BLOG

„Nie pravda je dôležitá, ale tí, pre ktorých je dôležitá.“

Tomáš Janovic

Slovenskom prechádza strašidlo. Strašidlo občianskeho aktivizmu. Desaťtisíce vyšli na námestia, podpisujeme petície, noríme nosy do správ každých pár minút, nosíme odznaky, rámujeme si fotky na sociálnych sieťach. Asi sme sa naozaj ocitli vo výnimočnom roku. Slovensko sa prebúdza a naša ťažkopádna hymna opäť nadobúda význam. Zdvíhame hlavy od tupej každodennosti, otrasení tragédiou – poslednou kvapkou v pretekajúcom pohári, a žiadame. Žiadame od politikov slušnosť, zákonnosť, spravodlivosť. Žiadame novú, dobrú vládu. Žiadame inú krajinu. Koľkí z nás skutočne veria, že stačí zakričať na námestiach a bude lepšia vláda? Niekto, kto v našom mene vyšetrí vraždu, pošle zlých do väzenia a nastolí „poriadok“? A my sa budeme môcť vrátiť späť do svojich každodenných avatarov jarných výpredajov, zliav na pokojný spánok a fejsbúkových skupín, kde si potvrdzujeme svoje pravdy. Ale niečo mi hovorí, že to takto nefunguje. Politici, na ktorých nadávame, sú len odrazom našej ľahostajnosti, krátkozrakosti a strachu pozrieť sa ďalej ako na spodok mesačnej výplatnej pásky.

Končila som gymnázium. Pol roka predtým sa celá krajina postavila proti režimu a teraz sa postupne menila. Demonštrácie na námestiach vystriedali politické relácie v televízii a staré učebnice nahradili profesori dejepisu a občianskej otvorenými debatami o nich. Niekto pozeral a rozprával, väčšina sa tvárila, že sú to vlastne voľné hodiny.

„How can you hate me, when you don´t even know me?“ This question bothered Daryl Davis, a black American, since the age of ten when he was attacked by a bunch of white boys during a school march. That was the first time he experienced racism and for a ten year old this was a very difficult concept to grasp. 

Aj lož ide s dobou. Vďaka technologickému pokroku sa dnes klame inak, ako sa klamalo pred dvadsiatimi či sto rokmi. Lož k nám prichádza celkom novými kanálmi a potrebujeme aj nový typ protilátok, aby sme sa jej vedeli ubrániť.
V tomto blogu vám chcem ukázať niekoľko príkladov toho, ako sa remeslo klamania v súčasnosti mení.

Moderná doba. Ľudia sa neustále naháňajú, stresujú, pracujú v jednom kuse a chcú všetko hneď vybaviť. Preto potrebujú byť online. Online v aute, autobuse, lietadle, električke, doma, či v práci. Neviem posúdiť, či sa ľudia naháňali menej, keď "online svet" ešte nebol tak ľahko dostupný. Viem však posúdiť, že v dnešnom svete, keď nepotrebujete už ani počítač či notebook, aby ste vybavili čo potrebujete hneď ako treba, si ľudia kontrolujú maily a správy oveľa častejšie. Je to prirodzený vývoj. Ja sama som v podstate 24 hodín online vďaka môjmu smartfónu. Hneď ako pípne, idem si ho skontrolovať. Na kamarátoch a tiež na samej sebe sledujem, že všetci chceme čo najnovší a najvýkonnejší model a minimálne každé dva roky kupujeme nový. Každý určite videl davy stoviek až tisícov ľudí stojacich pred obchodnými domami a čakajúcich na začiatok predaja najnovšieho modelu "ajfónu". Nemyslím si však, že niektorý z týchto ľudí či mojich kamarátov sa niekedy zamyslel nad skutočnou hodnotou daného modelu, ktorý bežný človek kupuje za niekoľko stoviek eur. A tou hodnotou nemyslím len finančnú. Nebudem pokrytecká, tiež mi nikdy nenapadlo ako, kde, kto a v akých podmienkach vyrába tieto telefóny. Až do chvíle, kým som nevidela video, ako stovky tisícov ľudí stoja pri páse a za minimálne peniaze, s veľkou námahou a na úkor svojho zdravia či života montujú niečo, čo si ľudia ako ja len tak bez rozmyslu kúpia v obchode.

Šéfovi: „Bude OK dodať správu o 2 dni neskôr?“ Manželke: „Nebudem mať zajtra služobné auto, zoberiem si naše, v poriadku?“ Klientovi: „S cenou vám vieme vyjsť viac v ústrety pri objednávke nad 1000 eur.“ Úradníkovi: „Čo môžem urobiť preto, aby som dostal vyjadrenie do 10 dní? Je to dôležité...“

Vyjednávame každý deň, keď komunikujeme s druhými (a ostatné dni vyjednávame sami so sebou). Väčšinou bez prípravy, spontánne. A nezriedka nás dostihne „paradox moci“. Alebo „predpojatosť vyjednávača“.

A keď sa už zamýšľame nad vyjednávaním, tak sledujeme, či vo vyjednávaní máme väčšiu moc my, alebo protistrana. Menej rátame s tým, že v rokovaniach sme často s druhou stranou vo vzťahu vzájomnej závislosti. A že viac záleží na použití „pozitívnej a negatívnej páky“ než na absolútne porovnávanej moci.

Vo vynikajúcom odbornom článku „Keď sa stretnú Dávid a Goliáš“ sa Robert S. Adler a Elliot M. Silverstein venujú práve tomu, ako pracovať s mocenskou asymetriou. Nižšie nájdete z neho pár upravených myšlienok a na kurze Negociácia (13.-14. 3.) vám ukážeme, ako pretaviť tieto poznatky do vyjednávačských zručností.