Blog

Aby ľudské práva neboli nadávkou. Rozlúčka s profesorom Wiktorom Osiatyńskim.

Napísal(a)
04. máj 2017,

„Ľudské práva, podobne ako iné inštitúty, boli stvorené ako kľúč odomykajúci niektoré, nie však všetky brány. Ich problémom v súčasnosti je, že sú zneužívané ako univerzálny pakľúč na všetky dvere, všetky problémy sveta. Často sa pritom zabúda na iné hodnoty, na ktorých možno stavať medziľudské vzťahy a fungovanie spoločnosti.“ Týmito slovami otváral profesor svoju prednášku o filozofii ľudských práv v r. 2003.

Wiktor Osiatyński – výnimočný ústavný právnik, popularizátor vedy, spisovateľ, publicista, feminista, posledná nádej pre mnohých bojujúcich so závislosťou na alkohole. Človek, ktorý sa nebál smiať sa aj v tých najzložitejších situáciách, dokázal prednášať históriu práva na anekdotách, vedel si uťahovať aj so seba a svojho národa. V týchto dňoch nás navždy opustil. V dňoch, kedy ľudské práva v jeho krajine, ale aj v celej strednej Európe začínajú znieť ako nadávka, ako univerzálna príčina všetkej nespokojnosti a bezmocnosti tých, čo sa cítia odstrčení, zabudnutí, nikam nepatriaci. Vyrovnávajúc sa so smútkom nad odchodom milovaného profesora a faktom, že už žiadnu jeho prednášku nestihnem, prichádzam na to, že práve teraz stojí za to pripomenúť si niektoré jeho myšlienky a oživiť odkaz, ktorý po sebe zanechal.

 

 

Hodinky a čo znamená mať právo

Ľudské práva sa u nás často pokladajú za tak komplexnú matériu, že sa v nich môžu vyznať iba právnici. Na druhej strane sa nimi oháňa hocikto, kto je z niečím nespokojný a o princípoch práv či ľudských práv nič netuší. Na mnohých prednáškach profesor strávil pol hodinu diskusiou so študentmi, ktorá sa podobala tejto scénke:
„Vážení priatelia, predstavte si, že jediným vašim cieľom v tejto chvíli je získať odo mňa tieto hodinky. Sú veľmi cenné, určite pre mňa. Ako sa tie hodinky dajú odo mňa získať?“
Študenti vymýšľajú rôzne spôsoby krádeže, podvodu, ale aj kúpy a darovania. Po dlhšej chvíli sa objaví aj možnosť poprosiť. S profesorovou pomocou sa dopracujú ešte k štvrtej metóde, ktorou je manipulácia.
„Aký je rozdiel medzi týmito štyrmi spôsobmi? Prvý je jednoducho vziať si tú vec. To môžeme urobiť s takými statkami, ktoré nemajú majiteľa. Voda z lesnej studničky, vzduch. Ale väčšina statkov už majiteľa má a svojvoľné branie je právom zakázané. Ak by ste mi tie hodinky vzali, čelíte riziku, že vás potrestajú, že utrpí vaša reputácia. To väčšinu ľudí odrádza. Druhým spôsobom je kúpiť, vymeniť, zdediť, zarobiť si prácou, teda nadobudnúť právo na držanie tej veci. Tretím spôsobom je poprosiť. Čo je lepšie, prosiť, či nadobudnúť právo?“
V búrlivej diskusii časť študentov zvolí kúpu a časť prosbu. Nadobudnúť právo sa im zdá neosobné a potenciálne konfliktné. Prosiť je ľudskejšie, ale zas je tu riziko odmietnutia, čoho sa bojíme, lebo to zraňuje naše ja.
„Máte úplnú pravdu. Záleží, v akom vzťahu sa nachádzame. V priateľských, či iných blízkych vzťahoch nie je dobré hneď vyrukovať s právami. Je lepšie poprosiť, lebo to buduje vzťahy. Má to však dve podmienky. Ak prosíme, musíme dať druhej strane možnosť odmietnutia našej prosby a tiež nesmieme spájať odmietnutie s vlastným sebahodnotením. Ak vám nedám moje hodinky, neznamená to, že si vás nevážim. Nie je to o vás, je to o mne. Pre mňa sú vzácne, lebo sú od milovanej osoby. Avšak vo vzťahu, kde jeden má nad druhým moc, nie je dobré prosiť. Byť odkázaný na svojvôľu mocného je ponižujúce a nedôstojné. V mocensky asymetrickom vzťahu potrebujete právo, ktoré si môžete nárokovať, lebo to vás stavia do rovnocennej polohy s mocným, dáva vám to pocit bezpečia. Už nie ste závislí od jeho ľubovôle, on musí rešpektovať vaše právo. Ak je teda hodnotou vzťah, lepšie je poprosiť. Ak sú hodnotou hodinky, je pohodlnejšie nadobudnúť právo.“
Nakoniec sa študenti zaujímajú o štvrtú metódu.
„Manipuláciou je, keď ten, čo chce niečo získať, nepovie na rovinu, že chce moje hodinky. Bude rozprávať o ťažkej životnej situácii a bude očakávať, že ja sa sám domyslím, že mu ich mám dať. A bude sa hrať s mojím pocitom viny, ak mu ich nedám. Manipuláciu využívajú ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie, cítia sa slabí a bezmocní, boja sa poprosiť a zároveň nevedia získať právo. Manipulácia môže byť veľmi účinná, avšak ničí vzťahy, rozbíja dôveru a vzájomnú úctu.“
A takto prichádzame k pointe.
„Nárokovať si (angl. claim) – to je situácia, ktorá je v niektorých vzťahoch najlepšia. Nie vo vzťahu s priateľmi. Vo vzťahu s cudzími, zvlášť s tými, čo majú moc, nás právo stavia do rovnakej pozície. Prosbu vysvetľujeme, manipuláciu opradieme klamstvom, nárok zdôvodňujeme – odkážeme na právny titul (zmluvu, predpis, listinu). To je cesta ochraňujúca dôstojnosť. Na rozdiel od prosby, mám pri práve istotu, ktorú mi dáva procedúra – predvídateľnosť zachovania sa druhej strany. Procedúra chráni pred svojvôľou. A to je práve najdôležitejším aspektom práv, že nás chránia pred svojvôľou mocných.“

Pri takomto pohľade sa ľudské práva odrazu prestanú javiť ako panské huncútstvo bratislavskej kaviarne, ale stávajú sa dôležitou ochranou každého z nás: Babky z dediny, ktorej sa vláda rozhodne na záhrade postaviť diaľničný pilier, obyvateľov bytovky, ktorým v susedstve bez povolenia vyrastie megastavba, študentky, ktorú napadnú večer na zastávke vyholení chlapci z dobrých rodín, či robotníkov, ktorým pred zatvorením továrne majiteľ „zabudol“ vyplatiť polročnú mzdu. Problémom ľudských práv na Slovensku nie je to, ako sa niektorí domnievajú, že ich máme príliš veľa, ale to, že de facto nemáme skoro žiadne. Osiatyński ako ústavný právnik neraz zdôrazňoval, že je takmer jedno, koľko práv máme zapísaných v ústave. Dôležité je, ako fungujú procedúry, ktoré majú občania k dispozícii na ich ochranu. Či sú nezávislé súdy, či má prostý občan prístup ku kvalifikovanej právnej pomoci, či úrady rozhodujú nestranne a podľa zákona.

Načo ochraňovať menšiny?

Jeden z rozšírených mýtov o ľudských právach je, že sú to len práva Maďarov, Rómov a homosexuálov. Slušného človeka pritom nikto neochraňuje. Slušný človek sa považuje za väčšinu, čo je málokedy pravda. Každý z nás je v nejakom aspekte menšinou. Niekto má iné náboženstvo, či je na rozdiel od väčšiny bez vyznania, niekto má dieťa so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, niekto je nezamestnaný, niekto má manželku cudzinku, niekto trpí alergiou, niekto žije pri skládke, niekto je zanietený cyklista či rybár, niekto má rodiča odkázaného na pomoc. Každý sa často vyskytujeme v menšine, či už vďaka osudu, alebo z vlastnej vôle. Demokracia je spôsob riadenia štátu, kedy rozhoduje väčšina. Ústavné práva sú súborom noriem, ktoré sú vyňaté z politického procesu. Sú ochranou jednotlivcov pred svojvôľou parlamentu, ktorý nemôže väčšinovo rozhodnúť, že napríklad zajtra vezmeme hlasovacie právo všetkým, ktorí neprispievajú do štátneho rozpočtu. V knihe Twoja Konstytucja Osiatyński opísal proces tvorby poľskej ústavy a zároveň zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, na čo ľuďom ústava slúži. Sú to rozpísané pravidlá hry, ako je štát riadený, ako je rozdelená moc medzi rozmanité inštitúcie, ktoré sa navzájom kontrolujú. Ústava by mala byť súborom prehľadných a zrozumiteľných pravidiel, nie politických deklarácií. „Podstatou pravidiel je to, že umožňujú spolužitie a spoluprácu ľuďom, ktorí vyznávajú rozdielne filozofické, morálne, náboženské, či svetonázorové princípy.“ Pravidlá by sa nemali často meniť. Predstavte si, že hráte futbal a počas hry sa dohadujete na zmene pravidiel. Tak sa nedá hrať, ani riadiť štát. Dobrá ústava obsahuje okrem práv aj možnosti procedúr, ako ich chrániť. Ústavy Sovietskeho zväzu a jeho satelitných krajín obsahovali množstvo práv, avšak neexistovala možnosť pre občana, ako sa ich domáhať. Štátna moc bola postavená na ľubovôli úradníkov, neexistovala právna istota a tým moc ovládala ľudí. Občan si nikdy nemohol byť istý, za čo bude odmenený a za čo potrestaný. Trestný zákonník sa nedal kúpiť v obchode.

Môžeme si klásť otázku, prečo ten systém pravidiel a procedúr u nás nefunguje. Prečo bežný človek bez známostí a peňazí nemá veľkú šancu nárokovať si akékoľvek právo. Nie je to však chyba prehnaných ľudských práv. Možno niektoré skupiny kričia hlasnejšie ako ostatní, ktorí sú slabí a nemá sa ich kto zastať, ale to neznamená, že práva majú len oni. Možno ide o to, začať kričať spolu a zastať sa tých slabých. V histórii sa práva menšín vždy presadili vtedy, keď sa na ich stranu postavila väčšina.

Ľudské práva ako príčina globálnych problémov

Napriek rozšírenej predstave mnohých zanietených fejsbúkových diskutujúcich (tých skutočných rovnako ako aj tých umelých), žiadne ľudské právo nám neumožňuje urážať ľudí, zámerne klamať či zavádzať, a už vôbec nie navádzať na nenávisť a násilie. Všetky ľudské práva zakotvené v ústave či medzinárodných dohovoroch, s dvoma výnimkami, majú presne vymedzené hranice. Jedným z obmedzení sú práva iných osôb, teda zjednodušene povedané, moja sloboda slova sa končí tam, kde sa začína tvoje právo na ochranu súkromia či dobrého mena. Druhou možnosťou obmedzenia práv jednotlivca je ochrana verejnej bezpečnosti, a to sa v skutočnosti deje, že naše právo na súkromie či sloboda pohybu sú obmedzované kvôli hrozbe teroristických útokov. Poviete si, je to v poriadku, pre ochranu života sa radi vzdáme súkromia svojho ruksaku. Zložitejšou otázkou však je, či napríklad podrobné kontroly na letiskách sú skutočne tým najlepším a najúčinnejším spôsobom ochrany pred teroristickým útokom, či sa bezpečnosť verejnosti nedá zabezpečiť lepšie inými metódami, ako ponižovaním ľudí pri kontrolách. Z druhej strany pocit ohrozenia verejnosti často politici zneužívajú a „uchmatnú“ ľuďom viac súkromia a slobody, ako by bolo nevyhnutné. Ľudia, ktorí majú v rukách moc, sa často utiekajú k jednoduchším riešeniam, menej účinným, no omnoho viditeľnejším. A na to tu máme iné právo, slobodu slova, aby sme o tom diskutovali, čo je nevyhnutné a koľko nás to všetkých bude stáť.

Osiatyński sa často vyjadroval aj k pochybnostiam o univerzálnosti ľudských práv. Ako odborník na históriu priznával, že sú výplodom kultúry Západu a že v iných kultúrnych sférach sloboda jednotlivca prirodzene ustupuje záujmom rodiny, komunity, či kmeňa. Varuje však pred prílišným ľudskoprávnym radikalizmom, najmä ak máme do činenia so zažitými kultúrnymi či náboženskými tradíciami. Ak postavíme ľudské práva proti tradícii, hnev ľudí sa neobráti proti tým, čo ponižujú či utláčajú, ale proti ľudskoprávnym aktivistom. S tradíciou sa dá súperiť len pomalým vzdelávaním, presviedčaním, ukazovaním iných príkladov, až kým kritická skupina ľudí tradíciu spochybní. Ak si spomeniem na moje diskusie o ľudských právach s jednoduchými dedinčanmi či vzdelanejšou mládežou v Afganistane, nie vždy sme sa zhodli na zozname práv, ale zhodli sme sa na ochrane ľudskej dôstojnosti, ako aj na potrebe právneho štátu, ktorý garantuje bezpečnosť a rovnosť pred zákonom. Sloboda slova bola pre nich ťažko pochopiteľná, ale majetkové práva týkajúce sa pôdy boli úplne kľúčové, rovnako ako ochrana pred vydieraním zo strany bojovných lordov narkobiznisu. Afganské ženy možno neboli presvedčené feministky, ale chceli sa podieľať na rozhodovaní o rozvoji svojej komunity. Asi nie je potrebné (a to už hovorím za seba), aby sme na celej zemeguli uznávali ľudské práva ako dogmu. Sú pravidlá či normy, ktoré by si západné spoločnosti mohli vziať z Východu. Príkladom je úcta k starším, status starých ľudí v spoločnosti či v rodine, spôsob zaobchádzania s nimi a celkovo vzťah k starobe ako k životnému obdobiu. Kým Západ sa staroby bojí, starých ľudí vylučuje a posmieva sa im, Východ si ich ctí a zapája ich skúsenosti do fungovania spoločnosti.

Nástroj politiky, či ochrany slabších?

Ľudské práva sa v 70tych rokoch minulého storočia ukázali ako veľmi mocný politický nástroj, opakoval často Osiatyński. Bez preháňania sa dá povedať, že ľudské práva pomohli poraziť komunizmus, keď v rámci Helsinského procesu slúžili ako nástroj oslabovania totalitných komunistických režimov. Vtedy sa však aj začalo ich využívanie (a zneužívanie) v politike. Každá nespravodlivosť sa jednoducho nazvala porušovaním ľudských práv a fungovalo to. Totalitné režimy padali, v Európe vznikli nové demokracie. Ich nedokonalosti a problémy, s ktorými sa boríme dnes nám však dokazujú to, čo pán Wiktor videl už na prelome milénia. Nie všetko sa dá riešiť rétorikou práv. Niekedy si treba sadnúť a rozprávať sa, vysvetľovať, vzdelávať, vyjednávať, robiť kompromisy. Treba vedieť poprosiť a zniesť odmietnutie, treba prejaviť súcit a rozdeliť sa, aj keď druhá strana na to nemá žiadne právo. Treba ustúpiť a uskromniť sa, aj keď sa nám môže zdať, že my sme v práve. Tradíciu neodsudzovať ale spolu hľadať spôsoby, ako sa dá vzájomne vychádzať. Vyspelosť spoločnosti sa meria tým, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších členov. To sa dá pomocou ľudských práv, ale aj iných inštitúcií.

Wiktor Osiatyński bol človek, ktorý dokázal hodiny vysvetľovať, ale aj pozorne počúvať. Vážil si každého človeka, od kardinála po posledného alkoholika, lebo nezriedka priznával, že aj on ním svojho času bol. Obyčajný a výnimočný, múdry a prostý. Zbohom pán profesor, budete mi chýbať.


Máj 2017

 

Zdroje a literatúra:
http://wyborcza.pl/7,75398,21748732,nie-zyje-wiktor-osiatynski.html?disableRedirects=true
http://wyborcza.pl/7,75968,21752374,wiktor-osiatynski-z-kim-bedziemy-teraz-rozmawiac.html?disableRedirects=true
http://krytykapolityczna.pl/kraj/wspomnienie-o-wiktorze-osiatynskim/
Osiatyński, Wiktor: Twoja Konstytucja. Warszawa, Wydawnictvo Szkolne i Pedagogiczne, 1997.
Osiatyński, Wiktor: Prava čeloveka v perspektive XXI veka. Teksty o pravach čeloveka i demokratii 4. Warszawa, Helsińska Fundacja Praw Człowieka, 2002.
Osiatyński, Wiktor: Wstęp do praw człowieka. Nahrávka prednášky, Varšava, 2003.