Blog

Falošné prsia, filozofia blábolu i výzva k revolúcii.

Napísal(a)
10. január 2017,

Štyri rady, ako sa orientovať v džungli správ na internete.

Svet internetových správ je obrovskou, nepreskúmanou krajinou. Táto krajina je plná krásnych miest, ale aj močiarov, nepreniknuteľných pralesov a priepastí. Ako rozoznať, ktoré správy na internete stoja za pozornosť, a nad ktorými je najlepšie mávnuť rukou? Tento text by Vám rád ponúkol kompas, pomocou ktorého sa dá svetom webu cestovať pomerne bezpečne, bez rizika vážneho zranenia.

Tento kompas pozostáva zo štyroch rád, či skôr štyroch otázok. Ak si na ne odpoviete pri každom článku, ktorý Vás na webe zaujme, neskončíte po krk v bahne dezinfromácií.

    

1. Hovorí článok pravdu?

Samozrejme, prvou otázkou, ktorú sa oplatí pri akejkoľvek novej správe skúmať, je jej pravdivosť. Niekedy je to ľahké: v správe samotnej nájdeme vnútorné rozpory, ktoré naznačujú, že autor si s jej pravdivosťou príliš hlavu nelámal. Ak napríklad niekto napíše „Inflácia v minulom roku dosiahla 10 percent, ceny všetkých tovarov výrazne klesli.“, je jasné, že nevie, o čom hovorí. Inflácia je totiž rast cien, nie ich pokles.

Častejšie sa ale stáva, že je potrebné správu overovať z iných zdrojov. Ak niekto napíše: „Andrej Kiska nie je prezidentom SR.“, je to správa, ktorá má hlavu a pätu, ale jednoducho nie je pravdivá, čo je možné si overiť na stránkach prezidentskej kancelárie alebo hocikde inde.

Niekedy sa tiež stáva, že o článku sa nedá povedať, či je pravdivý alebo nie, je v ňom totiž primálo zmysluplných tvrdení a viet, ktoré by sa dali podrobiť skúmaniu. Veta „Andrej Kiska zelený pes sa smeje na svetri ultrazvuk. “ nie je ani pravdivá, ani lživá. Je to blbosť. Mohlo by sa zdať, že takýchto správ nájdete v médiách minimum. Ale opak je pravdou; naleštené hovadiny sú nám ponúkané každý deň. Ako píše Fareed Zakaria, Donald Trump ich používal ako pracovný nástroj vo svojej kampani takmer každý deň.

Mimochodom, v najčistejšej podobe podobnú reč-nereč môžeme na Slovensku stretnúť asi vo svete ezoteriky, napríklad v televíznych vešteckých reláciách. Veľa veľkých slov, a žiadny obsah.

Prvá rada teda znie: Pýtajte sa, či má to, čo čítate, nejaký obsah, alebo či ide len o frázy. A ak nájdete nejaké tvrdenia, overte, či sú pravdivé.

2. Je článok fér?

Tak, ako sa dá z rozličných uhlov osvietiť divadelná scéna, pričom raz vznikne ponurá a inokedy slávnostná nálada, dajú sa i holé fakty v správe osvetliť z rôznych uhlov: raz tak, aby ľuďom spomínaným v správe poškodili, inokedy tak, aby ich chránili.

Aj správy, v ktorých sú všetky overiteľné fakty pravdivé, môžu byť hrubo neférové. Pozrime sa napríklad na nadpisy dvoch správ, ktoré vyšli v súvislosti s tragickou nehodou Daniela Lipšica. Nehoda sa stala 19.9.2016 a v ten istý deň Denník N napísal „Daniel Lipšic mal dopravnú nehodu, v Bratislave zrazil 72-ročného chodca.“ O dva dni neskôr prišiel server Parlamentní listy so správou „Lipšic je vinník, nie obeť. Ak si ešte raz prečítam, ako sa niekto doňho vciťuje, tak ma asi porazí, píše smerák“.

Denník N zachoval k Danielov Lipšicovi potrebnú férovosť. Nadpis nenaznačuje, že by dopravnú nehodu spôsobil, alebo za ňu niesol vinu. Parlamentní listy (a poslanec Blaha, ktorý je v článku citovaný) sa ale prezumpciou neviny viazaní byť necítia. Okamžite ukázali na vinníka. Takáto správa môže byť v hlavných rysoch pravdivá (nehoda sa skutočne stala), je ale nesmierne nefér.

Vždy sa pýtajte: Je správa fér? K ľuďom, ktorí v nej vystupujú? A je fér k vám? Alebo vám nasvecuje len tú časť skutočnosti, ktorú si podľa jej tvorcu máte všimnúť, a ostatné nenápadne ukrýva pod koberec?

Médiu, ktoré je ochotné produkovať neférové správy, sa vyhýbajte širokým oblúkom, podobne ako by ste sa vyhýbali človeku, ktorý klame a ohovára.

3. Je dôležité sa článkom zaoberať?

Nemusíte vedieť všetko na svete. Informácií je tak veľa, že ak by sme mali každej venovať poriadnu pozornosť, zbláznite sa. Je preto dôležité rozlišovať medzi správou, ktorá za našu pozornosť stojí, a správou, ktorú môžeme pustiť druhým uchom von.

Ak napríklad niekto na ulici pod naším oknom začne kričať „Zlodej, pomoc!“, asi každý z nás skočí k oknu, aby sa pozrel, čo sa deje, a potom pre istotu zavolá 158. Nebudeme sedieť a neplodne uvažovať, či ide o skutočné prepadnutie, ale o výstrelok tínedžerov, alebo o zmätené volanie človeka, ktorý môže byť opitý či duševne chorý. Riziko chyby je príliš veľké. Máme ľudskú povinnosť sa takýmto volaním o pomoc zaoberať.

Ale na druhej strane: Ak si prečítate správu „Exmilenec Verešovej: Andrea má umelé prsia“ či „Najstaršia žena na svete má 157 rokov a jej dcéra 108!“ a máte chuť tieto (a podobné) správy ďalej skúmať, urobíte lepšie, keď si pustíte film alebo vybehnete so psom na vzduch. Ostať neznalým voči týmto otázkam nie je ignorácia, ale prejav zdravých sebazáchovných inštinktov.

„Viem, že nič neviem“, priznal vo svojej slávnej reči Sokrates. Nasledujme ho: Učme sa mnohé dobrovoľne nevedieť, aby sme mohli poriadne vedieť aspoň niečo.

4. Prečo článok čítam? A prečo bol napísaný?

Mediálny priemysel žije z čítanosti. Správy, ktoré nie sú čítané, svojich autorov neuživia. A preto dnes väčšina žurnalistov a médií svoje správy dochucuje: sladí ich, leští, češe, aby sa Vám ľahšie kĺzali dolu krkom. Väčšine mediálneho sveta dnes kraľuje infotainment, spojenie informácií (information) a zábavy (entertainment).

A skutočne: často máme tendenciu vzťahovať sa k správam ako k zábave. Niekto si pozrie House of Cards, niekto si namiesto toho radšej pustí Televízne noviny.

Nie je na tom snáď nič zlé, ale je dôležité rozlišovať. Pýtajte sa sami seba: „Venujem sa tejto správe preto, aby som zabil/a čas, alebo je pre mňa naozaj dôležitá?“ Tiež je dôležité vnímať takpovediac „kalorickú hodnotu“ správy: koľko cukru, soli, glutamánu sodného a podobných ingrediencií autor do článku pridal, aby ma prinútil si ho otvoriť, či dokonca dočítať? Veď kto by odolal napríklad nadpisu „Vybuchol upchatý záchod, jeden mŕtvy!“?

Pokým cieľom bulváru je najmä čítanosť a s ňou spojené príjmy z reklamy, niektoré iné médiá majú celkom iné ciele. Pozrite sa napríklad na článok na webe Slovenského hnutia obrody „Zastavme ich bratia. A vezmime si všetko, čo nám patrí.“ Aký úmysel mal autor článku? Kritizuje (či skôr ohovára) v ňom politikov bez ohľadu na ich koaličnú či opozičnú príslušnosť, ale aj novinárov či prieskumy verejnej mienky. Revolúcia v roku 1989 je vnímaná ako svetlý bod, návrat pred rok 1989 ako nežiadúci. Článok má podpriemernú gramatickú, štylistickú i grafickú úpravu. Končí želaním: „Prajem si, aby obyčajní ľudia opäť vzali moc do vlastných rúk a držali sa pravdy a morálnych kresťanských hodnôt, ktoré im boli vštepované.“

Autor nešpecifikuje, ako sa má „prevzatie moci do vlastných rúk“ stať. Neverí prieskumom, politikom ani médiám. Preto zrejme nevyzýva k vyššej účasti v ďalších parlamentných voľbých. Pozitívne spomína revolúciu. Chce ďalšiu revolúciu? Chce v čitateľoch vzbudiť dojem, že boli oklamaní, a živiť ich hnev? Isté je len to, že chce predať vlastenecké tričko; reklama naň nadväzuje bezprostredne na článok.

 

Želám Vám dobrodružnú cestu po krajine internetu! Verím, že nezablúdite, a na jej konci nájdete poklad v podobe hlbšieho a komplexnejšieho pohľadu na pestrofarebnú realitu dnešného sveta.
No a ak vás článok zaujal a chceli by ste sa dozvedieť viac, prípadne si vyskúšať prácu s informáciami rôznej kvality na vlastnej koži, pozývam Vás na kurz Kritické myslenie ako životný štýl, ktorý sa uskutoční dňa 21.marca v PDCS na Štúrovej ulici. Ste srdečne vítaní!

Jano Markoš, január 2017