Samozrejme, miestna kultúra je len jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú interakciu medzi ľuďmi. Do hry ešte výraznejšie vstupujú osobnostné črty a celý kontext stretnutia. (Zoznámenie na detskom ihrisku je určite jednoduchšie ako v roli krízového manažéra zachraňujúceho firmu pred kolapsom.)
Avšak to, že rezervovanosť Slovákov spomínajú cudzinci v mnohých rozhovoroch či blogoch, (bližšie túto tému rozobral napríklad projekt CVEK „In_akosti slovenské“ https://cvek.sk/wp-content/uploads/2016/10/INAKOSTI-SLOVENSKE_SVK.pdf ,) nie je náhoda.
Pripomína mi to vajíčko, ktoré išlo v slovenskej ľudovej rozprávke na vandrovku: je hladučké, jednoliate, ťažko sa mu dostať pod povrch. No ak dostatočne dlho ťukáte, môžete naraziť na jemné a príjemné vnútro. Vyžaduje to trpezlivosť, ale stojí za námahu.
Rozprávky sú zrkadlom spoločnosti, archetypálne modely sa dedia z generácie na generáciu. A teda by nás ani nemalo veľmi prekvapiť, že metafora vajíčka zodpovedá teórii o osobnom a verejnom priestore.
Verejný a osobný priestor:
Sú kultúry, národy, kde sa ľudia javia ako otvorení voči neznámym, kde prvotný kontakt je veľmi ľahký a prirodzený. Takého kultúry môžeme prirovnať k broskyni: na prvé zahryznutie príjemné, po čase však natrafíme na tvrdú kôstku. V takých krajinách (povedzme U.S.A, Španielsko či Holandsko) sa ľudia správajú spontánnejšie, neznámi na ulici sa s vami púšťajú do reči, a v novej práci vás kolegovia pokojne môžu pozvať k sebe na zoznamovaciu návštevu, ktorá však pre nich neznamená začiatok hlbokého priateľstva.
Takýto „poloprofesionálny kontakt“ je dostatočný pre udržiavanie kolegiálnych či susedských vzťahov, nebudujú sa však automaticky trvalé lojality alebo pevné väzby. Svoje súkromie, tá kôstka broskyne, zostáva prísne strážené vo vnútri. Osobné vzťahy si “broskyne” tvoria pomalšie a sú starostlivo selektované.
Opačný prístup k osobným hraniciam majú krajiny, kde sú ľudia na začiatku formálni , uzavretí, ťažšie sa s nimi nadväzuje kontakt. Keď sa však už kontakt vybuduje, bariéry neexistujú a môže vzniknúť dôvernejší vzťah. Ide o takzvané „kokosové kultúry“: tvrdí na povrchu, a srdeční vo vnútri. Nepredstavujme si však nijakú exotiku: ide napríklad o „zamrznutú Škandináviu“, Nemecko, a aj stredoeurópske národy. Asi neprekvapí, že do tejto kategórie, kde verejný priestor je veľmi striktne oddelený od súkromného sa radí aj Slovensko.
Kokos, či „po našom“ vajíčko: sprvoti neprístupní a uzavretí, ale citliví a priateľskí vo vnútri.
Znie to jednoducho, až roztomilo: na Slováka treba len trpezlivo klopkať, a raz sa to vajíčko (snáď) otvorí. No za týmto kódom sa skrývajú príbehy ľudí, ktorí sa na Slovensku každodenne usilujú tieto bariéry prekonávať.
Treba zdôrazniť, že žiaden kultúrny model nie je nadradený: rezervovaný, či naopak otvorenejší štýl spoločenskej interakcie fungujú a sú dobre známe v jednotlivých kultúrnych komunitách. Komplikácie nastávajú, keď do týchto zavedených systémov vstúpi rušivý prvok, inakosť: teda v praxi cudzinci z iných kultúr, ktorí nie sú zvyknutí na miestny spoločenský kódex. Dochádza ku kultúrnemu šoku, a to zväčša tak na strane cudzinca, ako aj na strane „domácich“.
V spoločnosti ľudí, chrániacich si svoj priestor, môže byť spoločenské úsilie človeka z „broskyňovej kultúry“ vnímané ako neúprimné a povrchné. („Prečo sa na mňa stále usmieva, čo odo mňa chce...?“) A „broskynka“, ktorá sa prisťahovala medzi Slovákov sa sprvoti musí poriadne obracať, aby sa zorientovala v nepísaných pravidlách spoločenského kontaktu, a prekonala pomyslenú spoločenskú izoláciu, ktorú pociťuje.
Cudzinci, ktorí vstupujú na slovenské pracovisko, si môžu všimnúť nasledovné:
Slováci si chránia súkromie. Po práci sa na drink chodí zriedkavo a teambulding mimo pracovnej doby má malú šancu na úspech. Rodina je najdôležitejšou hodnotou, a jej čas je posvätný.
Ľudia majú svoje zavedené priateľské kruhy a pre novoprišelca nie je jednoduché do týchto kruhov preniknúť.
Presieťovanosť malej krajiny ovplyvňuje aj rozhodovacie mechanizmy: popri schopnosti kandidáta či kvalite produktu zaváži aj osobný kontakt, reputácia a odporúčanie. Lojality prevažujú nad transparentnosťou rozhodovania.
Profesionálny kontakt je najmä sprvoti formálny a rezervovaný. Príliš otvorení a neformálni zahraniční manažéri nemajú dôveru: napríklad Američania alebo Holanďania môžu byť pre Slovákov príliš osobní, príliš rýchli alebo príliš priami, čo môže pôsobiť neúctivo alebo dotieravo. Dôveru si novoprišelec získava postupne, a to cez skutky.
Na Slovensku sa rešpektujú hierarchie. Tu cítiť rozdiely medzi generáciami, aj to, či ide o verejný, alebo súkromný sektor, resp. ako vždy, záleží veľmi od firemnej kultúry. Vo všeobecnosti však prevládajú hierarchické štruktúry, kde sa rozhoduje centralisticky a to na vrchole pomyslenej pyramídy vedenia. Z toho vyplýva veľká opatrnosť pri prinášaní nových návrhov: viac sa venujeme vykonávaniu “zadania”, ako iniciatívnym krokom.
Moc a status ovplyvňujú, kto má prístup k informáciám a kto ich „smie“ zdieľať. Dôležitý je aj neformálny tok informácií: pri kávovare, či na cigaretovej pauze sa zdieľa veľa informácií “off record”.
Spätná väzba je pomerne citlivou témou a treba ju podávať jemne a skôr v súkromí opatrne: https://www.pdcs.sk/blog/post/pozor-na-spatnu-vazbu.
Slováci sa totiž vyhýbajú otvorenej konfrontácii. Často váhajú hovoriť „pravdu šéfovi“, ak by to mohlo byť nepríjemné. Zamestnanecké prieskumy a spätná väzba si vyžadujú anonymitu a bezpečný priestor.
(Ilustrácia z knihy In_akosti slovenské)
Odporúčania pre cudzinca pracujúceho medzi Slovákov:
1.Buď trpezlivý s budovaním dôvery: Ukáž, že si spoľahlivý, dodržuješ, čo povieš, a že rešpektuješ ich priestor. To hovorí viac ako 10 úsmevov.
2. Rešpektuj hierarchiu a formálnosť: Pozoruj, ako komunikujú ostatní, a prispôsob sa. Nepreberaj hneď iniciatívu – najskôr si vybuduj dôveru a rešpekt.
3. Nečakaj, že ľudia povedia všetko nahlas: Po porade sa pýtaj: „Je niečo, čo ste možno nechceli povedať nahlas pred všetkými?“ alebo „Máte iný pohľad, ktorý by nám mohol pomôcť?“ Pamätaj, že to platí aj o spätnej väzbe.
4. Venuj pozornosť neformálnym rozhovorom: Buď prítomný a počúvaj – aj „medzi riadkami“. Zároveň rešpektuj, že ľudia nechcú miešať prácu so súkromím, takže sa nevnucuj.
5. Svoju otvorenosť dávkuj opatrne: Začni radšej neutrálnou a profesionálnou komunikáciou, a otváraj sa postupne – presne tak, ako to robia Slováci.
Záverom: Jeden nikdy nevie...
Keď som v detstve počúvala zvláštnu rozprávku o vajíčku, ktoré sa vybralo do sveta, ešte som netušila, že raz budem túto metaforu používať pri rozhovoroch o kultúre a každodenných medziľudských interakciách.
Dnes viem, že to „ťukanie“ do neznámeho nie je len o skúsenosti cudzincov. Je to o každom z nás – o ochote dať šancu niekomu novému, o schopnosti vydržať chvíľu ticha, o tom, že nie každý úsmev je falošný a nie každá formálnosť znamená nezáujem.
Ak prijmeme, že „vajíčko“, rezervovaný človek nemusí byť chladný, len opatrný, a že aj „broskyňa“ či “spoločenský motýľ” má svoje slabé miesta, dokážeme si k sebe nájsť cestu.
Skúsme teda byť voči „vandrovníkom“ empatickejší. Nielen ako jednotlivci, ale aj ako kolektívy, tímy, firmy. Pomôžme im zorientovať sa v našom „nepísanom návode na použitie“, uľahčime prvé klopanie na škrupinku.
Aj my raz môžeme byť tým cudzincom, ktorý bude hľadať cestu k novému domovu, a dnešná skúsenosť s inakosťou nám môže otvoriť nové obzory.
Zdroje:
- Trompenaars, F., & Hampden-Turner, C. (1997). Riding the Waves of Culture: Understanding Diversity in Global Business. McGraw-Hill.
- E. Meyer: The Culture Map: Breaking Through the Invisible Boundaries of Global Business. PublicAffairs,
- Robert Gibson: Bridge the Culture Gaps, Nicholas Brealey Publishing 2021
- Tužinská, H., & Voľanská, Ľ. (Eds.). (2016). In_akosti slovenské. Z rozprávaní cudzincov. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry.
- “ https://cvek.sk/wp-content/uploads/2016/10/INAKOSTI-SLOVENSKE_SVK.pdf
