Blog

Máme za sebou sto rokov psychoterapie a svet je čím ďalej horší (zamyslenie nad knižkou rozhovorov Jamesa Hillmana a Michaela Venturu)

12. máj 2016,

Kniha spoločných rozhovorov dvoch absolútne neortodoxných osobností vyšla pod názvom „Máme za sebou sto rokov psychoterapie a svet je čím ďalej horší“ (Malvern, 2016, 229s.) 

 

James Hillman je psychoanalytik, Jungián, asi 65-ročný, ktorého si v psychologických kruhoch vážia pre jeho prenikavé myslenie, odstup a kriticky fundovaný pohľad na spoločnosť. Michael Ventura je asi o 20 rokov mladší publicista, románopisec, dramatik. S terapiou má desiatky rokov skúsenosť ako klient a takmer všetci jeho priatelia sú terapeuti. Priateľstvo Jamesa a Michaela vyústilo v dialóg a výmenu listov, v ktorom si nedávajú servítky pred ústa. Hovoria autenticky, dosť často vulgárne, bez akýchkoľvek zábran. Vedú divoké rozhovory, lebo dnešný svet - podľa nich potrebuje novú divokosť . Takú, ktorá preráža hranice všeobecne prijímaných myšlienok. Títo dvaja postarší mladíci sa nezadržateľne rehocú, hlavne keď hodnotia výsledky terapií (a to všetkých smerov terapií) za poslednú stovku rokov. Híkajú nadšením, keď spochybňujú fungovanie uzavretého sveta psychológov, psychiatrov, terapeutov, spoločenských vedcov a intelektuálov. Dokážu sa oprostiť takmer od všetkého, k čomu boli vychovávaní, odhadzujú ohraničenia. Nadovšetko je pre nich dôležité, aby javy podrobili novému hodnoteniu a videniu. To býva nepríjemné aj oslobodzujúce súčasne.

Pokusy pochopiť všetko cez psychoanalýzu, cez vnútorné spracovanie a analytickú interpretáciu javov, podľa nich, napokon  spoločnosti nepomáhajú. Takýto postup je mimo, lebo ľudí vzďaľuje od politického riešenia, od snahy zmeniť vonkajší nefungujúci svet. Zbytočne ich presmeruje do pasivity vnútornej analýzy. To ale ničí zmysel pre politiku, znamená to úpadok politického života. Hillman hovorí: ...“Snažíme sa vysporiadať sa so svojím hnevom kvôli stavu diaľnic, s tým ako sme otrávení kvôli kancelárii, osvetleniu a mizernému nábytku, zločinu v uliciach a podobne... Ak so svojím hnevom a strachom ideme na terapiu, v skutočnosti o niečo pripravujeme náš politický svet. Je to šialené, ale terapia, tým ako zdôrazňuje dušu vo vnútri a ignoruje dušu vonku, podporuje úpadok nášho skutočného sveta. Terapia slepo pokračuje vo viere, že vylieči vonkajší svet tým, že urobí ľudí lepšími. ... Lenže tak to nie je. ...Dnešná móda v psychoterapii je zamerať sa na „vnútorné dieťa“  .... Hovoria - vráťte sa k svojmu detstvu. Ale keď sa dívate naspäť, nedívate sa okolo seba.“  (s. 13) Dospelí nevedia, čo majú urobiť s týmto svetom. Majú pocit, že keď čelia obrovským problémom, majú sa stiahnuť do seba, pracovať na svojom raste, nájsť si podpornú skupinu... Taká terapia je slúžkou štátu. „Ale to je pre náš politický svet a našu demokraciu katastrofa“, hovorí Hillman. A pokračuje: „Demokracia je závislá na extrémne aktívnych občanoch, nie na deťoch. Zdôrazňovaním archetypu dieťaťa a tým, že z našich terapeutických sedení robíme rituály evokovania detstva a rekonštrukcie detstva, sa oddeľujeme od politického života.“(s.13)  Illich hovorieval, že terapia je priemysel, ktorý si nachádza nové náleziská, aby ich mohol exploatovať.  Obyčajní neurotici ordinácie nenaplnia, takže si terapia nachádza nové bane - geriatrické prípady, korporácie, rodiny. Psychoterapeutický biznis potrebuje nový materiál.

Hillman obracia naruby tradičnú predstavu o spôsobe , akým fungujú poradne a terapeutické miestnosti a provokuje myšlienkou, že práve konzultačné miestnosti by sa mohli ponímať ako bunky, v ktorých sa pripravuje revolúcia. Miesto, kde by sa naruby prevracal práve ten systém, ktorý priviedol ľudí k návštevám u terapeuta. V konzultačnej miestnosti, ktorá by bola revolučnou bunkou by klienti nemohli unikať zo svojich pozícií v reálnom svete, tým, že by hovorili o viktimizácii a slabosti a o tom, že sami nemôžu meniť svet, lebo „ja som len slabý bezvýznamný článok, ktorý nemá vplyv na nič“. Museli by svoj psychologický život začať spájať s problémami vo svete. 

Zameranie len na seba a odtrhnutosť od praktického riešenia problémov sveta sa netýka len pacientova klientov. Rovnako sa týka aj terapeutov. Prílišné sústredenie sa na seba, na svoje vnútorné problémy, bez hľadania súvislostí s vonkajším svetom a bez pokusov o zmenu systému, prijímajú rovnako pacienti a klienti ako aj terapeuti. Aj im vyhovuje táto situácia- možnosť ukryť sa pred vonkajším svetom do džunglí nekončiacej vnútornej sebaanalýzy. Klienti využívajú svojich terapeutov ako útechu a útočište, ale aj terapeuti využívajú klientov. Hillman hovorí, že terapeuti sa odvolávajú na klientov, diagnostikujú ich,zužujúpohľad na nich na niečo,čo sa dá ohraničiť a vtesnať do štandardizovaných diagnostických kategórií. Pritom tie diagnostické krabičky samenia s módnymi vlnami. Podľa Hillmana sa v súčasnosti každý oháňa „tromi veľkými diagnostickými termínmi: ko-dependencia, závislosť a narcizmus. Z novej literárnej kritiky a dekonštrukcie vieme, že akýkoľvek proces, ktorý používaš je vždy popisom čitateľa, nie textu. Sú to autoportréty čitateľov. Rovnakým spôsobom vypovedajú aj tieto tri termíny o analytikoch [terapeutoch]a ich ochoreniach: sú v terapii ko-dependentní, sú závislí a nemôžu prestať a sú súčasťou narcistickej aktivity, ktorej sa hovorí protiprenos - stále sa zaoberajú tým, ako sa cítia vo vzťahu s svojim pacientom.” Ale to, čo terapeuti aj pacienti potrebujú je skôr zotavenie sa z terapeutického jazyka  a “pocit spoločenstva” (Gemeinschaftsgefül) Teda to, čo Alfred Adler považoval za konečný cieľ terapie.

Hillman navrhuje, aby sme redefinovali  chápanie „jástva“- self.  Dosiaľ je self vnímané ako protiklad spoločenstva, ako niečo čo je oddelené od spoločenstva.  Ale  možno by sme „self“ mohli chápať skôr ako zvnútornené spoločenstvo. „Hranice medzi mnou a  zvyškom sveta by okamžite boli menej isté. Bol by som sám sebou, keď som s druhými. Nebol by som sám sebou, keď sa osamote prechádzam alebo meditujem alebo sám v izbe imaginujem alebo pracujem na svojich snoch. Vlastne práve vtedy by som bol od seba odcudzený... časť nášho života je manická. Môžem sa dívať na 43 televíznych programov,...môžem byť všade naraz, preletieť svetadiel...Žijem všade a nikde... Ale neviem, kto žije vo vedľajšom byte... Kto žije v byte 14B.... Táto hyperkomunikácia a hyperinformovanosť je časťou toho ako si udržať dušu niekde v garáži. (s.42-43)

S Hillmanom a Venturom možno súhlasiť, či nesúhlasiť, ale vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľujú, sa nedá byť ľahostajný. Tým, že radikálne spochybňujú sto rokov analytického a do vnútra zameraného prístupu, ktorými sa psychoterapie snažili uchopiť náš svet, hovoria – nerobme z klientov deti, nehrajme sa vo vzťahu terapeutov a klientov, na rodičov a deti. Nechoďme len po vysvetliteľných príčinách, berme ľudí takých ako sú aj bez pátrania po príčinách. Vráťme sa k starému vtipu o tom, koľko terapeutov potrebujeme na výmenu žiarovky. A odpoveď? Stačí jeden, ale tá žiarovka to musí chcieť.

                                                                       * * * 



Čítať 2948 krát