BLOG

Marina Kučerenko je úspešná podnikateľka, má obchod s luxusným textilom, z ktorého by slušne vyžila až do dôchodku. Jej to však nestačilo. Vadilo jej, že jej mesto je šedivé, bez kvetov, že sa oň nikto nestará. Začala tým, že posadila pred svojím domom na ulici záhon ruží. Všetečné susedy sa to dozvedeli, niektoré sa pridali, tak pokračovala. Za vlastné peniaze nakúpila rastliny a „partizánskym štýlom“ vysadili celú ulicu. Potom ďalšie, až vzniklo „Záhonové hnutie“. Dnes má sociálny podnik, ktorý spolupracuje s mestom Dobropolie a stará sa o mestskú zeleň. Zamestnáva presídlencov aj miestnych, pomáha ľuďom otvárať malé biznisy. Hovorí po rusky a po ukrajinsky, patriotka z Donbasu, žena so širokým srdcom, zlatými rukami a hlavou plnou nápadov. Rozprávali sme sa o rozvoji mesta, integrácii presídlencov, ukrajinskosti, pôde a o budúcnosti Donbasu.  Marina zasadila nádej nielen do mestských záhonov, ale aj do duší ľudí okolo seba. 

Najviac rozšírený stereotyp o úspešnom lídrovi je, že ide o charizmatického bieleho muža s výškou aspoň 183 cm, ktorý absolvoval špičkovú univerzitu a dokáže byť strategickým vizonárom, s priamočiarym kariérnym ťahom na líderské pozície. Je človekom, ktorý sa ľahko rozhoduje, aj pod časovým tlakom a v strese. Výskumy ale hovoria , že stať sa skutočne úspešným lídrom a udržať sa v tejto pozícii aj uprostred vlnobitia organizačných zmien je veľkým umením, u ktorého všetky faktory úspechu nepoznáme. Arénu najúspešnejších firiem, ktoré patria do skupiny Fortune 500 len v rokoch 2000-2013 opustilo množstvo výkonných riaditeľov a vysokopostavených lídrov. Až 25% z nich odchádzalo nedobrovoľne. Správne rady sa rozhodli vymeniť ich kvôli ich zlyhaniu alebo neschopnosti viesť firmu v súlade s očakávaním majiteľov.

 

„Ľudské práva, podobne ako iné inštitúty, boli stvorené ako kľúč odomykajúci niektoré, nie však všetky brány. Ich problémom v súčasnosti je, že sú zneužívané ako univerzálny pakľúč na všetky dvere, všetky problémy sveta. Často sa pritom zabúda na iné hodnoty, na ktorých možno stavať medziľudské vzťahy a fungovanie spoločnosti.“ Týmito slovami otváral profesor svoju prednášku o filozofii ľudských práv v r. 2003.

Wiktor Osiatyński – výnimočný ústavný právnik, popularizátor vedy, spisovateľ, publicista, feminista, posledná nádej pre mnohých bojujúcich so závislosťou na alkohole. Človek, ktorý sa nebál smiať sa aj v tých najzložitejších situáciách, dokázal prednášať históriu práva na anekdotách, vedel si uťahovať aj so seba a svojho národa. V týchto dňoch nás navždy opustil. V dňoch, kedy ľudské práva v jeho krajine, ale aj v celej strednej Európe začínajú znieť ako nadávka, ako univerzálna príčina všetkej nespokojnosti a bezmocnosti tých, čo sa cítia odstrčení, zabudnutí, nikam nepatriaci. Vyrovnávajúc sa so smútkom nad odchodom milovaného profesora a faktom, že už žiadnu jeho prednášku nestihnem, prichádzam na to, že práve teraz stojí za to pripomenúť si niektoré jeho myšlienky a oživiť odkaz, ktorý po sebe zanechal.

Slávny terapeut Milton Erickson dostal v 17 rokoch obrnu a celý život trpel bolesťami a pohybovými obmedzeniami. Nikdy sa na ne nesťažoval a vypracoval sa na fantastického psychiatra a psychológa, ktorý pracoval s nevedomím, vlastnou verziou hypnotickej praxe a systemickou terapiou. Inovatívny spôsob práce Miltona Ericksona s ľuďmi je legendárny. Ale ako v prípade detskej hry „na poštára“, kde je konečná správa  veľmi  ďaleko od tej pôvodnej, mnohé z toho, čo sa mu dnes pripisuje, nie je to, v čo naozaj veril. Takže je ho dcéra  Betty-Alice Ericksonovej na základe diskusií s otcom počas jej dospievania, zachytila  "desať pravidiel", ktoré vystihujú Miltona Ericksona. Vyzerajú jednoducho a aj sú jednoduché. Betty hovorí, že Milton Erickson bol hlboko jednoduchý a jednoducho hlboký. Tu je desať pravidiel:

 

Ak existuje nejaké dno, tak títo ľudia žijú mínus dve poschodia nižšie.
Ľudia bez domova z garáží zo Zátišia. Renča, Jožo, Julo, Bukši, Karol, Betka, Vlasta, Marika... a ďalší. Ľudia, tak trochu stratení, zúfalí, neuveriteľne srdeční, pohostinní, komplikovaní, ktorí ma tak často rozosmejú a akosi mnohým nepasujú do kolonky "riadny člen spoločnosti". Sú pre nich len nepríjemný problém, ktorého sa treba čím skôr zbaviť.
(o alarmujúcej situácii ľudí bez domova píše Sandra Tordová z Proti prúdu)

 

Predstavte si Moskvu, Červené námestie v lete 1987. Obrázok ako zo starej bonboniéry. Pre mladších – to bol ešte Sovietsky zväz, Gorbačov, železná opona. Tam, kde sa v máji vždy robili prehliadky vojenskej moci, v samom centre impéria, pred mauzóleom Lenina, toho leta počas niekoľkých týždňov stanovali stovky mužov a žien. Krymskí Tatári sa vpísali do moderných dejín najúspešnejším nenásilným bojom o právo na návrat do svojej domoviny. Celé týždne okupovali Červené námestie a ani KGB, ani žiadne policajné zložky ich neboli schopné odtiaľ dostať. Predstavte si ľudí, ktorí sa narodili v exile v Uzbekistane, mohli tam ostať slušne žiť a napriek tomu sa v deväťdesiatych rokoch „bez dovolenia“ vrátili domov. V ich domoch však bývali cudzí ľudia...
So zatajeným dychom si účastníci konferencie Value-Based Conflicts and Violence vypočuli rozprávanie muža, ktorý je lídrom tohto nenásilného boja malého moslimského národa. Muža, ktorý opäť žije v exile, dnes ako poslanec ukrajinského parlamentu. Muža, ktorý svojou neuveriteľnou charizmou dokázal poraziť radikálov zo všetkých táborov. Muža, ktorý spája, ktorý stále predstavuje nádej, nielen pre Krymských Tatárov, ale aj pre všetkých tých, ktorí chcú vidieť Ukrajinu v demokratickej Európe. Muža, ktorý zosobňuje nenásilie a ktorý sa ani po vstupe do veľkej politiky nespreneveril svojim hodnotám.