piesočná pláž s petangom a Foodmarket-om a klziskom v zime. V Camdene vznikol nočný park s filmovým festivalom, kajakmi, pretekmi šarkanov. Čokoľvek, čo si miestni vyfantazírujú je o.k. Musia cítiť, že môžu, že oni sú tí zodpovedajúci experti, ktorí rozhodujú o tom, ako sa im tam bude žiť.

 

The Most Significant Change

Anemarie Gasser a Ionana Traista z rumunskej organizácie PACT na workshope predstavovali metodológiu Most significant change – teda metodológiu toho, ako pri už zrealizovanom (komunitnom) projekte identifikovať najvýznamnejšiu zmenu, ktorú sme dosiahli. Na prvé počutie sa môže zdať, že sa jedná o evaluačnú metodológiu zameranú na zbieranie success stories, teda príbehov úspechu, ktoré nám pomôžu pri ďalšom získavaní zdrojov. História tohto prístupu, ako aj vysoká participatívnosť zberu a výberu príbehov, ktoré najpresnejšie vystihujú zásadné zmeny v komunite, posúvajú tento prístup bližšie k prístupom tzv. Appreciative Inquiry (oceňujúce zisťovanie) a participatívnym evaluáciám. Prístup vytvoril Rick Davies v roku 1994 v Bangladéši, teda v rozvojovom kontexte. Jedným z jeho prínosov je, že sa príjemcov programov (beneficiaries) pýta na to, čo oni považujú na najvýznamnejšiu zmenu, ktorú program dosiahol. To, čo je navýznamnejšia zmena, ktorú program dosiahol, neurčujú (len) jeho realizátori, ale najmä tí, pre ktorých bol program v prvom rade vymyslený. Dochádza k zmocneniu prijímateľov programu. Sú vtiahnutí do formulovania dopadov a následne aj do tvorby zamerania nových programov. Samotná metodológia je pomerne jednoduchá, aj keď prácna. Vyžaduje niekoľko ľudí (môžu byť aj dobrovoľníci), ktorí cez rozhovory vyzbierajú príbehy zmeny od ľudí v komunite. Následne v skupinovej diskusii miestni aktéri vyberú jeden najvýstižnejší príbeh najdôležitejšej zmeny. Všetky zozbierané príbehy tvoria cenný zdroj informácií pre realizátorov programu.

Efektívny altruizmus

Na konferencii rozdávala Nadace Via aj posledné číslo ich štvrťročníka „Umění darovat“, ktorý obsahuje aj rozhovor so psychológom, filantropom, riaditeľom organizácie The Life You Can Save (TLYCS), Charliem Breser-om. Túto orgnizáciu založil známy filozof, obranca práv všetkých živých organizmov Peter Singer. Charlie v tejto organizácii propaguje tzv.“efektívny altruizmus“, snaží sa, aby sa filantropovia, drobní aj veľkí darcovia zamýšľali, ako môžu dosiahnuť, že ich štedrosť bude mať čo najväčší dopad. Darcovia by si mali voliť efektívne charitatívne organizácie, také ktoré pomáhajú tým najchudobnejším s rozmyslom a na základe dôkazov a prieskumov. Tak možno pomôcť výrazne viac ľuďom so stále lepším obsahom. TLYCS spustil kalkulačku dopadu, kde darca vidí, ako sa využije jeho pomoc, podľa toho kam „zainvestuje“ svoju pomoc. Takto sa dá každý darovaný dolár zhodnotí troj- až štvornásobne. Charlie hovorí, že je to aj cesta , ktorá pomáha jemu osobne. Dáva mu životný pocit zmysluplnosti. 

Dobre bolo na prvom Komunitnom Fóre. Tak si do budúceho fóra zaželajme - len tak ďalej: Via Foundation, Come on!

Dušan Ondrušek
Karolína Miková

Bratislava 22.5. 2016

 

                                                                       * * * 



Čítať 2743 krát