Blog

Ako čeliť fragmentácii?

13. august 2016,

John Paul Lederach je známy mediátor, peacebuilder, sociológ, mennonita. Úspešne pôsobil v transformácii mnohých konfliktov, napr. v Somálsku, Tadžikistane, Mexiku... Vo svojich knihách k tejto téme vždy zdôrazňuje kultúrnu citlivosť, tvorivosť a pokoru. V súčasnosti absolvuje fellowship v organizácii Humanity United. Odtiaľ napísal hĺbavý blog o inšpiratívnych javoch ako „imaginácia vnúčat“ a „životná škola celostnosti“. Hovorí o štyroch kvalitách, ktoré sú kľúčové: 1/ pestovať a rozvíjať vzťahy aj s našimi nepriateľmi; 2/ kultivovať zvedavosť a vlastnú otvorenosť pre poznávanie druhých; 3/ mať odvahu a odhodlať sa na „tvorivý akt“ ; a napokon 4/ prijať riziko. Tu sú úryvky zo zamyslenia Johna Paula Lederacha.

 

 

 

Leadership  vo veku fragmentácie

V priebehu minulého roka som si uvedomil, že  našu pamäť utvárajú aj mestá, kde je zranená naša ľudskosť. Paríž. Aleppo. Brusel. Orlando. Istanbul. Juba. Dallas. Nice.
Niekedy nám komplexné vysvetlenia nepovedia toľko, čo sa nájde v niekoľkých slovách.
Žijeme vo veku fragmentácie. A naša fragmentácia príliš rýchlo plodí dehumanizáciu. Kľúčovou výzvou našich čias je ako - aj v tomto kotli fragmentácie - dokážeme viesť  k re-humanizácii.

Pred  viac ako desiatimi rokmi som v knihe The Moral Imagination [1] skúmal otázku, ako miestne komunity, žijúce vo vojnových zónach, nachádzali  spôsoby, ako prerušiť cykly násilia. Hovoril som o štyroch kvalitách imaginácie. Tie sú potrebné, keď sa nachádzame v systémoch reaktivity, keď žijeme v polarizovaných zónach otvorenej vojny. Títo  mimoriadni ľudia a komunity, od somálsko-keňskej hranice až po do „campesinos“, ktorých prenasledovali ozbrojené skupiny v Kolumbii, ponúkajú pre nás všetkých ťažko získané skúsenosti  o živote a vedení k re-humanizácii. 
Čo boli štyri kľúčové kvality, ktoré sa lídri v žijúci týchto komunitách, snažili  mobilizovať?

Po prvé, posilňovali kapacitu uvedomiť si, že sme sieť vzťahov, do ktorej sme zasadení, zahŕňa aj našich nepriateľov. Volám to „imaginácia vnúčat“. Ide o prosté uznanie skutočnosti, že blaho mojich vnúčat je tesne previazané s blahom vnúčat môjho nepriateľa. V polarizovanom prostredí, to núti nás oboch porozumieť a myslieť poza kategórie  ‘in’ a ‘out’“.  Ide o spochybnenie tradičných postupov jazyka, ktorý redukujúco ponúka falošné binárne možnosti v duchu „my“ a „oni“ . A keď polarizácia eskaluje,  môžeme  sa ocitnúť  v pasci bezpečnej konverzácie. Konverzovať len s tými, ktorí s nami súhlasia. Veľmi ľahko potom upadáme do schém obviňovania, obranárstva, okamžitého reagovania. Znamená to urobiť krok späť a objavovať spájajúce uzly v našej spoločnej vzťahovej sieti. Mobilizovať  záujem o širšie spoločné dobro. Postaviť sa za našu zdieľanú humanitu. Bez ohľadu na hranice a vymedzenia čohokoľvek, čo vychádza z našich oddelených identít. Re-humanizácia znamená pestovať súcit, také kvality charakteru, ktoré umožňujú všímať si, uznať a otvoriť sa širšiemu utrpeniu druhých. Slúži ako liaheň, kde sa môže rozvíjať prirodzená sila vnímať tých druhých ako ľudské bytosti.

Po druhé, tieto komunity prijali predstavu, že sa budú sami od seba boriť s niečím neznámym. A to aj vtedy, ak to bude vyžadovať stretávať sa s myšlienkami a mať konverzácie s ľuďmi, ktorých považujú za ohrozujúcich. Stručne povedané, dokázali v sebe kultivovať hlbokú a neukojiteľnú zvedavosť. Uprostred násilia v Kolumbii, dokázali „campesinos“ v Medio Magdalena akceptovať princíp, že sa pokúsia o dialóg aj s ozbrojenými aktérmi, ktorí dovtedy ohrozovali ich životy. Ich slová boli: Nemáme žiadnych  nepriateľov. Zaväzujeme sa pochopiť tých, ktorí nám nerozumejú. Ako lídri, potrebujeme ostať bdelí. Chceme ísť na hranicu toho, ako sme doteraz rozumeli veciam. Hlavne v momentoch, keď sa snažíme vysporiadať sa s mimoriadnou diverzitou a komplexnosťou, do ktorej sme sa narodili a ktorú žijeme. ...Pokúsme sa udržať čestnú a otvorenú komunikáciu s priateľmi i nepriateľmi. Rozširujme našu toleranciu voči mnohoznačnosti, práve preto, že sme sa rozhodli ostať otvorení k hlbšiemu porozumeniu, To nám umožní, naučiť sa niečo o druhých, o sebe ako aj o výnimočnom dare komplexnej ekológie človeka.
Re-humanizácia musí kultivovať pokoru, kvalitu charakteru, tak aby sme sa k druhým vzťahovali ako rovný k rovnému nie ako niekto kto sa na iné názory pozerá zhora. Re-humanizácia živí zvedavosť, tu sa môže presadiť celoživotné učenie, ktoré cieli do hlbokej komplexnosti.

Po tretie, v dynamike sociálnej fragmentácie a každodenného násilia, sa tieto komunity naučili neustále prispôsobovať a inovovať tvorivé prekonávanie starých vzorcov myslenia a správania. Táto kvalita vychádza zo základnej dôvery v kapacitu človeka pre „tvorivý akt“. Túto črtu zdieľame aj napriek fragmentácii. Sme kreatívne bytosti, ktoré sú schopné dať život veciam a javom, ktoré ešte neexistujú. Transformační vodcovia sa ocitajú v situáciách, keď spoločne a oddane hľadajú konštruktívnu zmenu, aj uprostred cyklov deštruktívneho správania sa, v situácii, ktorá sa môže javiť ako nezmeniteľná a nevedúca nikam. To je podstatou peacebuildingu v protrahovaných konfliktoch: Spoločne prekonávame dynamiku, ktorá vytvára opakujúcu sa dehumanizáciu.

Re-humanizácia od nás vyžaduje pripomínať si vlastnú odolnosť a účel. Vlastnú schopnosť odolať a vytvárať energiu, ktorá umožňuje cítiť širšie súvislosti, prispievať k vlastnej túžbe po rozkvete vzťahov a ľudskej dôstojnosti.

A napokon, všetci komunitní lídri, ktorí reagujú na polarizáciu a násilie, nevyhnutne čelili a mobilizovali ich predstavu rizika. Riziko je znamená urobiť krok do neznáma, bez toho aby sme dokázali kontrolovať výsledok. ovládala výsledok. Vo väčšine prípadov to bola otázka života a smrti. Dnes, na  príliš mnohých miestach od miestnej až po celoštátnu úroveň, sa lídri vyhýbajú riskovaniu. Riskovať znamená zvládať dve spojené, ale veľmi odlišné vzťahové výzvy. Rizikom je osloviť protivníkov ako blížnych, a to aj tých protivníkov ktorých sa bojíme a ktorých vnímame ako  ohrozujúcich. Druhým rizikom je postaviť sa s integritou voči vlastnej komunite, voči priateľom a spojencom, keď ich hlavy okupujú dehumanizačné impulzy. Re-humanizácia musí kultivovať odvahu, kvalitu charakteru, ktorý vychádza zo srdca a slúži ako liaheň pre ďalšie riskovanie.

V mainstreame uvažovania o profesionálnom líderstve málokedy hovoríme o súcite, zvedavosti, pokore, odolnosti a odvahe.  Možno preto, že spomenuté kvality tvoria jadro nášho vnútorného charakteru. Od nás sa očakáva prekonať cestu z vnútorného do vonkajšieho sveta. Pre tradičné vzdelávanie a tréning je ľahšie sústrediť na technické zručnosti, analytické schopnosti, nástroje a šablóny – teda vonkajšie prejavy našej reakcie. Venovať sa hlbokým schémam dehumanizácie znamená obsiahnuť aj menej viditeľný vnútorný svet. Re-humanizácia v podmienkach fragmentácie vyžaduje do budúcnosti sa sústrediť na životnú školu celostnosti, ktorá nám umožňuje byť plne ľudskí voči sebe navzájom a to aj s tými, ktorých sa bojíme a pritom hľadať kreatívne stratégie, ktoré presahujú rozdelenie a násilie.  

[1] The Moral Imagination: The Art and Soul of Building Peace.  Oxford University Press, 1995.
Zdroj: https://humanityunited.org/how-does-humanity-unite-series/how-does-humanity-unite/

 Bratislava 13.8.16

                                                                       * * * 



Čítať 2580 krát